Bojovný

51°

Deň s rodinkou môjho strýka nakoniec dopadol  vcelku pozitívne. Spoločne s dedkom sme išli až ku Coldwellovcom domov. Dedko nechápal tú nevraživosť medzi Leonou a Brunom, ale vedel, že pred deckami to nie je vhodné riešiť. Len na mňa hádzal zmätené pohľady.

Decká nám išli nájsť nejakú spoločenskú hru a my sme sa zložili v obývačke.

,,Choď do tých svojich hotelov, nie? Keď ich tak strašne zbožňuješ." zavrčala Leona smerom na Bruna, ale ani naňho nepozrela. Bruno si povzdychol.

,,Nebudeme sa teraz hádať, Leona." snažil sa ju upokojiť príliš miernym tónom skôr, než prídu deti. Dedko na mňa znovu zmätene pozrel a ja som len mávol rukou. Nemalo cenu to teraz vysvetľovať. V tej dobe, keď som chcel odísť zo školy, sa za mňa postavil aj Leonin dedko, to môže byť celkom prekvapivé. Jediný, kto to stále nepochopil, je moja jediná pokrvná rodina. Smutné, ale pravdivé.

,,Ja sa s tebou nehádam! Vlastne toto je posledné, čo odo mňa dnes počuješ na svoju adresu." povedala mu vyrovnane a ďalej sa venovala len nám a deťom. Bruno nad ňou krútil hlavou, ale nesnažil sa to nijako zachrániť. Asi čakal, kým budú sami. Decká doniesli ich druhú obľúbenú hru, tentoraz nie Monopoly. Rozložili sme ju a spolu sme začali hrať. Dedko bol vďaka nim naučený na všetky moderné hry a aj rozprávky.

Večer našťastie neskončil zle. Bruno si mňa a Leonu zavolal von a neviem akým zázrakom mi sľúbil, že to už nebude nikdy riešiť pre dobro rodiny. Leona ani ja sme mu veľmi neverili. Išlo mu hlavne o pokoj v rodine, ale nakoniec sme to uzavreli.

Prespal som u nich rovnako ako dedko. Tento barák je hotové a hlavne obrovské bludisko. Bez problémov by sa tu vyspalo aj 30 ľudí. Leona bola vždy zvyknutá na takýto luxus.

Po obede som sa so všetkými rozlúčil a išiel k sebe domov. Čakal ma týždeň plný tréningov a nočných služieb. Budem rád, ak sa v piatok doplazím domov.

×××××××××××××

V piatok som mal konečne vytúžený pokoj. Celú noc som taxikárčil a spal som najviac asi štyri hodiny denne. Dnes som spal do obeda, takže som spravil rekord - sedem hodín nerušeného spánku. Na obed som svoje uťahané, svalovkou postihnuté telo vykopal z postele. Musel som si urobiť poriadne jedlo, ak som chcel prežiť. V duchu som si povzdychol a začal s prípravou. Mal som strašnú chuť už celý týždeň na poriadny steak, takže dnes svoju predstavu zhmotním. 

Keď sa všetko konečne dopekalo, hodil som sa na stoličku v kuchyni a chytil môj telefón.  No niekto ma zjavne nemá rád, pretože okamžite zazvonil zvonček. Nemám ani o dvanástej na obed chvíľu pokoja!

,,Kurva!" zavrčal som sám pre seba a postavil sa. Šuchtavým krokom som prešiel k dverám. To, čo som zbadal za nimi ma prekvapilo.

,, Prišla som ťa uniesť. " oznámila mi Ruby so širokým úsmevom hneď, ako som jej otvoril dvere od môjho bytu. Jednou rukou som sa oprel o zárubňu a vyčerpane sa na ňu usmial.

,, Uniesť? A kam?" opýtal som sa. Ruby sa zdvihla na špičky a pobozkala ma na privítanie.

,, Ďaleko. " šepla a ja som viac otvoril dvere, aby mohla vojsť.

,, Poď dnu! Práve si robím jesť. Najem sa a môžeme ísť. " povedal som jej, hoci by som najradšej zostal v posteli spať. Nemal som však v pláne ju poslať do kelu.

,, Okej, ale zo zjavných dôvodov budeme musieť ísť tvojim autom alebo motorkou." povedala a nasledovala ma do kuchyne.

,, Je mi to jasné. Jedla si?" opýtal som sa jej.