Jimin sa usmial na osobu pred sebou a podal mu papiere, ktoré doteraz vypisoval. Práve sa nachádzal na hodine s učiteľom, samozrejme doma. Nemohol vytiahnuť ani pätu z domu. Záhrada ich domu bola celá ohradená zeleným krovím, že aj keby ju chcel Jimin preskočiť, nedokázal by to. Keby sa mu aj nejakým zázrakom podarilo preskočiť, hore ho čakajú drôty elektrického prúdu. Ako hovorí jeho mama ,,Čo keby niekto chcel preskočiť plot, keby ucítil tvoje feromóny?" potom by mu asi zakázali aj chodiť do záhrady, preto sa rozhodol ich počúvať.
,,Aké je to vonku?" Milo sa usmial sa učiteľa, ktorý si od neho zobral papiere tiež s úsmevom. ,,Stále dookola na istá otázky Jimin, neboj sa o nič neprichádzaš," zasmial sa starší pán a snažil sa postaviť zo stoličky. No to by nebol Jimin, keby nebol zvedavý ako stará baba. Rýchlo sa za ním postavil a chytil ho rukou za rameno. ,,Ale ako ste sľúbili, keď budem mať z toho testu plný počet bodov opíšete mi, ako vyzerá more." Učiteľ si iba povzdychol a prikývol skôr, ako sa vytratil z miestnosti.
Vedel, že ich dole už čaká jeho mama, aby vyprevadila učiteľa a potom vchodové dvere aj zamkla. Kľúčik vždy dáva na najvyššiu poličku v chodbe, kde sa Jimin nevedel dostať. Asi sa o to ani moc nepokúšal, pretože to je zbytočné. S malým úsmevom nakoniec prišiel do obývačky a sadol si vedľa otca, ktorý si práve čítal noviny. ,,Ja sa tu nudím," zamrmlal Jimin a prekrížil si ruky na hrudi, keď sa oduto oprel o operadlo gauča. Áno, stále veril v to, že keď bude hrať urazeného, rodičia poľavia a povedia mu niečo typu ,,Dobre tak poďme sa spolu prejsť k rieke." no vedel aj to, že pri nich je tá šanca nulová. Ale snažil sa.
,,Ty a nudiť sa? Tak pôjdeme spolu na záhradu," zasmial sa otec a noviny položil na stôl. Jimin mal stále urazený pohľad, no nikdy nedokázal povedať nie. A určite to bolo lepšie ako sedieť na gauči a neprítomne pozerať do steny. Jimin mal mať za pár dní 16 rokov a stále rozmýšľal, čo by mal rodičom povedať, že si praje. V hlave mal milión nápadov, ako ísť k moru, konečne sa prejsť po lese a vidieť malé zvieratká, ktoré videl iba na obrázku alebo sa ísť niekde najesť do miest, kde chodia ľudia na rande. Každý v televízií tomu hovoril reštaurácia.
No jediný reálny a súci nápad mu teraz prešiel cez ústa. ,,Tati kúpime si psa?" Rukou ho viac vytlačil vonku na záhradu a pritom sa usmieval. Chcel len jednu, malú a živú vec, o ktorú by sa mohol starať a milovať. ,,Nie Jimin, psy sú starosť a ty by si ho ani nemal ako venčiť vonku," posledné slová otcovi z úst vybehli už ťažšie a tichšie. Nechcel Jiminovi pripomínať, že musí byť doma zavretý, aj keď on už bol na to zvyknutý. ,,Keď ideme k Jin-hyungovi tak sa vozíme v aute, prečo by som ho tam nemohol venčiť," zamrmlal Jimin a zosmutnel.
Otec sa nad jeho slovami zasmial a pohladkal ho po líci. ,,Pretože pes v aute kakať nemôže a ja si ďalšiu starosť na ramená zobrať nemôžem, vieš že mám veľa práce." Z líca prešiel na vlasy, ktoré mu rozstrapatil a hneď na to mu vo vrecku zazvonil mobil. ,,Vidíš, keď spomeniem prácu hneď sa ukáže," ukázal mu mobil v ruke a potom odišiel späť dovnútra vybaviť si hovor. Aj on chcel prácu, vďaka ktorej by mohol odísť z domu vždy, keď ho niekto požiada. Miesto toho si len vzdychol a pozrel sa na hojdačku v rohu záhrady. Asi znova strávi deň pozorovaním oblohy.
-
,,Som späť," zakričal Yoongi a doniesol tašku plnú potravín, ktoré ho donútili baby nakúpiť. ,,Nabudúce sa vám na to zvysoka vykašlem," povedal im drzo a dievčatá mu len vyplazili jazyk. ,,Zvysoka? To vážne hovoríš ty Yoongi?" Do miestnosti prišiel Taehyung s jogurtom v ruke a smial sa na slovách, ktoré jeho kamarát povedal. Už len pohľad na Yoongiho bol zjavný, podráždili ho. No neodpovedal a miesto toho si sadol na ich dotrhaný gauč.
Bývali vo veľkej garáži v jednej zo starých uličiek. Samozrejme, keď chceli zachraňovať omegy museli mať útočisko niekde blízko. A keďže nie sú ani nejaký boháči, nič lepšie ako krásna, veľká a opustená garáž nebolo lepšou voľbou. Každý mal ale svoju izbu v podobe malej miestnosti, ktoré kedysi mohli slúžiť ako sklad. Na všetko, čo sa teraz v tejto garáži nachádza si museli tvrdo vydrieť. Taehyung musel presvedčiť majiteľa malého obchodíku vedľa, že by bol dobrý uchádzač na predavača. Odvtedy tam príležitostne pracuje a majiteľ ho ľúbi ako vlastného syna. No Taehyung ma svoje čaro.
Baby pre Yoongiho boli vždy záhadou. Niekde sa stratili cez deň a večer prišli s milión taškami oblečenia a nejakým instantným jedlom, pretože ich priority sú evidentne jasné. No ich práca sa potom začínala večer, kedy uličky boli tmavšie a veľa ľudí musí cez ne chodiť, aby prekročili na druhú stranu mesta a nemuseli ju celú obchádzať. Niekedy boli noci tiché a oni ich strávili rozprávaním a prechádzaním sa po meste. Inokedy boli až moc rušné. To hlavne v období, keď mali alfy rut.
,,Yoongi, vieš že mame ledva peniaze na jedlo pre seba, prečo tu ťaháš ďalšiu mačku!" Vykríkol Taehyung, keď si všimol nový prírastok do ich rodiny. Yoongi sa len k ním naklonil a s menším úsmevom mu hneď odpovedal. ,,Ale ja ju nepoznám, možno ma nasledovala lebo vedela, že som dobrá spoločnosť." Znova si zaľahol na starý gauč a zavrel oči, keď počúval povzdych svojho kamaráta. ,,S tebou je fakt radosť žiť," nakoniec počul poslednú vetu od Taehyunga, kým sa vyparil boh vie kam.
Yoongi bol v celku pokojný človek. Nič ho nedokázalo rozrušiť a všetko mu bolo jedno. Už by aj zaspal, keby ho nevyrušil ďalší, prichádzajúci hlas. ,,Čau kámo, hej vstávaj ty malý zmrd a pozdrav svojho kamaráta!" Zakričal vysoký hnedovlasý muž a už len z pohľadu na neho bolo jasné, kto to je. Alfa. Yoongi otvoril jedno oko a hneď na to ho zavrel, keď zistil, že to je len Namjoon. ,,Ty malý nedorobenec," zamrmlal si popod nos, no Yoongi ma až moc dobrý sluch. ,,Aký nedorobenec, chceš sa pomeriavať v kastre!? Dobre teda, čo máš proti betám ty egoistická alfa!" Yoongiho vedelo rozčúliť len jedno a to bolo, keď mu niekto pripomínal, že dominantná beta je len napodobenina alfy. Mohol len naznačiť úplne nevinnú vec ako si hlúpy a on už do toho zaťahoval kto je.
,,Vedel som, že ťa to preberie, tak teraz k biznisu," usmial sa a hodil na doškriabaný stôl veľký fascikel s papiermi. ,,Dúfam, že rozdávaš tým nadržaným alfám moje vizitky, aby si mi prilákal klientelu," zamračil sa Namjoon, no Yoongi mu neodpovedal. Na hlúpe otázky neodpovedá. ,,Rozdávaš!?" No niekedy na ne musí odpovedať, aby ukľudnil osobu, ktorá tie hlúposti z úst vypúšťa. ,,Aké vizitky? Jáj nie, ale dobre sa s nimi kúri." Zamyslel sa Yoongi a pozrel sa ku krbu, z ktorého šľahali plamene, akoby sa Namjoonovi vysmievali do tváre.
,,Ja ťa zabij- ... alebo vieš čo, keď už mi neprinášaš žiadny úžitok, tak mi aspoň pomôž s týmto," ukázal na fascikel a niečo začal vysvetľovať. Namjoon bol podnikateľ, áno. Vlastnil hotel pre nadržané alfy. A kto by povedal, že toto by mohlo tak vynášať. Yoongi u neho ,,brigádoval" tým, že mu robil účtovníctvo, no Namjoon od neho vyžadoval aj propagáciu, na ktorú sa mu ale vysral. Yoongi bol asi jediný človek, ktorý Namjoonovi nepreukazoval rešpekt, možno preto sa pri ňom Namjoon aj dobre cítil. Potreboval občas vypnúť z jeho dokonalého života.
,,Hej chalani, instantná polievka je už hotová, aj pre teba Namjoon," usmial sa a ukázal na druhý stôl neďaleko, kde už sedeli aj Lisa a Minnie. ,,Hej dievčatá, nechceli by ste pracovať v mojom ho-" prerušilo ho silné udretie do hlavy, ktoré schytal od Yoongiho, ktorý sa s námahou postavil. ,,Neviem koľkokrát sa ich to ešte spýtaš, no to sa nikdy nestane."
