Chodiaci problém

10.

      ,,Ak sa ti zdá, že máš myseľ ako noc,

        že si zlý a skazený,

        dovoľ, aby som pribehla na pomoc,

        si slepý a stratený.

        Budem tvoje zrkadlo."                Lou Reed

      Vpadla som do domu a topánky som zo svojich nôh doslova skopla a bolo mi jedno, že jedna letela tam a druhá úplne inam. Keďže som pred vstupom musela najprv odomknúť, usúdila som, že nikto nebol doma. Takže som sa neobťažovala s ozývaním sa a rovno som vybehla hore schodami do svojej izby. Tašku som šmarila na zem, vybrala som z nej skicár a znovu som ho otvorila na strane s portrétom Deana. Zasa som si ho celého prezrela. Aj keď som jeho oči preniesla na papier takmer dokonale, stále v nich bolo niečo naviac. Ten jeho prázdny pohľad sa mi nepodarilo zachytiť úplne. Bolo to, akoby mal na tom výkrese v očiach viac emócií ako v reálnom živote. A možno som nebola schopná tú prázdnotu zachytiť práve preto, že som mu nerozumela. Ja som nebola prázdna, a pritom som bola skoro zavraždená človekom, ktorého som milovala. Čo sa teda stalo jemu, keď ho to tak zatvrdilo? Alebo taký chladný jednoducho bol?

      Položila som otvorený skicár na posteľ a kľakla som si na zem. Spod postele som vytiahla neveľkú škatuľu od topánok. Pôvodne som sa toho chcela zbaviť, ale nakoniec som toho z nejakého dôvodu nebola schopná. Zhlboka som sa nadýchla a pomaly som ju otvorila. Keď som do nej nakukla, z farebnej fotografie sa na mňa usmievali dve tváre. Okamžite mi po chrbte prebehol mráz a mala som čo robiť, aby som neodvrátila tvár a znovu škatuľu nezatvorila. Na fotke som bola ja a Warren. Obaja sme sa široko usmievali a Warren sa lícom opieral o moju hlavu. Pod touto fotografiou bolo ešte množstvo iných, ktoré by ma znepokojili ešte viac, a tak som znechutene vytiahla celú kopu a položila ju nabok. Viac som sa nimi nezaoberala. Miesto toho som zospodu vytiahla na polovicu preložený výkres. Roztvorila som ho a sadla som si na posteľ. Položila som ho tesne vedľa výkresu s Deanom a zadívala som sa na ne. Podobnosť sa nedala vylúčiť. Boli síce ako odraz v zrkadle, Warren bol nakreslený s hrejivým úsmevom a vždy vyzeral mäkko a pozitivne zatiaľ čo Dean sa na mojom výtvore mračil, pery mal tuho zovreté a chlad doslova sálal ešte aj z toho papiera. Ale ich oči boli takmer rovnaké. Boli rovnakej farby, Deanove boli možno o niečo svetlejšie a chýbala im Warrenova iskra. Boli ako bratia. Čo bolo absolútne vylúčené. Zasa tak zlý osud som mať nemohla. Ak by existoval niekto, kto spisoval môj osud, tak by mal naozaj hlúpy zmysel pre humor.

      Zapla som svoj notebook a otvorila som mail. Mohla som očakávať, čo tam nájdem. Nová správa od Anonyma. Nasucho som prehltla a otvorila som ju. Správa pozostávala z jednuduchých troch viet: Zdravím, Kočka. Dúfam, že sa ti darí a užívaš si život ako ja, lebo až sa vrátim, nebude na to čas. Už mi celkom chýbaš...

      Striaslo ma. Takže sa naozaj chystá vrátiť. Raz sa s ním znovu stretnem. Teraz, keď som si tým mohla byť istá, som bola znepokojená ešte viac. Mohla som si hovoriť, čo som chcela. Ani svojich citov k nemu, ani svojho strachu a nenávisti k nemu som sa nemohla zbaviť, tak ako som sa nemohla zbaviť spomienok na tú noc. Došlo mi, že až pred ním budem znovu stáť, nebudem na to pripravená, nech by som sa pripravovala akokoľvek. Ja som nebola tvrdé dievča. Chcela som pomstu, ale bola som jej schopná? 

      K správe bola aj príloha, a tak som ju rozklikla. Bola to fotografia. Bol na nej on s akýmsi dievčaťom. Dievča bolo pekné. Malo blond vlasy, hnedé orieškové oči, plné pery a bola opálená. Ale na fotografii mala oči vytreštené do objektívu akoby mala strach, neusmievala, ale bola skôr... paralizovaná? Akoby nemohla ovplyvniť, čo s ňou Warren robil. V žalúdku sa mi rozlial nepríjemný pocit. On sa na fotke doširoka usmieval. Hrozilo, že keby som sa na fotku dívala ešte o pár sekúnd dlhšie, došlo by mi zle. Preklikla som späť na prijaté správy a v tej chvíli mi prišla nová. Znovu od Anonyma. So srdcom až niekde v krku som ju otvorila.

Anonym: Kočka, choď dole, máš návštevu.

      Stuhla som a neveriacky som hľadela na tú vetu. Mám návštevu? Choď dole? Ako vie kde som a akú návštevu mám mať? A napadla ma jedna osoba. Dúfala som, že to tak nie je. Strach sa mi rozlial po celom tele. Vypla som notebook a utekala som k oknu. Ale moje zorné pole nedosiahlo až ku dveria, keď sa ozval zvonček. S híknutím som sebou trhla a môj tep nekontrolovateľne zrýchlil. Ťažko som prehltla a pomaly som sa vybrala dolu. Zvonček sa ozval znovu a mne sa až natlačili slzy do očí. Zastala som pred dverami, kolená sa mi triasli a oči ma štípali, ako som sa snažila udržať príval sĺz. S roztrasenou rukou som siahla po kľučke, keď sa zvonček ozval znovu. Takmer som vzlykla a slimačím tempom som dvere otvorila s očakávaním, že tam uvidím Warrenovu tvár. Ako inak by mohol o návšteve vedieť, keby to nebol on sám? Ale keď som sa pozrela pred seba, od úľavy sa mi skoro podlomili kolená a musela som sa chytiť zárubne. Srdce sa mi s bolestivou úľavou zosunulo späť na svoje miesto a spomalilo. Medzi dverami stál Adam a zoširoka sa na mňa usmieval.

,,Ahoj.", milo ma pozdravil a ja som nahlas vydýchla. To ale nevysvetľovalo Warrenovu správu. Ako si o tom, dofrasa, vedel? Prešla som pohľadom po okolí hľadajúc nejaký objektív. Mohol ma predsa sledovať cez kamery. Ale ako by sem tie kamery dostal, keď sme sa presťahovali až po jeho zmiznutí? Naviac o našom presťahovaní veľa ľudí nevedelo. Adam sa zatváril trochu nechápavo a dosť nervózne, tak som sa pokúsila vyčariť aspoň slabý úsmev a pozvala som ho dnu. Rýchlo som za nami zatvorila dvere a nahodila som výraz, akoby som pred malou chvíľou vôbec takmer nedostala infarkt.