Bojovný

73°

Dnes naozaj dlhá a dôležitá časť! Užívajte! 🥰🥰

Noc sme strávili vo víre vášne. Chémia s biológiou medzi nami pracovali ako hodinky. Miloval som byť s ňou v posteli. Uvedomil som si, že ma možno istým spôsobom fyzicky priťahovala už od momentu, kedy som ju prvýkrát uvidel, len som si to nepriznával. Teraz nechápem sám seba, že som po takejto žene nešiel už od začiatku. Keď sme sa stretli, v živote by som nepovedal, že je v skutočnosti takáto. Myslel som si o nej aká to je fúria a pritom je jedine poznačená životom.

Ráno som sa prebral ako prvý. Obrátil som sa, aby som videl, či ešte spí. Neprekvapilo ma, že áno. Po včerajšej noci určite nie. Siahol som po svojom mobile a ten vravel, že je len deväť hodín. Myslel som si, že po tejto noci budem musieť spať viac, no zrejme som sa mýlil. Bol som príjemne unavený a zároveň aj nabudený. Ruby zjavne nebola na tej istej vlnovej dĺžke ako ja. Chvíľu som ležal pri nej, no keď nevstávala, potichu som sa šiel najesť. Bol som už riadne vyhladovaný a čakať, kým sa zobudí, ma nebavilo.

Dole už behal môj obľúbený európsky manželský pár. Porozprával som sa s nimi, najedol sa a keď ani po hodinke Ruby nevstávala, šiel som za ňou, aby som ju zobudil. Donekonečna tu nebudeme a je nevyhnutné, aby sme si to užili čo najviac. Stále si spokojne spala. Ľahol som si vedľa nej a dal jej bozk na nahé rameno. Ruby sa mierne pohla, no vyspávala ďalej.

,,Ruby? Vstávame!" pošepol som a prehodil jej vlasy z nahého chrbtu na stranu. Pri tejto mojej požiadavke sa ani nepohla. Začal som ju bozkávať po chrbte, keďže ležala na bruchu a občas ju vyzval, aby vstala. Po pár minútach budenia sa konečne prebrala a spokojne ako mačka zapriadla pod mojimi bozkami.

,,A musím?" zamrmlala si popod nos so stále zatvorenými očami. Zasmial som sa. Zjavne sa jej moc vstávať nechcelo a ani nemala toľko energie ako ja.

,,Musíš! Už je skoro desať a chceme lyžovať, nie?" uisťoval som sa.  

,,Po včerajšej noci neviem, neviem." rozlepila oči a pousmiala sa.

,,Ak chceš, môžeme tu ostať, ale bola by to škoda. " šepol som. Bol som ochotný sa prispôsobiť. Hánkami som jej prebehol po chrbtici a prikrývku posunul nižšie na jej nahom tele. ,,Nespôsobil som ti včera modriny na bokoch? Nejako som neodhadol svoju silu." spýtal som sa jej starostlivo a vzápätí si to sám overil. Nevyzeralo to, že by tam niečo mala. Každopádne, nechcel som jej ublížiť. Sklonil som sa a dal jej na bedro jemný bozk.

,,Nemyslím si, že si mi niečo spravil. Určite nie niečo, čo som sama nechcela a ak aj mám modriny, tak to nič nie je. Za včerajšok máš všetko odpustené." zasmiala sa a naslepo natiahla ruku dozadu, aby sa mohla znovu zakryť. Pousmial som sa nad tým, čo povedala. Opäť mala zatvorené oči.

,,Chceš tu teda ostať? Môžeme dnes oddychovať." navrhol som jej a zívol si pri spomienke na noc plnú akcie.

,,Ale nie, len mi daj päť minút. Nemôžeme tu ostať celý deň len preto, že som lenivá. Chcem sa zdokonaliť v lyžovaní." zaškerila sa, konečne otvorila oči a pretrela si tvár, aby sa poriadne zobudila.

,,Donesiem ti sem raňajky? Ja som už jedol a manželov som poslal domov." spýtal som sa, keď sa konečne vyteperila z postele. Na ten výhľad, ktorý mi poskytovala, som si dokázal rýchlo zvyknúť. Oči mi blúdili po jej nahom tele a ani som sa nesnažil ich nejakým spôsobom zastaviť. 

,,Môžeš. Dnes budem pravdepodobne veľmi spomalená." šepla rozospato, ale vysmiato a viditeľne spokojne. Včerajšia noc na nás oboch vplývala pozitívne.

Raňajky som jej doniesol, kým sa dávala dokopy a za necelú trištvrte hodinu bola prichystaná. Samého ma to prekvapilo, keďže som bol zvyknutý na dlhé čakanie na ženy. S ňou sme boli do hodiny na svahu a strávili sme tam v podstate celý deň. Jedine na obed sme šli domov. Vtedy som stihol volať s Brunom a Leonou. Porozprávali mi, ako sa tam majú a že si ich deti pomaly idú po krku s Charliem a Lindsey. Bolo to logické. Za týždeň, čo budú všetci štyria vkuse spolu, to budú mať ich rodičia  naozaj zaujímavé. Porozprávali sme sa len trochu, keďže som musel prenechať telefón Tori, pretože sa dlho nevideli a chceli sa baviť aj s ňou. Obed sa nám týmto hovorom výrazne predĺžil, ale nie až tak tragicky. Keď sme sa vrátili na svah, Ruby sa stále zlepšovala a do večera by som sa ani nebál ju zobrať na veľkú lanovku, no dohodli sme sa, že to necháme na zajtra. Aj tak sme sa nemali kam ponáhľať.