Chodiaci problém

32.

Dean utekal o niečo rýchlejšie ako ja, takže ma z polovice ťahal za sebou. Musela som vynaložiť veľa úsilia, aby som sa udržala na nohách. Strach musel ísť bokom, lebo sme sa rútili priamo do náručia chlapa s loveckým nožom v rukách namierenom proti nám. Nepríjemne sa pri tom usmieval a ja som si bola úplne istá, že tam bol kvôli nám dvom. Dozadu som sa ani neodvážila pozrieť, lebo z druhej strany nám cestu blokoval obrovský šedý zúrivý vlk, ktorý vyzeral, že s chlapom spolupracoval. Bolo to vôbec možné? Rozprávka pokračuje. Vlk sa spojil s lovcom. Aká nepríjemná predstava.

Pozorovala som Deana zozadu a modlila sa, aby vedel, čo robí. Už sme boli celkom blízko pri chlapovi. Chýbalo už len pár metrov. Dean sa zrazu ohnal voľnou rukou a pod chlapovými nohami vyšľahli vysoké zelené plamene, ktoré chlapa donútili o kus odskočiť. Zelené presne ako jeho oči. Na tom určite niečo bolo. Uvoľnil nám tak cestu a mohli sme okolo nášho prenasledovateľa preutekať. Teraz sme mali možnosť utiecť a schovať sa nejako účinnejšie. Napadlo ma, že dean musel mať záľubu práve v ohni, keďže ho používal celkom často.

Jediný problém pretrvával v tom, že sa za nami rozbehlo to hnusné psisko. Preutekali sme cez celú chodbu a zahli sme ku schodisku. Tam sa nachádzala jedna opustenejšia trieda, v ktorej sa vyučovalo len zriedka. Dean tam inštinktívne vbehol, zamkol za na mi dvere a zatarasil ich dvomi lavicami a jednou skriňou z masívneho dreva. Moju ruku pri vbehu do triedy pustil, z čoho som sa cítila akási obnažená a nechránená. Keď ma držal, cítila som sa bezpečnejšie. Cúvla som viac k zadnej stene triedy a dychčala som ako lokomotíva. Ruky aj nohy sa mi triasli, zatiaľčo som sledovala, ako Dean utesňuje dvere a zakrýva okienko do triedy stránkami vytrhnutými z nejakých kníh, ktoré schmatol z poličky vedľa dverí.

Z chodby sa ozývalo zúrivé vrčanie a chlap vzrušene vrieskal. Smial sa ako blázon. V tom ma napadlo, prečo nikto nevyutekal z tried von. Jeho smiech a vrieskot sa rozliehal po celej chodbe.

,,Dean, dá sa nejako... zaistiť, aby ľudia nepočuli naše vyčíňanie?", spýtala som sa roztraseným hlasom, a keď sa otočil tvárou ku mne, nahodila som prosebný výraz, ktorým som mala docieliť, aby ma chytil a objal. Bola som zbabelec. Nemala som ani tušenia, ako by som sa chcela postaviť Warrenovi sama, keď som bola posraná z tejto situácie, pričom bol so mnou Dean.

Môj prosebný výraz zabral, lebo podišiel ku mne, zložil z lavice jednu stoličku a sadol si na ňu. Zároveň ma chytil za zápästie a strhol ma na seba. Sadla som si naňho a nechala sa ním objať.

,,Aj ja som nad tým teraz uvažoval.", priznal a so smiechom prehodil:,,Hrozne sa trasieš."

Zamračila som sa naňho. Vyzeral byť už síce pokojný, ale pochybovala som o tom, že taký v skutočnosti bol. Tušila som, že sa len snažil uľahčiť mi to a odvrátiť moju pozornosť od strachu. Trochu ma ale trápilo, ako vedel o tom, že ten chlap príde.

,,Ako je možné, že si to predpovedal?", zdvihla som jedno obočie a on sa na mňa pozrel štýlom, akoby to bolo ťažké vysvetliť. Potom sa pozrel na svoju obviazanú ruku a pousmial sa. Nechápavo som pozorovala, čo robil. Zatvoril oči a usmial sa. V tom momente sa mi v hlave ozvalo: Dostal som odkaz.

Prekvapene som zažmurkala a podotkla som:,,Vy  dokážete všetko, čo?"

Otvoril oči a žmurkol na mňa:,,Všetko nie.", ale neprezradil mi, aký odkaz presne dostal. Zaujímalo by ma, z čoho odkaz pozostával. Akú presne dostal Dean výstrahu, že ho to donútilo odhodiť svoj večný pokoj a doslova vyskočiť zo stoličky. V tej chvíli sa chlap na chodbe znovu šialene hlasno zasmial a naša provizórna zátarasa sa začala sama od seba posúvať dozadu, ďalej od dverí. Obaja sme naraz zbledli a Dean ma zo seba zosunul. Postavili sme sa a ja som mu znovu pevne stisla ruku.