Bojovný

81°

Vyštartoval som tak, že som takmer vytrhol motor a auto mi to dalo najavo bolestným zaskučaním, na ktoré som vôbec nereagoval. Posledné, čo som vnímal, bola Leona, ktorá vybehla z domu a volala na mňa. Nedbal som na to a Ruby si to cez hluk motora nevšimla, pretože sledovala len mňa. Nič nevravela, vedela, že to je tak lepšie, no v tvári mala obavy.

Vnímanie som úplne stopol hneď, ako sme sa dostali z tej snobskej štvrti. Len som zlostne stláčal volant a snažil sa všetkými pozemskými silami nenadávať ako pohan. Nenadávať na chlapa, ktorý ma vychoval a ktorého som v podstate do dnes bral ako svoj vzor. Tvár moju zlosť dostatočne reflektovala a hánky mi beleli z toho, ako som zvieral volant.

Niekoľko minút sme išli v tichosti. Ulice boli večer prázdne, všetci si užívali rodinnú pohodu, takže mi aspoň nikto nestál v ceste. Potom Ruby prehovorila.

,,Ak nás chceš zabiť, tak mi kurva aspoň povedz prečo!" zavrčala a ja som až v tej chvíli odrhol pohľad doteraz zafixovaný na vozovke a premiestnil ho na ňu. Držala sa celou silou dverí a jej tvár nebola zrovna pokojná. Pozrel som sa na tachometer a s hrôzou som zistil dôvod jej obáv. Povolenú rýchlosť som prekročil asi o stovku a bolo jasné, že ak by sa mi niekto dostal do cesty, nemal by som šancu zabrzdiť. Prudko som stúpil na brzdu a oboch nás hodilo dopredu. Nič som jej na to nepovedal, len som už rozumnejšou, no stále nie povolenou rýchlosťou prišiel až pred moju bytovku.

Krivo som zaparkoval. Bolo mi to úplne ukradnuté a vystúpil som z auta. Tak som sa hneval na môjho strýka až som sa správal ako úplný idiot aj voči ľuďom, ktorí za to vôbec nemohli. Keď som počul, ako zabuchla dvere, zamkol som auto bez toho, aby som sa otočil. Ani som nevedel, či sa vlastne uzamklo, čo v tejto štvrti nebolo práve najrozumnejšie. Bolo mi to jedno! Všetko okrem mojej zlosti mi bolo úplne ukradnuté. Odomkol som vchod a vošiel dnu. Schody som vybiehal po troch a nezáležalo mi ani na tom, či šla Ruby za mnou. Popravde, želal som si, aby nešla, pretože takto vytočený som v jej prítomnosti ešte nebol. Vedel som, že jej neublížim, to určite nie, len som nechcel byť zbytočne nepríjemný a už vôbec som nechcel, aby zistila, prečo sa správam ako taký grobian. Podpätky za mojim chrbtom mi dali jasnú odpoveď. Nenechala by to len tak, tak neviem, čo si nahováram...

Odomkol som dvere od bytu a nechal ich pre ňu otvorené. Ja som schody zlosťou prebehol rýchlosťou svetla, lenže ona mala na nohách vysoké topánky, čo jej sťažovalo situáciu.

Kľúče som zlostne hodil na skrinku. Založil som si ruky na hrudi a zhlboka dýchal so zatvorenými očami. Cítil som sa ako taký rozzúrený býk, ktorý vybuchne pri najmenšom podráždení. Snažil som sa skrotiť tú zúrivosť, ktorá ma ani za nič nechcela opustiť. Snažil som sa. Zúfalo som sa pokúšal, aby ma tá besnosť prešla, no ona sa vracala stále silnejšia, keď som si spomenul na to, čo mi Bruno vykričal.

Zo zlostných myšlienok ma vytrhlo až tresknutie dverí. Opätovne som sa márne pokúsil upokojiť sa hlbokým dýchaním a otočil sa na ňu. Hľadela na mňa a jediné, čo mala v očiach, boli otázniky. Nerozumela môjmu záchvatu zlosti. Naozaj som jej nechcel vysvetľovať, čo sa vlastne stalo. 

,,Nikdy v živote si so mnou v aute nešiel ako kokot, tak mi prosím ťa vysvetli, čo ti dnes sadlo na nos! Čo alebo skôr kto ťa tak rozčúlil, že si nás na tej ceste chcel zabiť?" spýtala sa tichým, ale precíznym a chladným hlasom.

,,Nechcel som nás zabiť." zavrčal som stále divo jednu vetu na moju obranu. Nemá zmysel hovoriť viac. Nechcem, aby vedela, čo sa dnes odohralo.

,,To je jediné, čo mi povieš? Odtiahol si ma z oslavy, na ktorú som ani nechcela ísť, tváriac sa, akoby si sa chystal niekoho zabiť, keď tam ostaneš! A viem, že si od toho nemal ďaleko! Tak mi kurva povedz, čo to malo znamenať!" zvolala a ja som bez slova prešiel do obývačky, kde som sa hodil na gauč. Pokúšala sa ma zastaviť, no vytrhol som sa jej. Okamžite mi bola v pätách.