Chodiaci problém

36.

Dych sa mi zasekáva v hrdle. Už nevládzem. Kričím tak silno, ako len vládzem, ale myslím, že je to zbytočné. Aj napriek tomu stále kričím. Povedala by som, že si už takmer necítim nohy, ale je to práve naopak. Cítim som ich až príliš. Každý kamienok, po ktorom som prebehnem, cítim na vnútornej strane chodidla ako vpich ihly. Možno je to aj preto, že utekám bosá, ale mala som snáď na výber? Pich, pich. Od bolesti sa mi takmer podlomia kolená, keď skočím na ostrú vetvičku. Pod mojou váhou praskne s hlasným zachrupčaním, ale cítim aj za behu, ako sa mi z malej dierky začína tisnúť krv akoby som skočila na klinec.

Stále vrieskam ako o život. Som malý šváb, čakajúci až ho veľká topánka rozmliaždi na lesnom chodníku, zanechaný ako hnijúca spomienka na podradný život, aký viedla. Azda to prišlo práve preto. Azda prišiel práve kvôli nej. Vždy robil všetko kvôli nej. O mňa len zakopával. Prišiel sa rozlúčiť? Zmizol, nadlho, ale teraz je tu. No necítim sa šťastná. Utekám lesom. Som predsa len šváb. Jeden z mnohých. Prečo sa mnou unúvaš?

Bojím sa. Jeho? Nie. Toho, čo sa z neho stalo. Môže za to ona? Mám v sebe toľko otázok. Veľa by som sa toho chcela spýtať. Nemôžem však zastať. Som šváb na úteku pred topánkou. Zašliapla by ma. Srdce vo svojej hrudi už necítim, ale nie je to behom. Prvýkrát ho rozlámala na kúsky skutočnosť, že nie som ona. Som totiž iba šváb. Prečo to toľko opakujem? Je to pravda. Zožiera ma až do morku kostí. Druhýkrát hodili moje srdce rovno do mixéru a zapli na plný výkon. Bolo to pred pár minútami. Pred tým, ako som si uvedomila, že potrebujem, aby moje srdce pumpovalo, inak ma topánka zašliapne. Ako môžem utekať? Nijako, taká je odpoveď. Smeje sa mi do tváre. Nie len ona. Obaja sa smejú a ja môžem len utekať, na mieste, lebo viem, že im aj tak neutečiem. Nie sú spolu. Ale predsa nie sú oddelení. Nenávidela som ich za to. Mátalo ma to v snoch, hlavne po udalostiach spred takmer 2 mesiacov. Nie. Je to len niečo málo vyše mesiaca.

Začína sa ma zmocňovať panika. Pomaly aj beznádej. Či som vedela, že sa stane niečo také? Neprihodilo sa mi to ani v najdivších snoch. Nevedela som to. Ak by som vedela...

Ak by som vedela, nebežala by som teraz naprieč lesom? Ak by, tak by... Nad tým bolo zbytočné premýšľať, ale prišlo mi vhod nemusieť sa sústrediť na beh. Pľúca mi ide rozďaviť. Cez vlastný vreskot vlastne ani nepočujem, či mám pred čím utekať. Načo utekám? Prečo by som mala? Odpoveďou na tieto otázky mi je len narastajúci pocit strachu, paranoja, čo ma sprevádza odkedy prešiel prah domu, v ktorom bývam. Môj vnútorný hlas teraz doslova kričal:,,Bež, došľaka! Si v riadnej sračke!"

Vedela som, že je to naozaj tak. O švába nikto nezakopne. O švába sa obtierajú topánky. Pekne podrážkou a čo najväčšou silou. Chrup. Toto pohladkanie sa vždy skončí zle práve pre švába. Teda vlastne pre mňa. Chvíľu si myslím, že mám možno predsa šťastie. Chcela som mať to, čo dostala ona. Ale teraz, keď sa to niečo valí v mojich stopách a dýcha mi na päty, to tajomstvo, o ktorom sa nikdy nezmienili nikomu... strach zahalí lesný chodník do matného závoja. Chcem vrátiť čas. Po líci mi stečie prvá slza. Nechcem byť zabudnutý šváb, rozmliaždený na lesnej ceste. Nechcem, aby na mňa topánka dosiahla.

Už nevládzem. Ucpe mi nosnú dierku a nemôžem dýchať. Nevidím a pľúca nestíhajú. Nedostatok kyslíka. Musím zastať. Neurobím to. Nohy mi oťažejú a nevládzem ich dvíhať. Je to akoby vážili päťkrát viac. Slzy mi tečú už aj od únavy. Tak veľmi chcem zastať.

Nemusím to urobiť. V okamihu sa potknem o malý vytŕčajúci koreň stromu. Za všetko môžu moje ťažké nohy. Uvedomím si, že stále vrieskam, tentokrát ešte hlasnejšie, lebo si uvedomujem, čo bude nasledovať. Rútim sa k zemi. Trvá to sekundy, no mne to príde ako celá večnosť. Záber po zábere sa k mojej tvári približuje nenápadná cestička schovaná pod vrstvami ihličia, čo napadalo v priebehu niekoľkých rokov. Bolesť z pádu nevnímam, no som ochromená. Nepotrvá dlho, kým príde. Aj keby kráčal, logika sa vytratila. Zboril zákony fyziky, roztrhal realitu na franforce. V inej situácii by som bola ohromená, nadšená, zvedavá. No dnes nemôžem. Teraz už môžem čakať len na pád.

Náhle ma premôže zlosť, Striedajú sa vo mne emócie. Viem, že za to môže strach. Nič som neurobila! Nezaslúžim si pád! Počuješ ma? Nepočuje. V skutočnosti už stojí nado mnou, ale nemôže mi odpovedať na otázky. Nemôže mi povedať, že si pád zaslúžim, lebo z mojich úst nevychádzajú slová, ale len krik. Snažím sa. Tak strašne sa šváb snaží nebyť rozdrvený topánkou na placku, že prestáva byť švábom. Kto teda vlastne som? Zobral mi aj identitu.

Týči sa nado mnou. Cnostný, nádherný, chladný. Taký bol vždy, no teraz z neho vyžaruje ešte niečo ďalšie. Nové. Akoby mal... cieľ. To mu celý čas chýbalo, aspoň tak sme to všetci vnímali, dokiaľ sa neobjavila ona. Alebo sa objavil on v jej živote. Zdalo sa, že rozprávke odzvonil šťastný koniec. Prečo to tak nebolo? Želala som si, aby sa Snehulienka neprebrala. Princ sa vytratil a to nikto nečakal. Ale ja som dúfala, že raz sa vráti, ale Snehulienka zostane spať. Na scénu som vtedy mala prísť ja. Som tu, som na scéne, ale všetko je špatne. Snehulienka nespí, ale nie je ani s princom. Cieľ v princových očiach však zostáva. Čo má v úmysle? Mám pocit, že to sa nedozviem. Šváb zostáva švábom. Princovi nesiahne ani po členky.

A vyzerá to presne tak. On sa pozerá na mňa zvrchu a ja ležím na zemi. Špinavá a mokrá od vlastných sĺz. Už sa stmieva. Napriek môjmu kriku mi nikto neprišiel na pomoc. Posratí mestskí ignoranti. Usmieva sa. Vyzerá to šialene, ale to je dnes všetko. Videla som veci, ktoré sa dejú len vo filmoch. Väčšinou žánru fantasy. Ja som bola šialene vydesená. Niekde vo vnútri som presne vedela, že na to mám dôvod. Chcela by som prosíkať, ale môj mozog nedokáže priviesť slová na jazyk. Viem vykričať len samohlásky.

,,Budeš mojím odkazom, dobre? Mala by si sa tešiť. Vždy si pre mňa chcela byť niečím užitočná, nie je tak?", prehovorí dokonale pokojne a uvoľnene. Pokúsi sa o láskavý pohľad, ale mráz v jeho očiach sa nedokáže vytratiť. Je usídlený už príliš hlboko. Možno siaha až ku srdcu, napadne ma. Ach, ako som ti závidela, Snehulienka. Teraz viem, že by som nechcela byť na tvojom mieste. Ľutujem ťa, Snehulienka. A úprimne sa ti ospravedlňujem. Nestihnem ti to však povedať do očí. Sľubujem však, že sa za teba budem modliť. Tvoj princ zhnil.

Posledná vlna emócií príde práve včas. Prestanem kričať, prestanem plakať, a vystriem sa. Vzdorovito vystrčím bradu a prebodnem ho nenávistným pohľadom. Naberiem všetku odvahu, čo vo mne zostala a prekvapivo pevným hlasom odvrknem:,,K tvojim službám Walter! Zaplatíš mi až v pekle!"

Spokojne sa zasmeje. Takmer sa znovu rozplačem, ale už nie od strachu. Smeje sa mi do tváre. Obaja sa mi stále smejú do tváre. Kopne ma do tváre tak silno, že sa mi zahmlí pred očami. Sotva vnímam svetlo, ktoré obleje jeho telo od krku cez hruď, po rukách, a skryje sa pod oblečením. Sotva zaznamenám, že svetlo vytvára akési obrazce, skoro ako tetovanie. Potom už vidím len biely záblesk, ktorý mi ukradne zrak úplne, a cítim prenikavú bolesť. Kričím, ale nepočujem žiadny výkrik. Je to akoby som stratila všetky zmysly. Cítim len bolesť a vidím len bielobu. Predstavte si, že otvoríte oči ponorení v mlieku. A po celom tele vás režú tisícky ihiel. Celé to trvá príliš dlho. Je to na zbláznenie. Náhle bolesť zmizne. Vytratí sa biely jas. Všetko sčernie a ponorí sa do tmy. Ešte začujem tlmený smiech:,,Vraciam sa domov, kočka... Snáď si prečítaš odkaz."

Nestíham sa zdesiť nad tým, čo povedal. V okamihu nastane hrobové ticho. Je koniec. Topánka švába nakoniec predsa zašliapla. Chrup. Tak to býva. Chladné zelené oči ako čerstvo pokosená tráva ma budú mátať aj po smrti. Priznávam, nikdy som nemala rada zelenú.

* * *

Ešte v ten večer vyhlásili pátranie po nezvestnom dievčati, menom Julia. Mesto sa ešte nespamätalo z bývalej straty a už prišla ďalšia. Je mesto prekliate? Prenasleduje ich smola. Ešte v ten večer sa telo bývalej spolužiačky Catherine Milesovej našlo.