Chodiaci problém

35.

,,Ďakujem.", zamrmlal, keď som mu obviazala a oblepila všetky rany. Hodila som po ňom očkom a uškrnula som sa, keď som zbadala, ako sa pri tom tváril. Líca mal červené a nafúknuté, ako by bol namosúrený,  a oči sklopené k zemi. Natiahla som ruku k jeho tvári a uštedrila mu frčku do nosa. Strhol sa a zamračene ma prebodol pohľadom. Vyplazila som mu jazyk. Schmatol ma za ruku a pritiahol si ma k sebe. Tváre nám od seba delilo len niekoľko milimetrov. Mračil sa a oči mal zasa raz chladné ako nazeleno zafarbené kúsky ľadu. Rosa zamrznutá na steblách krásne zelenej trávy. Automaticky som prestala dýchať. Myslela som si, že sa k nemu môžem chovať tak, ako by sa dievča ku svojmu chlapcovi malo. Mýlila som sa? Dean bol zašifrovaná kniha. Nikdy neviete, čo si v danej chvíli môžete dovoliť. On ale tiež nemohol prechádzať medze ako sa mu zachcelo.

Už som naňho chcela vysoliť pár nadávok a výčitiek, keď prehovoril. Chladne ale hravo prehodil:,,Nemala by si ho v mojej prítomnosti veľmi vystrkovať."

Nechápavo som zdvihla jedno obočie. Chvíľu mi trvalo, než som si uvedomila, že hovorí o mojom jazyku. Zaškeril sa, lebo mu došlo, že ma dostal. Mrzutého vedel hrať jednoducho dokonale. Odfrkla som si.

,,Skús mi to zakázať!", prehodila som provokatívne a vyplazila mu ho znova. Prižmúril oči a stisol ma silnejšie. Jemne priložil svoje pery k mojim. Nechala som ho, aby ma pobozkal. Napokon uväznil moju spodnú peru medzi svojimi zubami a... dvere ošetrovne sa prudko rozleteli. Odskočila som od Deana a vyplašene som uprela pohľad na nečakaného návštevníka.

,,Došľaka, čo sa tu deje?", vo dverách stál Adam a zmätene si nás prezeral. Keď si uvedomil, pri čom nás vyrušil, tvár sa mu skrivila v zhnusenom opovrhnutí a dodal:,,Sorry za vyrušenie. Mal som najprv zaklopať. Verte mi, že byť svedkom vášho vzájomného čistenia si ústnej dutiny ma tiež veľmi neteší."

Vrátila som sa pohľadom z Adama späť na Deana a rýchlo som radšej prešla medzi nich tak, aby na seba tí dvaja nevideli. Dean vyzeral byť naozaj nahnevaný, že nás vyrušil práve Adam, a pôsobil, akoby sa mal každú chvíľu rozbehnúť a urobiť s ním to, čo urobil aj s tým chlapom v starej miestnosti. Bol napätý ako struna na husliach a ruky mal zaťaté v päste, až mu obeleli hánky. Zuby mal pevne stisnuté dohromady, nečudovala by som sa, keby nimi začal škrípať, a obočie sa mu nad nosom takmer spojilo, ako veľmi sa mračil. Kto by bol povedal, že by ho tak mohlo vyrušiť obyčajné vyrušenie pri obyčajnom bozku. Možno to bolo zapríčinené aj tým, že to dnes už bolo druhý krát.

,,Závideniahodné, však?", precedil pomedzi zuby. Aj Adam stisol ruky v päste a nebezpečne sa rozkročil. Boli ako malé deti. No byť sa so Stigmatom som Adamovi rozhodne nemohla dovoliť, a tak som musela zakročiť skôr, než by ho napadol nejaký nový slovný protiútok. A hlavne skôr, než by to prešlo aj k iným útokom.

Smelo som k nemu vykročila a strčila ho von z dverí. Nechápavo na mňa zazrel, ale príliš sa nebránil. Vysotila som ho až na chodbu a zatvorila som za nami dvere. Zo zatvorenej miestnosti sa ozvalo nesúhlasné ,,Hej!", ale odignorovala som to a s rukami založenými v bok som spustila:,,Sakra, čo máš stále za problém? A prečo si nás nažaloval môjmu bratovi? Preskočilo ti?"

Normálne by ma možno napadlo, že nehodlám robiť scénku na školskej chodbe všetkým okoloidúcim študentom, ale chodba bola prázdna a triedy zatvorené. Stále to vyzeralo, akoby boli triedy a chodby oddelenými svetmi. Akoby nikto v triedach nepočul, čo sa dialo na chodbách. Nedávalo však zmysel, čo tu robil Adam. Pridala som to na zoznam otázok, ktoré musím v priebehu našej debaty ešte položiť.

,,Mne? To tebe preskočilo! Len si prišla a už sa zahadzuješ s niekým ako je on! Vieš vôbec, čo je zač? Je to vrah...!"

,,Ja viem veľmi dobre, čo je zač!", skočila som mu do reči a myslela som to úplne doslova. Nepopierala som, že z jedného uhla pohľadu to vrah bol. Za istých okolností by mi to aj vadilo. Ako mu vysvetliť, prečo som bola ochotná túto skutočnosť ignorovať? Sama som nevedela. Jednoducho som to tak cítila. To sa občas stáva. Teraz som si tým už bola istá.  Niečo ma s Deanom viazalo dohromady, a popravde, bolo mi jedno, čo to bolo. Nejako som s tým bola spokojná, aj napriek všetkým ťažkostiam, ktoré s tým boli spojené. A že ich nebolo ani nebude málo.

,,Tak prečo sa od neho nedržíš ďalej, tak ako my ostatní?", vyštekol.

,,To ty nemôžeš pochopiť!", odsekla som.,,Vy o ňom neviete vôbec nič, tak prečo ho súdite?"

Posmešne si odfrkol a z vrecka na zadu riflí vytiahol malý purpurový zápisník. Chvíľu naň smutne hľadel, potom naštvane prebodol pohľadom mňa. Potichu odvetil:,,Viem o ňom viac, než si ty teraz myslíš." Bez varovania mi ho hodil malý zápisník do rúk. Takmer mi vypadol, ale v poslednej chvíli som ho pevne stisla a vyčítavo naňho zagánila.

,,Prečítaj si ho a možno ti dôjde, prečo som dúfal, že sa k nemu nedostaneš tak blízko.", prestal sa mračiť a pozrel na mňa skôr ľútostivo. Chvíľu som váhala, ale napokon som prikývla a schovala ho rovnako vo vrecku na zadu riflí. Keď som zbadala, že sa Adam už chystal na odchod, priskočila som k nemu a chytila ho za tričko. Otočil sa späť ku mne s nechápavým výrazom v tvári.

,,Ako si vedel, že sme tu? Nebol si v triede?", rýchlo som sa spýtala. Nahodil výraz, akoby si práve teraz spomenul, na čo sa sem prišiel spýtať.

,,Na to som sa chcel spýtať. Bol som v triede, ale všetci sa chovali nejako divne. Na chodbe bol hluk a všetci sa tvárili, akoby to nepočuli, a dokonca úplne ignorovali aj mňa. Akoby som tam ani nebol. Tak som odišiel a našiel vás dvoch tu. Čo sa tomu idiotovi stalo?", kývol smerom k dveriam ošetrovne, z ktorej sa takmer okamžite ozvalo zúrivé: ,,Kto ti tu je idiot?!"

Uškrnula som sa a bola by som sa možno aj zasmiala, keby sa na mňa Adam tak nemračil. Dožadoval sa odpovede. Zamyslela som sa nad tým, koľko informácií som mu mohla podať, aby bol aj Dean spokojný. Určite som mu nemohla povedať, že nás niekto prišiel zabiť priamo do školy. Vlastne toho nebolo vôbec veľa, čo som mu mohla povedať. Zatvárila som sa neisto. Jedno som tvrdiť mohla:,,Vôbec si nie som istá, čo sa vlastne stalo. Mohli by sme sa porozprávať neskôr?"

Nevyzeral veľmi nadšený mojou odpoveďou, ale prikývol a otočil sa na odchod. ,,Prečítaj si to.", povedal namiesto pozdravu a bez nejakého ďalšieho slova odišiel. Otočila som sa a vpadla som späť do ošetrovne.