Chodiaci problém

70.

Zabočil na lesnú cestu a razom sme sa ocitli obklopení hustými stromami. Terén stúpal do kopca a my sme mlčali. Obaja sme boli pohrúžení do vlastných myšlienok. Bolo to zvláštne, ale rozhodne nie trápne. Cítila som sa príjemne. Pri Deanovi nebolo ticho tak úplne tichom.

Išli sme takmer pol hodinu, keď sa stromy konečne rozostúpili, a pred nami sa objavila čistinka. Na vrchole obrovského previsu, z ktorého bol výhľad na celé šíre okolie. Dean zastal blízko lesa a ja som rýchlo otvorila dvere a vybehla von. Obloha bola plná hviezd a mesiac osvetľoval vršky stromov pod nami. Na zemi pre zmenu svietili okná príbytkov v diaľke. Výhľad bol nádherný. Priamo na vrchole kopca bola postavená malá drevená lavička. Ten, kto ju sem dal, vedel, prečo to robí a určite mal toto miesto veľmi rád. Ten výhľad vyrážal dych aj v noci. Cez deň musí byť pohľad dolu malebný, za západu a východu slnka kúzelný.

Vykasala som si sukne, aby som ich nezašpinila od hliny a piesku, a bez toho, aby som počkala na Deana, som sa rozbehla k lavičke a pomaly si sadla. Toľká krása! Dean neotáľal a o chvíľu už bol zasa pri mne. Sadol si vedľa mňa a chytil ma okolo pliec. Usmieval sa.

,,Páči?", spýtal sa a venoval mi nežný úsmev. Dobre vedel, že ma týmto miestom dostal, a tak som len vykúzlila ten najčarovnejší úsmev naspäť, aký som dokázala a sklonila sa k nemu. Položila som svoju hlavu na jeho hruď, do priehlbinky pod jeho krkom.

,,Zmenil si sa.", odvetila som s úprimnou vážnosťou a myslela som to ako kompliment. Takýto Dean bol neodolateľný, aj keď sa nedalo zabudnúť na to, že vie byť aj poriadne chladný a nemilosrdný zabijak. Potriasla som hlavou, aby som tie nepekné spomienky vyhnala z hlavy a sústredila sa len na jeho pozitívne stránky, ktoré mi teraz ukazoval.

Potichu sa zasmial a cítila som, ako pokrútil hlavou. Pevnejšie ma objal.

,,Žena toho chlapa bola kamarátka mojej mamy. Tiež bola Praeditus a zobrala si obyčajného muža, takže si s mojou mamou perfektne rozumela. Obe sa držali ideológie, že Stigmati by mali byť vyhladení, aby mohli Praeditusovia v pokoji žiť, takže keď sa dozvedela, že je moja mama mŕtva, okamžite prišla a našla ma pri mame aj s Poznačením. Keby som bol na jej mieste, asi by som sa tiež pokúsil nového Stigmata zabiť. Ale... Ja som len chcel zostať nažive. Pokúšal som sa jej vysvetliť, že som nemal na výber, ale nepočúvala ma a stále na mňa útočila. Nakoniec som zaútočil naspäť, chcel som ju len zneškodniť, na pár minút ju vyradiť z pohybu, aby som mohol utiecť. Ale prehnal som to a ona zhorela.", rozprával pomaly. Jasné, na toto som sa pýtala na slávnosti. Teraz mi už bolo jasné, prečo ho ten muž tak nenávidí. Zároveň mi bolo jasné, ako veľmi musí Deana mrzieť, že sa to stalo. Len sa bránil. Len nechcel zomrieť. Bola som rada, že sa mi s tým nakoniec rozhodol zveriť.

,,Prečo používaš stále len plamene?", spýtala som sa so záujmom a žmolila som okraj jeho saka medzi dvomi prstami. Dal si ho dole a prehodil mi ho cez plecia, ktoré som mala nahé.

,,Nehovoril som ti to už náhodou?", zasmial sa.

,,Neviem. Myslím, že nie.", pokrútila som hlavou a prebehla mu prstami po stehne. Zhlboka sa nadýchol.

,,Medveď má nadanie na vytváranie ilúzií a menších hmotných vecí. Každý má nadanie na niečo iné, niekto viac, niekto menej. Mne ide zo všetkého najviac ovládanie plameňov a vytváranie ohňa, takže to používam ako svoju najsilnejšiu zbraň.", vysvetlil. Chápavo som prikývla.

,,Môžete vytvoriť aj niečo živé?", vyzvedala som ďalej, lebo som si spomenula, že som dávnejšie pridala práve túto otázku na zoznam vecí, ktoré ma zaujímali. Dean ma jemne chytil za plecia a poodtiahol ma od seba. Nechápavo som naňho zagánila, lebo sa mi o neho opieralo naozaj výborne. Usmial sa a vystrel pred seba jednu dlaň. O chvíľu sa nad ňou vytvorila malá zelená rybička s dlhými plutvami, ktoré pripomínali priehľadnú látku. Ako závoj. Vlnila sa vo vzduchu, preplávala mi vzduchom okolo hlavy a potom sa rozplynula.

,,Niektorí vedia tvoriť rastliny, ale ešte som nestretol nikoho, kto by mal toľko moci, aby vedel vytvoriť organizmus s čoby len primitívnou formou nervového systému. Musia nám stačiť ilúzie, ktoré sa časom rozplynú.", vyhrnul si rukáv košele a prešiel prstami po Poznačení. Načiahla som sa a položila mu naň ruku, aby som ho zakryla. Zavlnilo sa a znovu sa zmenšilo po tom, ako len na pár sekúnd vytvoril malú rybku. Bolo desivé ako blízko bol smrti. Poznačenie mizlo až neuveriteľne rýchlo. Ak bude bojovať s Warrenom, bude musieť použiť veľa sily. Na to, aby ten boj prežil, bude potrebovať nazbierať veľa duší. Neviem, ktorá predstava ma desila viac. Či tá, že by mal zabiť hneď niekoľko ľudí, aby prežil, alebo tá, že by naozaj mohol zomrieť. Striaslo ma z toho.

Aj jeho tvár zosmutnela. Odvrátil odo mňa oči a pozrel sa do zeme. Vedela som, že sa mu hlavou premieľajú rovnaké myšlienky ako mne.

,,Neviem, ako dlho dokážem dopĺňať... sily.", zamrmlal potichu. Aj teraz mi bolo jasné, kam jeho myšlienky mierili. Obomi rukami som schmatla jeho líca tak rýchlo, aby sa mi nestihol vyhnúť, a otočila mu tvár späť ku mne. Donútila som ho pozrieť sa mi do očí.

,,Budem pri tebe.", povedala som mu rozhodným hlasom. Videla som v jeho očiach záblesk niečoho, čo som nedokázala pomenovať. Nebol to smútok, ani nesúhlas. Zasadilo to vo mne semienko zmätenia, ale nedala som to na sebe poznať. Potriasol hlavou a znovu sa usmial. Šikovno to zamaskoval.

,,Mali by sme ísť.", šepol, daroval mi letmý bozk na líce a bez čakania sa postavil. Keby som mu tak videla do hlavy. Teraz som vôbec nedokázala odhadnúť, aké myšlienky mu lietali hlavou. Určite by sa mi však nepáčili. Tým som si bola istá. Trochu som z toho zosmutnela, aj keď som nechcela. Hlavne som nechcela, aby si to všimol, ale nikdy som smútok nevedela poriadne skryť. Vlastne vôbec. Postavila som sa z lavičky aj ja, ale nevybrala som sa k autu. Zostala som len stáť. Dean už bol pár metrov od auta. Až keď bolúplne pri ňom a už otváral dvere na strane spolujazdca, obrátil sa, aby sa na mňa pozrel, a zistil, že som za ním nešla. Prekvapene zdvihol obočie.

,,Kočka?", zatiahol. Sklopila som oči k zemi. Chcela som počuť konkrétnu vetu. Aaby som ju počula, pravdepodobne sa na ňu musím spýtať. A na to som sa potrebovala psychicky pripraviť. Stále som v týchto veciach s ním bola neskutočne hanblivá.

Zahryzla som si do pery. On sa zatiaľ vybral späť za mnou.

,,Zopakuj to, čo si povedal, keď som dnes hrala.", vychŕlila som zo seba tak rýchlo, ako to išlo, a rýchlo zabodla pohľad do zeme. Zaregistrovala som však, že zastal. Och môj Bože! Dobrú večnosť sme tak stáli. On s pohľadom upretým na mňa ale bez pohnutia a ja s pohľadom upretým na výnimočný kamienok na zemi, ktorý bol naozaj výnimočný. Výnimočnejší než výnimočný. Bol tak výnimočný, že...

,,Takže si ma naozaj počula?", potichu zamrmlal. Nebola to ani tak úplne otázka pre mňa, znelo to skôr, akoby sa pýtal sám seba. Konečne sa dal do pohybu. Prešiel až úplne ku mne, schmatol ma za pás a silno si ma k sebe pritisol. Nahlas sa zasmial. Prebodla som ho vypúlenými očami. Buď som blázon ja alebo on. Ale je to celkom príjemné bláznovstvo. Obaja sme sa chovali bláznivo. Ale on rozhodne viac ako ja. Vtisol mi dlhý, náruživý bozk. Nestihla som sa ani brániť.

,,Ľubim ťa, ty trdlo.", šepol len čo sa nadýchol. Chcela som mu odpovedať, ale nenechal ma a znovu ma pobozkal. Horeli mi líca a triasli sa mi nohy. Srdce mi plesalo. Ocitla som sa v rozprávke. Šťastný koniec sa stal samozrejmosťou. Smrť nepripadá do úvahy v žiadnom prípade. Nič ma od Deana neoddelí.

Zdvihol ma na ruky a vybral sa k autu. Bolo to dokonalé. Ale...