Yoongi priviedol Jimina do svojej malej izby, kde v strede bola jedna veľká posteľ a na jej oboch bokoch skrine. Oproti posteli bol klavír a v rohoch stoly, kde mal umiestnené nejaké veci. ,,Máš to tu útulné," usmial sa Jimin a pozrel sa na klavír, ktorý ho zaujal hneď ako prvý. ,,Tí traja už odišli, takže keď chceš, môžem ti niečo zahrať," vytiahol spopod klavíra malú stoličku a sadol si na ňu. ,,Ty tu s nimi bývaš?" Opýtal sa a sadol si na koniec postele, aby bol čo najbližšie k Yoongimu. ,,Presne tak, sú to moja rodina," usmial sa a otvoril klavír, aby mohli byť vidieť bielo čierne klávesy. ,,Boli prekvapený keď ma videli, nepovedal si im o mne?"
,,Povedal, ale len v hádankách, nie priamo," priznal sa, na čo vytiahol ešte nejaké papiere s notami a dal si ich na vrch klavíra. Yoongi sa ani nemusel pýtať, či to Jimin povedal svojím rodičom. Vedel, že sa to nikdy nestane. ,,Chcel by si zahrať niečo rýchle, či pomalšie?" Pozrel sa Yoongi jeho smerom, na čo si Jimin ľahol na jeho posteľ a len nohy mu z nej trčali. ,,Niečo čo si zložil ty," povedal a pritom sa s úsmevom pozeral do steny. Yoongiho posteľ bola pohodlná, asi mala na sebe dva matrace, pretože sa v nej ležalo ako v bavlnke. ,,Tak to nemám veľa možností na výber," zasmeje sa Yoongi a vytiahol tretí papier z veľkej kopy na klavíry. Keď Jimin počul prvý tón, zavrel oči a počúval, ako hrá Yoongi na klavíry.
Zahral jednu svoju a potom dve, ktoré náhodne vybral a stále sa pýtal Jimina, či sa mu páčia. Dokonca chcel, aby si to sám Jimin vyskúšal, no on si na to netrúfal. ,,Ďakujem, že si ma tu doviedol," zamrmlal Jimin, keď sa Yoongi postavil zo stoličky a snažil sa poriadne vystrieť. ,,Neviem prečo ma to napadlo, proste som to chcel ..." pozrel sa na Jimina, ktorý otvoril oči a zapozeral sa do steny. Veľmi ho Jimin priťahoval, aj v tej jeho vyťahanej mikine, ktorú mu požičal. Práve preto, že bol Jimin oblečený v jeho veciach bol ešte príťažlivejší. ,,Budeš sa na mňa ešte dlho pozerať? Alebo si priľahneš?" Zasmeje sa Jimin a bez toho, aby sa na Yoongiho pozrel vedel, že ho sleduje.
Priľahol si k nemu a Jimin sa k nemu hneď pritúlil do náručia. ,,Vieš čo tu ešte chýba, aby to bolo dokonalé?" Zamumlal Jimin v Yoongiho náručí, keď sa pozrel nad seba. ,,Aby bolo vidno hviezdy, ako keď sme v bunkri," rukami ukázal na stenu, ktorá bola prázdna a biela. Yoongi sa zasmial a pritiahol si ho bližšie k sebe. ,,Mne stačí len jedna hviezda," otočil sa k Jiminovi, pretože ten presne vedel, čo myslel a začervenal sa. Priblížili sa k sebe v rovnakom momente a znova prepadli vášni. Popritom ako sa bozkávali sa Yoongi presunul nad Jimina a tým docielil, aby boli v strede postele a nie obaja na jej krajoch. Nikdy nezašli ďalej ako bozkávanie a to možno Jimina trocha sklamalo, pretože chcel vedieť všetko, čo mu mohol Yoongi ponúknuť.
,,Yoongi, cítim ťa," zavzdychal Jimin keď sa rozkrokom obtrel o ten Yoongiho a plný vzrušenia zavrel oči. Ten nezaváhal a obtrel sa znova svojím o ten Jiminov len preto, aby znova počul jeho vzdych. Myslel si, že ho nezadrží už nič keď mu Jimin vzdychal priamo do ucha a navzájom sa o seba naliehalo treli. Nekontroloval sa a pridal na tempe, keď si ho Jimin stále viac a viac pritlačoval k sebe. ,,P-prosím," žadonil Jimin a presne v tom momente sa urobil a Yoongiho priviedlo späť k zmyslom to mokro na jeho nohaviciach. ,,Do prdele," pomyslel si a trocha sa od Jimina vzdialil. ,,Kde ideš?" Zaplakal Jimin keď si myslel, že ho tu Yoongi chce nechať a chytil ho za ruku. ,,Nikde Jimin, len ..." pozrel sa na neho a stratil všetky slová. Bol v tom až po uši a nevedel by si už predstaviť, že by mohol nechať Jimina niekomu inému.
-
Keď Yoongi odchádzal od Jiminovho domu, keď ho odprevadil, cítil sa divne. Spravil si k nemu až moc blízky vzťah, čo malo svoju odozvu. Čo by sa stalo keby si Jimina ukradol pre seba? Rozmýšľal nad ním celú cestu domov. Medzitým Jimin prišiel do izby a všimol si, že na chodbe sa svieti a vchodové dvere mal pootvorené. Prešla ním vlna strachu a neskôr aj počul silno debatovať svojich rodičov. Nakukol cez dvere, no zistil, že sa hádajú vo svojej izbe, no aj tak ich bolo na chodbe silno počuť. ,,Zistili to," slzy mal na krajíčku, no rýchlo vliezol pod perinu do postele a celý sa zakryl. Nevedel ako dlho ležal, kým sa do izby ako prívalová vlna nezrútila jeho mama a keď si všimla, že je Jimin späť a ležal v posteli, zhíkla.
,,Jimin!" Vykríkla a po týchto slovách do izby pribehol aj jeho otec. Chcel sa tváriť, že sa čuduje prečo ho vyrušili takto v noci, no vedel, že to nemá zmysel a nemal by si vymyslieť nejakú výhovorku, to sa nedá. ,,Ako si sa tu dostal! Kde si bol?!" Jeho mama bola plná strachu a keď k nemu pribehla, silno ho chytila za zápästie akoby očakávala, že znova utečie. ,,Bol som ... na záhrade," oči mal rozšírené od strachu keď videl, ako k nemu ide otec bližšie. ,,Myslíš si, že sme taký blbí? Myslíš si, že sme nešli prezerať celú záhradu?! Nebol si tam tak sa ťa pýtam poslednýkrát, kde si bol?" Jimina celého triaslo a tak nemohol otcovi ani odpovedať.
No potom sa stalo niečo, čo asi ani jeden z prítomných neočakával. Jimin dostal silnú facku od otca, ktorý sa nemohol prizerať na to, ako ich Jimin klamal. Jeho mama prekvapene otvorila ústa a Jimin si hneď červené líce chytil a prvé slzy mu vyleteli z očí ako strela. ,,Jimin, ktorého poznám a ktorého sme vychovali by nás nikdy neklamal!" Vykríkol nahnevane a už aj jeho mama mala v hlave, že to prehnali. ,,Toto sa nemalo stať," zakričala jeho mama a keď si otec trocha uvedomil, že prvýkrát udrel svojho syna, zmäkol. ,,Nechcel som ... ja ... Jimin," ten sa s plačom schúlil pod perinu rozhodnutý, že im nič nepovie. Bude ticho.
