Bojovný

17°

Ráno som sa vo svojej posteli zobudil sám. Nečakané, však?

Z baru sme odišli asi o nejakej štvrtej. Väčšina ešte chcela pokračovať. Stela sa snažila nenápadne dostať ku mne domov. Bolo to otravné.

Podarilo sa mi vyhovoriť na stav Peta, ktorý nám pár hodín striedavo zaspával na stoličke, a zobral som ho radšej k nemu domov.

S Ruby som sa dohodol, že mi zavolá a stretneme sa niekedy v bare. Bol som zvedavý, aká je vlastnej jej predstava toho celého.

Celý týždeň som robil. Vstával som o štvrtej, aby som mohol ísť na povinné tréningy do haly. Na telocvičňu som ani nepomyslel. Nemal som čas myslieť.

Tešil som sa akurát na to, keď som konečne po dlhej dobe v piatok vyzdvihol deti v škole a škôlke. Boli smutné, že ma toľko nevideli. Rany, ktoré som mal po zápase už boli takmer neviditeľné, takže som sa mohol s kľudným svedomím postaviť aj pred Leonu s Brunom.

,, Príšerky moje! "zasmial som sa, keď ma obaja, ešte aj u nich doma, neustále objímali. Chceli ísť domov a nie ku mne. Doma mali predsa len viac hračiek a vecí.

,, Už nikdy nebudeš tak dlho od nás, však?" opýtala sa ma Ruth s nádejou v očiach.

,, Nie, už nikdy! Nemajte strach. "dal som obom bozk na čelo. Bola to moja rodina, či už sú to súrodenci alebo bratranec a sesternica. Videl som ich vyrastať. Videl som, ako sa ich rodičia dali dokopy.

Popravde som sa bál ako budú reagovať, keď sa dozvedia ako to so mnou v skutočnosti bolo. Viem, že Bruno im rozpráva stále o mojej mame, aby vedeli, že bola súčasťou rodiny, ale aj tak.

,, Čo si zahráme? "opýtal som sa ich s úsmevom.

,, Monopoly!" zvolal Luke zarovno s Ruth.

,, Dobre, tak poďme na to. " povedal som pokojne a hneď sme začali rozkladať hru.

Hrali sme to už asi pol hodinu, keď mi zazvonil telefón. Neznáme číslo. Netušil som kto by mi mohol volať, ale zodvihol som.

,, Prosím? "opýtal som sa.

,, Alex? Tu je Ruby. Máš dnes večer čas?" opýtala sa priamo.

,, Nečakal som, že zavoláš tak rýchlo." pravdivo som jej povedal.

,, Nerada nechávam veci dlho stáť."

,, Dobre. Kam pôjdeme? "opýtal som sa, ale jej odpoveď som cez hádku detí o tom, kto je na rade, nepočul.

,, Decká, nehádajte sa! Luke si na rade." povedal som autoritatívne, takže obaja stíchli.

,, Čo si hovorila? Nepočul som ťa. " opýtal som sa sledujúc deti.

,, Ten bar, z ktorého si ma zobral." povedala a ja som zaskočene zdvihol obočie.

,, Si si istá? Mohli by tam byť tí chlapi." zamračil som sa. Nedokážem stále pochopiť ako také niečo niekto dokáže urobiť.

,, Som si istá. Viem sa k seba postarať a navyše tam budeš ty, aby si mi strážil pitie." zasmiala sa a ja som len pokrútil nad tou ženou hlavou. Rúcala všetky moje vzory ženského správania, ktoré som za svoj život bral ako všeobecne platné.

,, Dobre, o 10 som tam."

,, Vidíme sa. "odpovedala a zložila.

Len som sa pousmial. Som veľmi zvedavý ako dnešná noc dopadne.

,, Ruth? Luke? " ozval sa Brunov hlas z priedsiene.

,, V izbe! "naraz naňho skričali. O pár minút sa objavil vo dverách a deti sa naňho s radosťou vrhli.

,, Nevedel som, že tu budeš." povedal mojím smerom.

,, Zobral som deti. Dlho som ich nevidel. "

,, Ocko, zahráš si s nami?" opýtali sa ho deti. Bruno sa na nich unavenými očami usmial.

,, Samozrejme. Rozložte to znovu." pustil ich na zem a sako s kravatou si hodil na detské kreslo pri dverách.

,, Si v pohode? Žiadny problém?" postavil som sa oproti nemu. Zdal sa mi strhaný.

,,Všetko okey. Len toho je veľa. " povedal mi s poloúsmevom.

,, Choď si kľudne oddýchnuť, ja to tu zvládnem. "snažil som sa mu dopriať pokoj.

,, Vy ste pre mňa pokoj." usmial sa na mňa a sadol si k nám na koberec.

Hru sme dohrali. Vyhral Luke. Ja aj Bruno sme nechávali vyhrávať deti.

Okolo 7 večer, práve keď sme skladali hru, sme počuli opätky Leony.

Deťom sa rozžiarili oči a akonáhle sa objavila vo dverách, vrhli sa na ňu rovnako ako predtým na nás dvoch. Bruno ich len s úsmevom pozoroval.

Leona oboch pobozkala na líce a hneď im musela zotierať otlačený rúž.

,, Čo sa to tu deje? "usmiala sa na nás dvoch.

,, Rodinné hry." zasmial som sa a Leona položila deti na zem.

,, Prepáčte, že som chýbala. " pousmiala sa a sadla si vedľa nás.

Dala mi pusu na líce a Bruna pobozkala. Obaja vyzerali viac než zničene. Nerozumel som tomu, ale pred deťmi som to riešiť nechcel.

,, Decká, čo hovoríte na rozprávku?" opýtal som sa a dočkal som sa nadšenej reakcie.

,, Ideme niečo vybrať!" rozhodli a utekajúc zišli dole po schodoch.

,, Ste vy dvaja okey? "opýtal som sa ustarostene.

,, Sme, prečo?" opýtala sa Leona, ktorá sa opierala hlavou o Bruna.

,, Vyzeráte veľmi zničene. "

,, Alex, je toho teraz veľa. Obaja máme výčitky, pretože sme viac v práci ako s deťmi a nemáme čas ani na seba, ani na dôležitejšie veci ako je práca. " odpovedal mi za oboch Bruno.

,, Čo mi nič nehovoríte? Dnes musím ísť von, ale zajtra prídem a na celý víkend až do pondelka vám zoberiem deti. Čo poviete?" rozhodol som za nich.

,, Alex, máš svoj život, nemôžme ťa takto zneužívať. "prehovorila Leona.

,, Sám sa vám ponúkam. Využite moju ponuku kým ešte je." zasmial som sa a oni obaja sa na mňa vďačne pozreli.

Leona ma stiahla do skupinového objatia.

,, Ďakujeme. "povedal mi aj Bruno s viditeľným výdychom. Nemajú za čo ďakovať. Ja im v živote mám byť vďačný za oveľa viac.

S deťmi sme si pozreli rozprávku. Bruno spal s Leonou uloženou na hrudi a Leona tiež bojovala so spánkom. Mali šťastie, že deti na tom boli podobne. Inak by im vynadali, že nedávajú pozor.

Keď skončila rozprávka, obe deti som uložil do ich postelí a Leonu s Bruno len prikryl a nechal spať na gauči.

Nečudoval som sa im. Mať ich kariéry a dve malé deti zároveň, nie je vôbec sranda. Asi si to predstavovali jednoduchšie. No ja som tu, aby som im pomohol.

V aute som sa pozrel na hodinky. Takmer desať. Budem meškať, ale to je mi momentálne jedno. Hlavné je, že moja rodina je v poriadku.