Chodiaci problém

77.

Mamu som presviedčala dlho o tom, že sa cítim dostatočne dobre na to, aby ma pustili domov, ale nakoniec lekári predsa privolili a povolili mi domácu liečbu. Aj tak som nemohla zaberať posteľ vážnejším prípadom. Mama mi priniesla normálne oblečenie, pretože odmietla, aby som si obliekla Deanove veci. Aj tak bolo tričko špinavé od krvi. Chcela to všetko vyhodiť do smetiaka, ale zakázala som to. Chcela som si to nechať.

Prezliekla som sa do džínsov a trička s logom metalovej kapely, ktorú som celkom rada počúvala, a chystala som sa odísť, ale strnula som na mieste, keď som sa chystala zobrať si z nočného stolíka mobil. Kde sa tu vlastne vzal? Kabelku s mobilom, peňaženkou a kľúčami som určite nechala u Deana doma, keď som utekala za ním späť na slávnosť. Chytila som mobil do ruky a zadívala sa na jeho čiernu obrazovku, keď vtom sa prudko otvorili dvere a dnu vkročila moja mama. Trhla som sebou, aj keď som nemala nečisté svedomie. Zostala stáť medzi dverami, čakajúc na spoločný odchod.

,,Ako sa sem dostal môj mobil?", opatrne som sa spýtala. Bála som sa, že to nevie. 

,,Priniesla som ti ho.", odvetila stručne a smutne sa na mňa usmiala. Zo srdca mi spadol jeden úlomok z toho veľkého kameňa, ktorý ma ťažil, odkedy som sa po včerajšej noci prvýkrát prebrala. Nahlas som vzdychla a spokojne si ho strčila do zadného vrecka džínsov. 

,,To si bola u Deana?", spýtala som sa ešte tichšie, takmer šeptom. Odpovedala len nepatrným prikývnutím. Z nejakého dôvodu som musela nazbierať kopu odvahy, aby som sa pýtala ďalej. 

,,Bol tam?", otočila som sa jej chrbtom a tvárila sa, že ustielam posteľ. Nemusela som to robiť, lebo sestrička aj tak príde celé posteľné prádlo zvliecť, ale pri tej otázke som sa na ňu jednoducho nemohla pozerať. Nechcela som vidieť tú ľútosť v jej očiach. Ľutovala ma viac, než ktokoľvek iný, lebo vedela, že mi nemôže nijako pomôcť. Do sveta, ktorého súčasťou som sa stala ja, nepatrila. 

,,Bol tam jeho otec. Poslal ti aj šaty, ktoré si tam nechala.", povedala s prímesou kyslosti v hlase a pridala aj kyslý výraz, keď dodala:,,Mali ste spolu...niečo viac?"

Vedela som, že sa na to spýta. Bolo mi trápne vždy, keď som si pomyslela, že by sme spolu túto tému mali preberať. Našťastie som jej teraz nemala o čom hovoriť. Možno sa s ňou o tom nebudem mať šancu rozprávať nikdy. Prestala som stlať posteľ a s výžnou tvárou som sa k nej otočila. Pozrela som sa jej priamo do očí a pokrútila hlavou. Prísne rysy jej tváre trochu zmäkli a spokojne prikývla. 

Zhlboka som sa nadýchla a pokúsila som sa o úsmev. Pravdepodobne sa mi to veľmi nepodarilo, lebo v jej očiach sa zračilo ešte viac ľútosti. 

,,Poďme.", navrhla som. 

,,Určite tu nechceš ešte aspoň na noc zostať?", prekrížila si ruky na prsiach a starostlivo si ma prezrela, stále sa ma snažila presvedčiť. Ale ak by som tam zostala, zobralo by mi to ďalší deň z tých, ktoré mi ešte zostávali do posledného súdu, a ja som musela mať dosť času na to, aby som našla Deana, ak sa za mnou teda nevráti sám. 

,,Určite.", znovu som sa pokúsila usmiať a ukázala som na dvere. Nebola z toho šťastná, ale nakoniec sa bez slova otočila a vyšla von z miestnosti. Vydala som sa za ňou. Keď sme prechádzali chodbou okolo niektorých otvorených dverí ďalších izieb a ja som do nich krátko nazrela, videla som na posteliach ležať ľudí oveľa viac doráňaných, spiacich, pripojených na prístrojoch a z veľkej časti pokrytých obväzmi a sadrami. Nepochybne to boli ľudia zo slávnosti.

Ak Mike s tetou Sullivanovou nie sú mŕtvi, budú tu alebo v blázinci. Odvrátila som izieb pohľad a zaborila ho na zem priamo pred seba. Nechcela som sa pozerať na to, čo vraj spôsobil práve Dean. Ale on ich tam predsa išiel zachrániť, alebo nie? Prečo by im všetkým ubližoval?

Pred tým, než sme vyšli z budovy mestskej nemocnice, stretli sme sa s lekárom, ktorý ma ošetril. Rozprával sa s mamou, ale nedokázala som sa sústrediť na slová, ktoré vychádzali z ich úst. Čo hovoril lekár pre mňa aj tak nebolo dôležité. Potrebovala som počuť, ako sa mi to stalo. Znovu som sa snažila spomenúť si, ale opätovne sa moja snaha zdala byť neúspešná. 

Vyšli sme z nemocnice, nastúpili do maminho auta a vyrazili smerom domov. Nemocnica nebola od našej štvrte ďaleko. Celú cestu sme s mamou presedeli v tichu, obe ponorené vo vlastných myšlienkach. Domov sme dorazili okolo piatej večer. Opatrne som vystúpila z auta, lebo prudké pohyby mi spôsobovali zvláštne pulzovanie vzadu na hlave. Nebolelo to, ale nebolo to ani veľmi príjemné. Do domu som vošla pred mamou a hneď medzi dverami si ma odchytil môj otec. 

,,Catherine!", schytil ma do náručia a silno ma vyobjímal. Bál sa o mňa rovnako ako mama, ale nepreháňal to. Vedel, že ma nemôže priviazať k stoličke a držať ma doma v zajatí. Že stále padám do problémov už je moja chyba. Nemôžu ma mať na vôdzke. 

Chcela by som sa s ním rozprávať, ale nemala som na to čas. Navyše, mama mu všetko už určite povedala. Aspoň všetko, čo im mohlo byť povedané. Deatily sú zakódované len v mojej hlave. 

,,Kde je Ben?", narovinu som položila otázku, na ktorú som rýchlo potrebovala odpoveď, a odtiahla sa od otca. Zdvihol jedno obočie a jeho oči mimovoľne preleteli ku schodisku.

,,Vo svojej izbe.", pokrčil plecami, akoby to bola samozrejmosť. Prikývla som a bez ďalších slov som sa vybrala hore schodmi. Nechala som mamu a otca, aby spolu odišli do kuchyne a porozprávali sa trochu medzi sebou. Vyšliapala som na poschodie a prešla k dverám Benovej izby. Nezaklopala som, len som tam jednoducho vtrhla. 

Ben sa mykol a takmer mu vypadla kniha z ruky, ako veľmi sa zľakol, keď som prudko vrazila do miestnosti. Bol tam sám, sedel v kresle a čítal si. Trochu ma to sklamalo. Dúfala som, že budem mať šťastie a Evelyn bude s Benom u nás. Veľa vecí by to uľahčilo. 

,,Benjamin Miles, potrebujem hovoriť s tvojou frajerkou!", založila som si ruky vbok a nekompromisne som ho prebodla pohľadom. Zložil knihu na nízky stolík a nahlas vzdychol.

,,Ahoj, Cath. Počul som, čo sa stalo.", smutne prehovoril, ale zostal sedieť v kresle. Ja som zasa zostala stáť na prahu dverí. 

,,Áno, všetci to počuli. Ale nie odo mňa, pretože ja si na tú pravdivú verziu nemôžem spomenúť.", pokrčila som plecami. Zasmial sa.

,,Ty veríš, že to neurobil?", posmešne zatiahol. Zamračila som sa naňho. Samozrejme, že som mu verila. Nemala som na výber. Bol jediným človekom, ktorý vedel všetko a ktorý ma držal nad hladinou. A vedel to. Neodišiel by dobrovoľne, takže sa mu muselo niečo stať. Nič z toho, z čoho ho obviňujú, by neurobil dobrovoľne. Ak to skutočne urobil.

,,Verím a viem to.", vzdorovito som odvetila. Zasmial sa ešte hlasnejšie. Pred pár týždňami by moje rozhodnutie nikdy nespochybnil. Myslím, že Evelyn má na môjho brata skutočne zlý vplyv. To dievča tají veľa vecí a určite nemá dobré úmysly. Hlavne že Ben vidí všetky negatívne veci na Deanovi, ale na svojej novej priateľke nevidí ani jednu. A pritom z nej negatívne pocity sršia na metre ďaleko. 

,,Ten chalan je čisté zlo. Som rád že zmizol a už ťa nebude ťahať do problémov.", zavrčal a tentokrát som sa pre zmenu zasmiala ja. Ale nemienila som sa s ním o tom teraz hádať. 

,,Kde nájdem Evelyn?", spýtala som sa znovu. 

,,Čo jej chceš?", podozrievavo si ma prezrel. Tváril sa ako jej bodyguard. Takmer by som Bena nespoznala. Prestávala som mu veriť. 

,,To je moja vec.", zamrmlala som miesto odpovede. Zamračil sa a odfrkol si. Chvíľu zostal potichu, váhal, ale nakoniec rezignovane pokrútil hlavou.

,,Príde na večeru.", povedal potichu. Spokojne som sa usmiala. Nakoniec to nemohlo byť lepšie. Keby som chcela ísť ja za ňou, mama by ma nepustila ani na meter od domu. Jej návšteva mi genálne vyhovovala aj časovo. Prikývla som a otočila sa na odchod. V poslednej dobe mi rozhovory s mojím bratom dosť prekážali. Nechcela som sa s ním rozprávať ďalej, a tak som jednoducho odkráčala do svojej izby.