Chodiaci problém

64.

,,Tohle místo mě drží.
Skočme skrz provaz, udělejme to důvěryhodné.
Když krev je vše co vidíme.
Život je nemožný."

Periphery - Marigold

Aj keď som nebola nadšená tým, že sme boli na mieste, ktoré bolo priamo späté s mojím predchádzajúcim bydliskom a životom, bola som nadšená z toho, že som tu mohla byť s Deanom. Navyše tu bolo toľko ľudí, ktorých som veľmi dlho nevidela, a bolo príjemné znovu sa s nimi zvítať.

,,Na prvom poschodí je plesová časť večera, takže ak si chcete zatancovať, tak treba ísť tam. Hrá tam menší orchester, je to paráda. A keď chcete vidieť alebo sa zúčastniť klavírneho podujatia, musíte vyjsť na druhé poschodie do hlavnej koncertnej sály. Na konci večera sa bude vyhlasovať najlepší zo všetkých účastníkov a bude korunovaný za klaviristu roka.", veselo bľabotal Mike, ktorý nás vychádzkovým krokom doprevádzal k širokému schodisku oproti vstupným dverám. Musela som si pridŕžať širokú sukňu, aby som dokázala prechádzať úzkymi medzierkami medzi postávajúcimi hosťami. Usilovne som sa usmievala na každého, kto sa na nás otočil, a niekoľko známejších tvárí mi zdvorilo zamávalo. Udržiavané starodávne zábradlie bolo obmotané bielymi svetielkami, ktoré z malého studeného zámku tvorili teplé a prívetivé miesto. Za schodmi boli veľké francúzske dvere tvorené tabuľami zo skla vedúce do priestrannej a rôznymi rastlinami vyzdobenej záhrady s malou skromnou fontánou v strede a niekoľkými zdobenými lavičkami. Zaujímalo by ma, kto presne toto podujatie zorganizoval.

,,Naozaj si nechceš zahrať? Myslím, že veľa ľudí by privítalo tvoj návrat.", Mike zdvihol jedno obočie a chytil sa zábradlia jednou rukou. Dean sa na mňa pozrel s rovnakou zvedavosťou v tvári ako on. Obaja by boli radi, keby som na tento nápad pristúpila. Ja by som však nemohla, a tak som pokrútila hlavou.

,,Prepáč, Mike. Rada sa pozriem na vaše vystúpenia, ale nepridám sa.", snažila som sa z toho vykrútiť čo najzdvorilejšie a zavesila sa Deanovi na rameno. Mike chápavo a zároveň sklamane prikývol.

,,Naozaj obrovská škoda. Teraz vás však opustím, ak vám to nebude vadiť. Bavte sa.", zašvitoril a na rozlúčku ma vrelo objal. ,,Rád som ťa spoznal, Dean Walter.", dodal a potriasol si s ním rukou. Dean sa naňho zdvorilo usmial a nechal ho vkĺznuť do zhluku slávnostne oblečených hostí v zadnej časti prízemia. Obaja sme ho pozorovali, až kým nám úplne nezmizol z dohľadu.

,,Si hladná alebo si pôjdeme zatancovať?", Dean prerušil krátke ticho a vyzývavo na mňa žmurkol. Nevečerali sme, preto mi prišlo ako výborný nápad najesť sa, ale na druhú stranu ma zaujal jeho druhý návrh. Zasmiala som sa.

,,Ty chceš tancovať?", hlesla som. Väčšina chalanov, ktorých som poznala, mala panický strach z týchto konkrétnych pohybov. Z valčíka odpadávali, o polke nemohla byť reč ani zo srandy, tango bolo hlboko v ich mysli zakorenené ako humorné pobehovanie s ružou medzi zubami. Nemyslela som si, že by mohol Dean vedieť tancovať.

,,Chcem si zatancovať s Vami, ak dovolíte.", šibalsky vyceril zuby, nastavil jednu ruku, druhú si schoval za chrbát a predklonil sa v miernom úklone. Oblial ma rumenec a porozhliadla som sa po okolí, či sa niekto nedíva.

,,Prestaň, sme v dvadsiatom prvom storočí!", okríkla som ho, ale on sa uškrnul ešte viac.

,,Na zdvorilosť by sa nemalo zabúdať ani v dvadsiatom prvom storočí, nemyslíš? Alebo ti to prekáža?", v žiarivých zelených očiach sa mu zajagala presne tá iskra, ktorá sa mi tak páčila zakaždým, keď mal dobrú náladu. Začervenala som sa ešte viac a uhla pohľadom. Tie jeho prekliate oči! Aj keď som tak priamy pohľad sotva dokázala vydržať, páčilo sa mi, akým spôsobom sa na mňa pozeral. Na začiatku to jeho očiam chýbalo, ale teraz, keď ich upieral na mňa po tom všetkom, čo sme spolu zažili, získali zvláštny nádych, niečo, čo v nich môžem vidieť len ja. Zvláštny druh jeho skrytého, osobného úsmevu, malej iskričky šťastia, ktorá bola v jeho tajomnej osobnosti predtým natoľko utlmená, že sa zdalo, akoby ani neexistovala. Bola som šťastná, že som ju v ňom mohla prebudiť.