Chodiaci problém

45.

Žiarivo ďakujem za všetky vaše reakcie na tento môj príbeh, ste úžasní! :3 Pokračovanie už čoskoro...

Enjoy <3

,,Čože?", vypľula som zo seba neskrývajúc šok, ktorý vo mne otázka detektíva Steela vyvolala. Nikdy by som od žiadneho policajta nečakala takú otázku. Policajti sú tí, ktorí veria, že všetko má racionálne vysvetlenie a nadprirodzeno neexistuje. Prekvapene som upierala všetku svoju pozornosť na Steela a snažila sa z jeho tváre vyčítať, čo je zač. Obyčajný človek, čo vie viac než by potreboval, alebo jeden z nich?

,,Spýtam sa teda inak. Myslíte si, že to, čo váš priateľ urobil, bolo všetko dielom obyčajného človeka? Tie autá, päť na mieste mŕtvych ľudí bez dôkazov, ktoré by vášho priateľa usvedčovali, dokonalé zmiznutie...", hovoril zapálene, tak rýchlo, až takmer spieval. Od vzrušenia mu preskakoval hlas. Dopekla, čo všetko by tento zvedavec mohol so svojím zanietením vedieť? Nebola som si istá, prečo sa rozhodli vytiahnuť na mňa takúto taktiku.

Vypla som prúd svojich myšlienok, aby som sa mohla tváriť nevedomo. Žiadni Stigmati ani Praeditusovia. Ani Meliori. Ako by im pomohlo, keby sa dozvedeli, s čím majú tú česť? Alebo skôr s čím by nechceli mať tú česť sa stretnúť?

Pokrútila som hlavou a hlasno som sa zasmiala:,, A čím iným by mal byť, ak nie človekom?" Detektív Bronson mlčal, nechal hovoriť svojho kolegu a len pomaly posunul ku mne ukazovákom jednu z fotografií.

,,Pokúšali sme sa zistiť, ako a čím jej mohol vyrezať na telo písmená, ktoré tam vidíte. Čo si myslíte, že sme zistili?", pritiahol si kreslo tesne ku mne, sadol si a nespúšťal zo mňa pohľad. Bolo to, akoby v mojej tvári hľadal niečo konkrétne, nejaké zaváhanie, dôkazy svojich teórií. Akoby čakal na nejakú chybu. Prekážalo mi to. Vzdorovito som pokrútila hlavou. Nepríjemne sa usmial a uvoľnil sa v kresle.

,,Nezistili sme vôbec nič. Hĺbka ani tvar rán nezodpovedá žiadnej zbrani, nožu, skalpelu... Jednoducho, je záhada, ako to urobil. Ak to teda naozaj bol on, čo je vysoko pravdepodobné.", založil si ruky na prsiach a samoľúbo sa škeril. Tváril sa, ako keď dieťa vyhrá slovnú prestrelku. S vážnou tvárou som znova pokrútila hlavou.

,,Prečo mi to hovoríte?", spýtala som sa. Bronson si so Steelom vymenil zopár pohľadov a nakoniec prikývol. Steel sa znova spokojne usmial.

,,Niečo nám tajíte, Catherine. Pár vecí v mojej teórii chýba a ja by som to veľmi rád zistil. Kryjete Warrena, pretože je zvláštny? Možno výnimočný? Viete, čím v skutočnosti je?", valil zo seba otázky jednu za druhou trochu pritlmeným hlasom, čo vo mne vyvolávalo pocit neistoty, že je krok predo mnou. Nedala som sa však zastrašiť a zamračila sa naňho. Prebodla som ho chladným pohľadom (snažila som sa napodobiť ten Deanov), aby som ukázala, že v skutočnosti predo mnou nie je. Nie je tak v obraze ako ja. Ja viem takmer všetko, on takmer nič. No rozhodne vie viac ako ostatní policajti.

,,Počúvajte!", zahlásila som:,,Ja neviem, čo je zač a netuším kde je ani aké sú jeho plány. Jediné, čo viem je, že sa vráti a pošle ma do pekiel. A myslím, že vy si uvedomujete, že nie je šance, aby ste ma ochránili. Päť ľudí proti nemu nemalo ani šancu a videli ste, čo za sebou zanechal."

Bronsona moja mrzutosť prekvapila, zdvihol obočie a pozrel sa na Steela. S tým to ani nepohlo, stále sa usmieval. Aj v prvej výpovedi som tvrdila, že sa po mňa vráti, takže to nebola žiadna novinka. Aj z toho dôvodu nám odporučili presťahovať sa.

,,Máme zbrane, Catherine. Čo máte vy?", prižmúril oči. Zasmiala som sa. Rozkošné. Zbrane by im nepomohli ani proti Deanovi. Ak má mať Warren nejaké nadprirodzené schopnosti, tak je určite Praeditus, nie Stigmat. Nepamätám si na jeho tele žiadne poznačenie. Možno sa rozhodol zabiť nás len zo srandy, to predsa Praeditusovia občas robia. Vraj. No to by nevysvetľovalo, prečo ma nechal žiť o niečo dlhšie.

,,Viete, čo sa stalo s našimi autami. Ak máte pravdu a on je nejaká nadprirodzená bytosť, tak ho kus kovu nezastaví. Mám pravdu?", zdvihla som jedno obočie a preložila si pravú nohu cez ľavé koleno. Toto stretnutie začalo naberať na trochu vtipnom a naivnom nádychu. Ale aspoň raz v živote som mala pocit, že ten naivný člen posádky nie som ja. Tentoraz to bol zákon, čo naivne veril vo svoju silu. Ale na druhej strane, aj ja som naivne verila v Deanovu silu. Možno to bude aj tým, že som si musela priznať vlastnú neschopnosť.

,,Ja ale nie som kus kovu.", ozval sa nový hlas spoza mňa. Otočila som hlavu za neznámym. Na stoličke za klavírom sedel o niečo starší chalan odo mňa, typický opálený blondiak so žiarivými modrými očkami, v ktorých mal to isté zanietenie, aké sa blýskalo v Steelových očiach.Záhadne sa jeho črty všeobecne podobali na tie Steelove. Rovnako nepríjemne ako Steel sa tento chalan posmial a žmurkol na mňa. Zdvihla som obočie a preskočila som pohľadom späť na detektívov.

,,A to je zasa kto? Prišla tá nádhera s vami?", spýtala som sa trocha otrávene a namierila naňho palcom. Jeho vstup bol síce veľmi dramaticky nečakaný, keďže som ho nevidela prísť, ale ani trochu ma nenadchol. Prečo by on mal byť alebo nebyť kusom kovu?

Steel sa postavil z kresla a podišiel k chalanovi. Položil mu ruku na plece. Ani jeden z nich pri tom nespustil oči z mojej maličkosti.

,,Predstavujem vám Maxa, našu tajnú zbraň a vašu šancu na prežitie a dolapenie Warrena.", slávnostne predniesol a hrdo zdvihol hlavu. Keď zbadal moju reakciu, jeho nálada trošku poklesla. Civela som s jedným kútikom úst a jedným obočím zdvihnutým v nechápavej grimase. Asi čakal, že budem nadšením spievať. No ten chalan naozaj nevyzeral ako moja záchrana. To už skôr by som sa vsadila, že bude úspešný práve Dean. Tento chalan bol síce vysoký, ale pomerne útly. A priznajme si narovinu, že pôsobil príliš hrdo, povrchne a nepríliš inteligentne. Typický sladučký chlapček na spapanie. Dievčatá musia chytať cukrovku už len pri jedinom pohľade na jeho zjav.

,,Táto cukrová bábika má byť moja šanca na prežitie? Mimochodom, nepamätám sa, že by som si od vás pýtala bodyguarda.", sarkasticky som utrúsila a zamračila sa na Maxa. Prebudil sa vo mne vzdor. Žiadneho bodyguarda som nepotrebovala, hlavne keď po mojom boku stál Dean. Naviac, kto by zveril niekoho život do rúk takej blonďavej slabotinky? Čím mohol byť ,,Max" tak výnimočný, aby si mysleli, že má šancu proti Warrenovi? Policajtov nikdy nepochopím. Oni majú jednoducho svoju vlastnú logiku.

,,Tú cukrovú bábiku si spolu ešte prediskutujeme, slečinka.", ozvalo sa v mojej hlave. Mykla som sa v kresle a prebodla Maxa pohľadom. Nebolo pochýb, že som počula jeho hlas vo svojej hlave. Tak, ako to urobil Dean v škole, keď nás prepadol poľovník.

,,Nebude tak úplne vaším bodyguardom. Bude sa len motať okolo vás, sledovať situáciu a informovať nás o nej, poprípade zakročí, keď k tomu dostane príkaz. Správajte sa k nemu ako ku kamarátovi.", Steelov úsmev ma už pomaly začínal naozaj vytáčať. Nikto sa ma ani nespýtal, či o niečo také vôbec stojím. Nechcem, aby sa okolo mňa motala nejaká cudzia mužská princezná a sledovala môj život.

,,Zamieta sa. Neželám si to.", mykla som plecami a postavila som sa na odchod. Svoju odpoveď som brala ako definitívnu. Bol to predsa môj život a moje rozhodnutia. Bronson si odkašľal a upútal tým moju pozornosť späť.

,,Obávam sa, že na vaše želania sa v tomto prípade neberie žiadny ohľad. Už je rozhodnuté.", potichu odvetil a pohľadom hľadal pomoc u Steela. Max sa len usmieval popod fúzy (ktoré nemal, samozrejme, že bol dokonale dohladka oholený).

,,To je trochu nefér. Kedy som stratila svoje práva?", prebodla som ich všetkých zlostným pohľadom.

,,Máme povolenie od vašich rodičov.", odsekol Steel. Potichu som zavrčala. Zrada. Mami, to ti nedarujem.

,,Budem sa snažiť nestrkať veľmi nos do tvojho súkromia, slečinka, ničoho sa neboj. Tiež sa mi nepáčiš.", štipľavo poznamenal môj nový bodyguard a venoval mi jeden zo svojich žiarivo bielych úsmevov. Tá žiara mi takmer vypálila oči. Budem sa ho musieť spýtať, čím si tak účinne bieli zuby, hodilo by sa mi to.