Chodiaci problém

55.

Všetkým verným a trpezlivým čitateľom zo srdca ďakujem za všetky krásne komentáre a kopu hviezdičiek <3 Som neopísateľne vďačná a potešená, a naďalej budem rada za akúkoľvek reakciu :3 Enjoy!

Sedeli sme v objatí na gauči v jeho obývačke a sledovali film, ktorý som náhodne vybrala. Vlastne som ho ani poriadne nevnímala, celý film som bola stratená vo vlastných myšlienkach. Neustále som musela uvažovať nad slovom melior, nad všetkými Warrenovýmo obeťami z kruhu mojich známych, nad samotným Warrenom a nad Hailey, ktorá mi neskutočne chýbala. Chýbali mi naše každodenné rozhovory. Obe sme si boli navzájom skrinkami na tajomstvá. Po jej smrti som sa musela naučiť vysporiadať so svojimi tajomstvami sama. Vzhľadom k ich rozsahu to ľahké nebolo. Musela som taktiež uvažovať nad Steelom a jeho teóriou, že Warren nie je obyčajný človek. Po tej noci som sa snažila presvedčiť políciu, že to nebola normálna vražda. Keď som navrhla možnosť neľudských schopností, vysmiali ma a tvrdili, že som v šoku. Zrazu je to možné. Steel aj ja už vieme, že to možné naozaj je. Otázkou zostáva, či mi táto naša vedomosť pomôže. Študovanie Deanových kníh by mi však mohlo značne pomôcť pochopiť určité veci a možno aj pospájať si súvislosti dohromady tak, aby som mohla určiť, čím Warren vlastne je.

Dean sa tváril, že ho film zaujíma, ale jeho oči v tomto nedokázali klamať. Díval sa kamsi dodiaľky, mimo obrazovky televízora, a bolo na ňom vidieť, že rovnako ako ja úpenlivo premýšľa. A tak sme spolu boli aj neboli v jednej miestnosti. Po určitej dobe mi už však prišlo hlúpe len tak tam sedieť a tváriť sa, že napäto sledujeme film, ktorý sme v skutočnosti ani nevnímali. V takých situáciách vždy príde narad moja zvedavosť a začínam otvárať otázky zo zoznamu nevyriešených prípadov.

Pohladila som ho po stehne, aby som upriamila jeho pozornosť. Potriasol hlavou, akoby nachvíľu zadriemal, a pozrel sa na mňa. V telke práve prebiehala zúrivá bitka o holý život, a tak som sa práve tejto témy chytila.

,,Koľko si už zabil ľudí?", spýtala som sa narovinu, veď načo chodiť okolo horkej kaše? Bola to jedna z vecí, ktoré ma zaujímali. Smutne sa pousmial a pohladil ma po líci.

,,Nezabíjam ľudí, ale beštie, Stigmatov a Praeditusov nebezpečných pre mesto.", odvetil potichu a neustále ma hladil. Znovu sa zadíval niekam ďaleko.

,,Vieš, ako som to myslela. Nikdy ťa nehrýzlo svedomie?", zagúľala som očami. Silnejšie ma objal.

,,Len dvakrát. V prípade mojej mamy a jedného päťročného chlapca.", prikývol a tvár mu ešte trochu viac zosmutnela. Pozrela som mu do očí vyzývajúc ho, aby mi o tom porozprával. Čakala som, že sa na mňa vykašle a nič viac mi neprezradí, ale predsa začal rozprávať. Díval sa do prázdna a spomínal.

,,Jedna rodina z mesta bola veľmi silná. Ona bola Praeditus, on Stigmat. Z nejakého dôvodu sa im narodil obyčajný syn. Žili ako normálna rodina a snažili sa, aby sa okolie nedozvedelo o ich sile, ale postupom času sa to prevalilo a ľudia, ktorí sa o ich obrovskej sile dozvedeli, po nej začali túžiť. Skutočnú silu mala ona, bola naozaj nadaným Praeditusom. Snažil som sa tomu zabrániť, ale keď som sa k nim dostal, muž bol už mŕtvy a žena, držiac svoje dieťa, stála prepichnutá dlhým nožom. Možno by prežila, keby nemusela chrániť dieťa. Keď ma útočníci zbadali a spoznali, utiekli, vykašľali sa na svoju korisť a zbabelo zmizli.", na chvíľu sa odmlčal a zabodol pohľad do zeme:,,Žena zomrela so synom v náručí a všetka jej sila sa preniesla naňho. Bolo jej tak veľa, že Poznačenie pokrylo takmer celé jeho telo. Bol to dlhý a bolestivý proces, ten chlapec sa zvíjal v bolestiach a neskutočne kričal. Nevedel som, čo robiť, nemohol som to zastaviť. Na päťročného chlapca bola jej sila príliš a vedel som, že on ju nebude schopný zvládnuť. Neudržal by ju v sebe a zničil by veľkú časť mesta, a tak som sa musel rozhodnúť medzi mestom a ním. Nezaslúžil si to, ale ak by som ho nezabil... Aj tak by zomrel, on aj kopa ďalších ľudí. Viem, že mama by nezaváhala ani na sekundu.", pokrčil plecami a stíchol.