Chodiaci problém

5.

      Ospravedlňujem sa za slušné meškanie, ale situácia vyžadovala dať si pauzu od písania (ak náhodou predčasne skončím s príbehom z dôvodu predčasného úmrtia, mojím vrahom bude Dejepisár!). Ale moje utrpenie je už našťastie takmer za mnou a môžem pokračovať, takže tu je ďalšia časť a šiesta bude už onedlho :)                                                                                                                    Simsi

      Zostala som sedieť v ošetrovni, utopená vo vlastných spomienkach. Tak veľmi som dúfala, že sa ich zbavím, prestanem myslieť na to, čo sa stalo, a začnem odznova. Nezačala som najlepšie. A bolo mi jasné, že na to, čo sa v tú noc stalo, nikdy nezabudnem. Bude ma to prenasledovať donekonečna a nikdy sa nezbavím pocitu, že Warren svoju prácu príde dokončiť. Že sme sa presťahovali? Problém? Nebude ťažké zistiť kam. 

       Zdravou rukou som si pretrela oči, do ktorých sa mi nahrnuli slzy. Môžem si znovu násť priateľov? Ak sa naozaj vráti, nehrozí, že dopadnú rovnako ako Hailey? Znovu som pred očami videla celý ten výjav. Svojich priateľov, mŕtvych, rozhádzaných na zemi okolo mňa. Ani nápad, toto sa už nikdy nezopakuje, zaťala som ruku v päsť a zastavila som slzy. Slzy nikdy nič nevyriešili. Až sa vráti, všetko mu zrátam! Predstava kvalitnej päsťovky rovno do nosa bola tak pekná, že strach sa razom zmenil na hnev. Zrazu som si uvedomila, prečo ma Čudák tak zaujal. Jedno, čo mal s Warrenom spoločné, boli jeho oči. Odlišovali sa len prázdnotou, postrádali jas a akúkoľvek pozitívnu emóciu. Bolo to, akoby sa mu v očiach usadil všetok smútok, aký v živote zažil. Warrenove oči sa vždy smiali, ale aj tak neboli tak výrazné ako tie jeho. Jeho pohľad bol ako ľad, vzbudzovali rešpekt, ktorý vás donúti vyhýbať sa mu, ale zároveň vás presvedčí premýšľať nad tým, prečo je to tak. Rozhodla som sa však, že sa do jeho Veličkosti starať nebudem. Najlepším riešením bolo urobiť mu tú láskavosť a vyhýbať sa mu. Alebo sa o to aspoň pokúsiť.

,,Cath! Žiješ?!", do miestnosti sa vrútila (doslova) April, zúrivo chytila moju hlavu do dlaní a skúmala moje životné funkcie. Za ňou sa pomaly dovalila Sam, lapajúc po dychu.

,,Prečo by som nežila?", odtrhla som od seba Apriline ruky a nechápavo som na ňu zažmurkala.

,,Chceme vedieť všetko! Rozprával sa s tebou?", Sam ju predbehla a sadla si na stoličku, ktorú Čudák nechal kúsok odo mňa. April zostala stáť s rukami založenými vbok. Vystrúhala som znechutenú grimasu. Obe nedočkavo čakali na moje vyjadrenie. Ani jednu momentálne nezaujímal stav mojej ruky.

,,Áno, rozprávali sme sa.", pokrčila som plecami a nechala som sa zaujať svojím novým obväzom. Ale taká informácia ani jednej, samozrejme, nestačila. Obe naraz zdvihli obočie na znak, že mám pokračovať. Trošku otrávenejšie než som plánovala som si vzdychla.

,,Stručne mi objasnil, aby som sa mu neplietla do cesty. To by bolo asi tak všetko.", pokrčila som plecami a postavila som sa na odchod. Sam sa zatvárila sklamane: ,,A ja som si už myslela, že sa konečne našiel niekto, kto toho divocha skrotí. Pochop, taká škoda. Také telo by si už nejaká baba zaslúžila. " Zdvihla som obočie až po vlasy a April sa rozosmiala. Napadlo ma, že jeho hlava by tiež nebola nazahodenie, keby sa občas usmial.

,,Na to som ja veľmi slabá krotiteľka. Tento divoch by potreboval poriadnu stíhačku. A prečo si sa ho nepokúsila dostať ty?", žmurkla som na Sam.

,,Ona sa aj pokúsila, ale takú ignoráciu, akú on nahodil, si nevieš ani predstaviť. Nemala najmenšiu šancu.", zanôtila April a teatrálne rozhodila rukami. Zasmiala som sa. To sedelo. Nebolo šance skrotiť niečo, pre čo ste boli len vzduch. Čudáka očividne zaujímali dievčatá ešte menej ako ho zaujímalo slušné správanie.

,,Neviem ako vy dve, ale ja sa ním dnes už zaoberať nebudem. Mala by som ísť domov, mama na mna čaká s túžbou po informáciách.", zamávala som obviazanou rukou a April sa zatvárila chápavo. Bolo dosť pravdepodobné, že bude mama šalieť, až ten obväz uvidí. Od toho incidentu si ma strážila ako oko v hlave.      

      Celý mesiac pred tým, ako sme sa presťahovali, som nechodila von. Z jednej strany preto, že som už nemala s kým, a na druhej strane som vôbec nevychádzala z domu. Celé dni som presedela vo svojej izbe, nekomunikovala som. Mama ma chodila kontrolovať každú pol hodinu, aby mala istotu, že neurobím žiadnu hlúposť. Popravde ma raz napadlo, že to Warrenovi uľahčím a ukončím to sama. Ale na sebevraha som priveľký zbabelec. Tak som sa len snažila nestratiť všetku chuť do jedla a začať znovu fungovať. Po necelom mesiaci mama prišla s návrhom, že by som sa mohla skúsiť vrátiť späť do školy. Ale akonáhle som videla prázdne miesta po svojich priateľoch a videla tie súcitné pohľady, zhrútila som sa znova.

     

      Návšteva u psychologičky skončila návrhom, že by mi prospelo nové prostredie. Mama bola zo začiatku proti, ale ja som tento nápad privítala s nádejou, že by som mohla začať znovu. A tak sme sa presťahovali a ja som sa rozhodla, že urobím všetko pre to, aby som mohla zabudnúť a dalej žiť.

      

,,Súhlasím, ideme domov! Aj tak tu už nemáme čo robiť.", Sam vyskočila zo stoličky a rozutekala sa von z ošetrovne smerom k východu. April sa usmiala a spolu sme vykročili tým istým smerom.

     

      Sam veselo poskakovala pred nami.

,,Počuj, Cath, prečo si sa vlastne presťahovala?", opýtala sa zrazu April, s úsmevom ale so zvedavosťou v očiach. Vzdychla som si a zaryla som pohľad do zeme. ,,Samozrejme sa o tom nemusíme baviť, ak nechceš.", dodala rýchlo a zdvihla ruky ako na obranu. Nechela som sa o tom baviť, to bolo viac než jasné, ale taktiež som od začiatku chcela porozprávať sa o tom aj s niekým iným ako s políciou a psychologičkou. Kamarátky mi chýbali. Dlho som sa nikomu s ničím nezdôverila.

,,To je v poriadku. Poviem ti to.", rozhodla som sa. Aj tak už bolo načase nieomu sa zdôveriť. Dievča predsa potrebuje niekoho, kto bude vedieť o všetkom, takú bútlavú vŕbu. ,,Bola som... videla som...", neočakávane som sa zadrhla, a tak som sa zhlboka nadýchla a pokračovala:,,Čo by si urobila, ak by ti pred nosom...zavraždili priateľov a tebe by každé jedno miesto niekoho z nich pripomínalo?"

     

      Sledovala som jej meniaci sa výraz. Zo zvedavého prešla cez šokovaný až k ľútosti.

,,Bože. To je... to muselo byť...", zastala a zakryla si ústa rukou. Tiež som zastala a otočila sa k nej. Sam pokračovala v poskakovaní nevšimnúc si, že ju už nenásledujeme.

,,Bola som so svojím chlapcom a ostatnými priateľmi vonku. Tajne sme stanovali v lese a ja som tam neskôr zaspala. Ked som sa zobudila, všetci boli...", odmlčala som sa a smutne som sa zadívala na svoje topánky. ,,Všetko to urobil môj chlapec. A mňa nechal žiť na dobu neurčitú.", takmer šeptom som dokončila a neodvážila som sa na ňu pozrieť.

,,Chceš povedať, že sa plánuje vrátiť?", hlesla a ja som sa na ňu predsa pozrela. A zarazila som sa. Za ňou stál Čudák už zasa džínsoch a čiernej košeli a upieral na mňa svoj ľadový zrak. Stál úplne nehybne s taškou na jednom pleci. Vypleštila som oči. Čo všetko počul?

      April nahodila nechápavý výraz a otočila sa k zdroju môjho údivu. Čudák jej nevenoval ani jediný pohľad. Bol zamračený. Vyzeral ako zviera pripravené zaútočiť. April automaticky ustúpila tak, aby mu neprekážala vo výhľade na mňa. Zostala som stáť nehybne, ako on.

      Zrazu prudko vyrazil, pri prechádzaní okolo mňa ma jemne sotil a zmizol za mnou. Zadržala som dych a nechala sa odstrčiť. Ani ma nenapadlo otočiť sa za ním. Zostala som hľadieť na svoje topánky, až kým neprešlo dostatok času, aby som si bola istá, že odišiel.

,,Neviem, April. Ale ak sa vráti, nedarujem mu to.", zavrčala som a vykročila som späť do svojho nového domova.