Chodiaci problém

15.

      Niekto vedľa mňa sa pohol. Nebola som dosť pri vedomí, aby som otvorila obe oči naraz a pozrela sa, kto to bol, tak som len mrzuto zamrnčala. Pamätala som si, že som odpadla rovno pred Deanom, ale nemala som ani potuchy, ako dlho som bola mimo. Ani či som bola ešte stále v škole. Pohla som prstami na ľavej ruke a pod sebou som ucítila mäkkú látku. S menšími ťažkosťami som pootvorila jedno oko, síce len na úzku šterbinu, ale dosť na to, aby som zistila, že určite nie som v škole. Pohľad mi spočinul na stene plnej kníh a obrazov, krémovom kresle, tmavej podlahe a svetlohnedom stolíku. Ten štýl malieb som ihned spoznala. Boli to Melindine výtvory, ťahy štetcov a uhlíkov Deanovej mamy. Vysvetlenie bolo jednoduché. Bola som u Deana v obývačke.
     
      Otvorila som aj druhé oko, aby som videla lepšie, lebo zrak som mala stále ešte zahmlený. V kresle sedela postava. Nepochybne Dean. Bola som pripravená na to, že až sa môj zrak zaostrí a ja ho uvidím poriadne, srdce mi poskočí. Ale moje srdce miesto poskočenia takmer zastalo, keď som zaostrila natoľko, aby som videla, že nemá tričko. Ten pohľad ma prebral tak, že som sa zrazu prudko posadila, únava bola tá tam a rýchlo som skontrolovala svoje oblečenie. Nič mi nechýbalo a všetko bolo tak, ako byť malo. Z akého dôvodu na sebe nemá to posrané tričko?! Hlavne naňho nečum Cath, nečum, nečum!

      Ale nech som si akokoľvek zakázala dívať sa, musela som sa pozrieť. Upieral na mňa svoj pohľad a vôbec mu nevadilo, že tam sedel len tak polonahý a ja som sa naňho dívala. Vedela som, že pod jeho tričkom sa skrývajú skvosty, ale ked som ich teraz mohla vidieť naostro, musela som si potichu vzdychnúť. Prejsť po jeho bruchu rukou muselo byť slastné. Nebol mohutný, šľachovitý, ba ani príliš umelý. Bol príťažlivý. Ruku mal stále obviazanú, ako zatiaľ vždy, a na tvári mal zasa jeden z tých svojich nečitateľných výrazov. Pozoroval ma, akoby sa snažil zachytiť každý jeden môj pohyb a ani jeden si nechcel nechať ujsť. Tak ako ja som hltala to jeho svalové vybavenie.

      Chcela som sa pohnúť, sadnúť si poriadne a zistiť, v akom stave sú moje vlasy, ale ten jeho zjav mi nedovoľoval ani len poriadne uvažovať, nieto ešte konať. V hlave sa mi prevaľovalo veľké Nič. A to nebolo dobre. Pri ňom bol lepším nápadom usilovne uvažovať, než nechávať všetko na náhodu. Donútila som sa potriasť hlavou, aby som oslobodila svoje nepracujúce svaly, paralyzované dokonalosťou tých jeho. Cez nohy som mala prehodenú mäkkú tmavohnedú deku. Schmatla som ju, vytiahla som si ju až do výšky očí a schovala som sa za ňu. Alebo som si skôr zabránila vo výhľade na jeho hornú časť tela.

,,Nemohol by si sa obliecť, prosím?", nevrlo som zaskučala a počula som, ako si pobavene odfrkol, tak ako to robí často. Prestal sa opierať a miesto toho sa oprel ľakťami o kolená.

,,Rozptyľujem ťa, kočka?", zatiahol provokatívne, a keby som nebola odhodlaná zachovať si čistú hlavu a nevenovať jeho postave už ani sekundu, znovu by som ho hypnotizovala pohľadom. Teda hneď potom, akoby som ho prepichla urazeným pohľadom. Namiesto toho som len pokrútila hlavou a zaborila si tvár do deky:,,Čo tu robím?"

,,Spíš. Teda teraz už nespíš, ale spala si.", odvetil, pokrčil plecami a znovu sa vyvalil v kresle tak, ako tam sedel predtým. Chcela som odvrknúť niečo v zmysle: Áno, to by som si bez teba ani nevšimla!, ale nechala som si to radšej pre seba. Len by som tým rozpútala novú slovnú prestrelku.

,,Ako som sa sem dostala?", spýtala som sa a bola pravda, že ma to celkom zaujímalo. Znovu pokrčil plecami a tváril sa nezainteresovano:,,Doniesol som ťa sem."

,,Na rukách?", zdvihla som obočie.

,,Nie, ty hlúpa. Po rukách som šiel, niesol som ťa na nohách, ako inak.", posmešne zagúľal očami, ale neusmial  sa. Stále mal kamennú tvár. Zamračila som sa a zaborila si tvár hlbšie do deky. Neznášala som posmešný tón jeho hlasu.

,,Čo April a Sam?", napadlo ma. Ony dve by určite nesúhlasili s tým, aby si ma Dean odniesol k sebe domov. A mala som ich v triede čakať, takže keby ma tam nenašli, obvolali by všetkých, čo so mnou udržiavali akýkoľvek kontakt. Jednoducho povedané, by moje nevysvetlené nepočkanie a zmiznutie nenechali len tak.

,,Neboli tým moc nadšené, ale mali obe naponáhlo, a takisto aj Adam. Takže to zostalo na mne. Chcel som ťa odniesť k tebe domov, ale nikto u teba nebol doma a nechcel som ti hľadať kľúče po vreckách. Tak som ťa odniesol sem.", vysvetlil a akoby sa nič nedialo pokračoval:,,A napísal som tvojej mame v tmojom mene z tvojho mobilu, aby o teba nemala strach, lebo som si nebol istý, ako dlho budeš spať." Každé ,,tvoje" vyslovil oveľa ostrejšie.

,,A ako dlho som spala?", zvedavo som sa pokúsila nájsť nejaké hodiny, ale v miestnosti žiadne neboli.

,,No... dlho. Už je štvrť na desať.", odlepil odo mňa pohľad a zadíval sa na jeden z obrazov, ktorý vyjadroval akúsi rozmanitosť vtáctva. Štvrť na desať. Spala som viac ako sedem hodín. Sedem hodín som bola mimo na gauči v jeho dome. Zatočila sa mi hlava. Niečo také sa už nesmie zopakovať .

,,Nehovoril si, že sa o mňa starať nebudeš?", nedalo mi to a musela som sa to spýtať. Dokonca som si ho vedela pred očami živo predstaviť, ako vraví, že na mňa nebude dávať pozor. Zamračil sa a znovu sa oprel ľakťami o kolená.

,,Chceš, aby som toho ľutoval?", chladne predniesol a po chrbte mi prebehol mráz. Ani ten mráz nebol tak ľadový ako Deanov chladný hlas. Pokrútila som hlavou:,,Nie... ďakujem ti, že si ma tam nenechal."

Znovu si odfrkol, chladnú tvár vystriedalo pobavenie. Malasom chuť zmazať mu ten úsmev z tváre jednou alebo možno dvomi fackami. Bože, ako dobre by mi padlo niekoho udrieť!

,,Ak by si nebola hlúpa a zostala doma, nemusela si nikde odpadávať.", povedal a ja som si spomenula na to, ako sme boli spolu sami prvý krát. V ošetrovni. Aj tam mi všetko len vyčítal.

,,Fajn, prepáč, mami. Nabudúce na to budem myslieť.", odvrkla som namrzene a hodila som deku nabok:,,Potrebujem ísť na vécko."

      Zdvihla som obočie jeho smerom a jemu netrvalo dlho pochopiť, že nemám ani tušenia, kde je tu záchod. Než stihol opísať celú mapu k cieľu, zhodila som nohy z gauču a pomaly som sa na ne vyteperila.

,,Vyjdeš von, na koniec chodby, doľava a prvé dvere."

      Nevenovala som mu žiadny pohľad a rovno som vyutekala z dverí. Dobre, nenazvala by som to utekaním. Bolo to skôr ako ťažkopádne skackanie postreleného pštrosa, ale to ma v tej chvíli vôbec nezaujímalo. Pustila som sa vysvetlenou cestou a vrazila som do potenciálnych dverí od záchodu. Trafila som. Zažala som svetlo, lebo už bola celkom tma. Bola to malá miestnosť s jedným záchodom, umývadlom, menším zrkadlom a okienkom. V skutočnosti som vôbec nepotrebovala ísť na vécko. Chcela som mu len zmiznúť z dohľadu, opláchnuť si tvár studenou vodou a opraviť to hniezdo na hlave, čo som si ho až teraz v zrkadle mohla všimnúť. Zohla som sa k umývadlu, pustila som ľadovú vodu a pomaly a dôkladne si umyla tvár. Čo do make-upu, aj tak som vyzerala ako oživlá zombie! Potom som si prstami trochu prečesala vlasy, aby nestáli na všetky strany. Mohla som len dúfať, že som nechrápala, nekopala, ani nerozprávala zo sna, zatiaľ čo som bola mimo. Pýtať som sa na to nemala v pláne. To už som o tom radšej ani nechcela vedieť vedieť.

      Neprehliadala som sa v zrkadle dlho, lebo som so sebou aj tak nebola spokojná. Nepotrebovala som zaostriť každú jednu chybu, ktorá by ma následne neustále mátala, až dokým by som sa neocitla doma.

      S novou silou som roztvorila dvere a vybrala sa späť do obývačky za Deanom. Rozhodnutá zahrnúť ho novými i starými otázkami som s rútila chodbou, až som bola takmer pri vchodových dveriach. V tom momente sa dvere otvorili dokorán a medzi nimi stál muž okolo štyridsiatky, neoholený, špinavý, mierne páchnuci a hlavne v poriadne podnapitom stave. Obrovské kruhy pod očami vyzerali, akoby nespal týždne, oblečenie vyzeralo, akoby ho nosil neprestajne. Vyzeral byť absolútne na dne. Chlapský prejav beznádeje, napadlo ma.

      Zostala som stáť uprostred chodby rovno pred dverami a nehybne som muža pozorovala. Mohol to byť Deanov otec? Alebo sa mu sem práve pokúšal vpadnúť opilý bezdomovec? Už som sa chystala na to, že zavolám na Deana a zistím to, keď vtom sa muž vrhol ku mne (myslím doslova vrhol tak rýchlo, že som to skoro nestihla zaregistrovať) a z plých pľúc zreval:,,Melinda!!!"

Pokračovanie najneskôr v pondelok večer ;-)                  Simsi