Chodiaci problém

44.

Zaregistrovala som zvuk auta. Zastalo pred naším domom a motor vypol. Zaprela som sa rukami o Deanovu hruď a zhodila ho zo seba. Prekvapivo to išlo veľmi ľahko, nebránil sa. Vyskočila som z postele a pribehla k oknu. Do očí mi okamžite padlo policajné auto, bielozelené s červenomodrou húkačkou. Vystúpili odtiaľ štyria ľudia. Žena a chlap v policajných uniformách a dvaja chlapi v oblekoch, jeden v čiernom a druhý v pieskovohnedom.

Otočila som sa späť k Deanovi, ktorý ešte stále ležal na mojej posteli a pozoroval ma.

,,Sú tu.", povedala som potichu a namierila si to ku dveriam. Založil si ruky za hlavou a zatvoril oči.

,,Počkám ťa tu. Sľubujem, že sa nehnem ani na krok.", odvetil. Chápala by som, keby mi povedal, že sa nechce stretnúť s políciou. Mal s nimi zlé skúsenosti.

Prikývla som a chcela som vyjsť na chodbu, ale niečo ma zastavilo. Otočila som sa na päte, dobehla som späť k posteli a nahla sa nad Deana. Prekvapene otvoril oči, ale nestihol zareagovať. Prisala som sa na jeho ústa v dlhom bozku a on nenamietal. Keď som sa odtiahla, nechal oči zatvorené a na tvári mu hral spokojný úsmev.

Teraz som mohla z izby spokojne vybehnúť, posilnená do rozhovoru, ktorý mal nastať. Kofeín bol oproti Deanovi veľmi slabo povzbudzujúcou látkou.

Celkom energicky som zbehla po schodoch a zastala pred vchodovými dverami práve v okamihu, kedy štyria pasažieri policajného auta vošli dovnútra.

,,Dobrý večer.", pozdravil ma chlap v pieskovohnedom obleku a prepaľoval ma pohľadom. Večer? Nemala som žiadny pojem o čase. Hodila som očkom po nástenných ručičkových hodinách v obývačke, na ktoré som od schodiska dovidela. Bolo pol siedmej.

,,Dobrý večer.", opätovala som jeho pozdrav aj uprený pohľad. Od tej noci, kedy som si uvedomila, že proti niektorým zločincom je zákon bezmocný, prestala som políciu vidieť ako nadradenú. Stratila môj rešpekt, pretože ak ma niekto pred Warrenom ochráni, nebude to polícia. Čím väčší tok času od tej noci prešiel, tým viac som bola presvedčená o tom, že Warren musí byť Praeditus.

Muž v pieskovohnedom obleku bol asi tridsaťpäťročný chlap v dobrej kondícii s krátkymi hnedými vlasmi, ktoré sa v jemnom náznaku krútili. Ak by boli dlhšie, boli by kučeravé. Jeho tvár bola energická a prísna, ale v istej miere na mňa pôsobila trochu nepríjemne. Mal ostré rysy s trochu širším nosom, než by mu svedčal, a úzkymi perami stisnutými v miernom úsmeve. Bradu mal skrytú pod trojdňovým strniskom a v tmavomodrých očiach sa dal spozorovať akýsi záblesk čistého záujmu o vec. Tipovala som, že tento chlap svojou prácou žil. Vyzeral presne ako typ človeka, ktorý v noci odíde od svojej rodiny, pretože jeho prípad si to vyžaduje. Nevedela som, že o môj prípad sa stará niekto tak zaujatý.

Spoza jeho chrbta sa dopredu predral chlap v čiernom obleku. Vyzeral prívetivejšie a menej schovane za svoje myšlienky oproti jeho kolegovi. Krátke tmavé vlasy mal nagélované a mohol mať maximálne tridsať rokov. Bol čerstvo oholený, vysoký a vyzeral, že sa rád stará o svoje telo. Uprel na mňa milé hnedé oči a oslovil ma:,,Ty musíš byť Catherine. Ja som detektív Bronson a toto je môj kolega, detektív Steel.", ukázal najprv na seba a potom na chlapa v pieskovom obleku, ktorý zo mňa za celú dobu nespustil zrak.

Prikývla som a domyslela si, že muž a žena v uniformách sú len doprovod, príslušníci mestskej polície. Nestáli za predstavenie. Medzitým ku mne podišli mama s otcom a potriasli si s detektívami.

,,Mohli by sme s vašou dcérou hovoriť osamote?", spýtal sa detektív Bronson. Mama sa naňho usmiala a pokynula im, aby prešli do obývačky. Prijali a všetci sa tam pomaly presunuli. Ja, samozrejme, s nimi. Po ceste ku gauču zavadil detektív Steel o moje klavírne krídlo.