Bojovný

54°

Zobudil som sa na vôňu jedla v celom byte. Chcel som sa okamžite posadiť, ale moje rebrá mi dali najavo, že to nie je cesta. Pozrel som sa na miesto vedľa mňa, no Ruby tam nebola. Nachádzala sa pravdepodobne v kuchyni. Chvíľu som ležal a sám seba prehováral, nech sa postavím. Bolesť som stále a celkom intenzívne cítil, ale už bola o málinko znesiteľnejšia.

Opatrne, s veľkým sebazaprením, som sa posadil a hneď aj pomaly postavil. Prešiel som až do kuchyne, kde som uvidel Ruby zvŕtať sa. Neodolal som. Zozadu som sa k nej prikradol, aby som ju mohol objať. Obmotal som okolo nej ruky a dal jej bozk na rameno i tvár. Na jej tvári sa objavil jemný úsmev.

,,Máš šťastie, že som ťa počula vyjsť z izby! Inak by si dostal aj odo mňa." šepla a otočila palacinku na panvici.

,,Bodaj by si ma nepočula! Cítim sa ako nejaký nemotorný tučniak." zasmial som sa a Ruby sa otočila v mojich rukách. Pobozkala ma na pery a usmiala sa.

,,Ono to čoskoro prejde." prikývol som s privretými očami a išiel som si sadnúť na stoličku.

,,Ako si spala?" opýtal som sa.

,,Dobre, ty?" oprela sa o linku a s úškrnom sa na mňa pozerala.

,,Po tvojej nočnej starostlivosti som zaspal ako bábätko." usmial som sa na ňu a viac sa vystrel, pretože moje rebrá značne protestovali.

,,Som rada, že som pomohla. Mala som strašnú chuť na palacinky, tak hádam nevadí, že som ich urobila." zmenila tému.

,,Nie, bez problémov. Volala si s chalanmi a doktorom? Kedy chcú prísť?"

,,Volala som s nimi a povedali mi, že okolo jedenástej. Dala som im tvoju adresu. Ozval sa mi aj Ryan a bol zvedavý, ako si na tom. Myslím, že za tebou bude chcieť prísť, keď dorazí domov." vysvetlila mi v rýchlosti.

,,Okej, nech príde. Ty kľudne choď domov, ak chceš. Musím sa aj tak rozhýbať." povedal som jej.

,,Ostanem, aspoň kým prídu chalani. Teda, ak sa ma nechceš zbaviť." zasmiala sa a dala na stôl spravené palacinky aj s džemom a nutellou. S úsmevom som záporne zakýval hlavou. Spoločne sme sa naraňajkovali a vtedy mi zazvonil telefón. Keď mi na ňom vybehlo meno Leona, zamrzol som. 

Kurva! 

,,Ruby, potrebujem láskavosť!" naliehavo som ju oslovil. Zložila palacinku, ktorú práve jedla do taniera a pozrela sa na mňa.

,,O čo ide?" opýtala sa. Musela vidieť, aký som zostal nervózny.

,,Musíš zavolať Leone - mojej tete. Ja debil som si na dnes dohodol deti a úplne som na to zabudol!"  zvolal som nahnevaný sám na seba. 

,,Prečo si dohaduješ deti deň po zápase, ty idiot?! Nepočítal si, že budeš mať minimálne modriny?" zavrčala Ruby nechápavo a po chvíli si povzdychla, ,,Čo jej mám akože povedať?" 

,,Musíš si vymyslieť, že si mala nejakú rodinnú alebo kamarátsku krízu a ja som ťa musel odviezť narýchlo niekam ďaleko." 

,,Prečo jej nezdvihneš ty? " videl som, ako sa jej moja požiadavka nepáčila. Ani mne sa to nepozdávalo, pretože som vedel, aká je Leona, ale nemohol som inak.

,,Pozná ma, vie kedy klamem. Bude to dôveryhodnejšie, ak zdvihneš ty." pozrel som sa na ňu šteňacím pohľadom. Musím začať viac rozmýšľať, do piči!

,,Dobre, daj mi to, ale mám to u teba!" zavrčala a vytrhla mi telefón z ruky.

,,Dobrý deň, prepáčte, že vám volám ja, ale Alex práve šoféruje a nechcel sa rozptyľovať. Práve sme na ceste do Orlanda. Moja kamarátka má istý problém a ja jej ako jediná môžem pomôcť. Poprosila som ho, nech ma odvezie." klamala ako profesionálka. Nútilo ma to premýšľať, či aj mne niekedy takto do očí klamala. Najpravdepodobnejšia odpoveď bola áno. S jej tajnostkárstvom to bolo takmer isté, povedal by som.