Chodiaci problém

53.

Znamenalo to pre nás, že Steel naozaj vie o Praeditusoch a Stigmatoch? Ak áno, Max ho určite informoval o tom, čím Dean vlastne je. Celé to vo mne vyvolalo dve hlavné otázky. Max je priveľmi mladý na to, aby patril k týmu detektívov, a navyše pravdepodobne Praeditus. Prvá otázka teda znie: Prečo pre nich Max v skutočnosti pracuje? Čo zo spolupráce s nimi má? A druhá otázka sa, samozrejme, týkala Deana. Hovoria Deanovi jeho nepriatelia Zelenooký? A čo s ním bude, ak naňho bude Max donášať? Prečo sa oňho vlastne Max zaujíma tak veľmi, že sa začal vyptávať po okolí? Mala som nepríjemný pocit, že Steelovi nejde len o Warrena, ale zamiešal do kariet aj svoje vlastné záujmy. Bola som si tým takmer istá. No nemala som ani tušenia, čo by mohol mať proti Deanovi.

,,Aby si bola v obraze, ostatní ako ja si nedovolia nazývať ma menom, preto ten Zelenooký.", ozval sa Dean trochu odmeraným hlasom, akoby mi čítal myšlienky, a tak som mala jednu otázku takmer za sebou.

,,To sa ťa tak veľmi boja?", pochybovačne som odfrkla. V skutočnosti som sa im nečudovala. Dean na prvý pohľad pôsobil desivo a nebezpečne a jeho protivník asi nemá veľkú šancu zažiť ten druhý pohľad, ktorý sa ušiel mne.

Cupitala som za ním, zatiaľ čo on kráčal pokojne svojimi dlhými krokmi. Trochu ma hnevalo, že nebral ohľad na to, že mu sotva stíham, no chápala som, že sa chcel od Maxa vzdialiť čo najďalej.

Jemne sa usmial a pokrútil hlavou:,,Skôr by som povedal, že nie všetci moje meno poznajú. Ale tí, ktorí ma stretli a prežili to, hovoria o netradičnej zelenej farbe mojich očí, a tak si asi zvykli hovoriť mi tak, aby každý vedel, že ide o mňa. Je to moje poznávacie znamenie."

Prikývla som:,,Je málo čiernovlasých ľudí s takou farbou očí. Je naozaj sýta a zároveň neskutočne chladná.", priznala som a on prvýkrát mohol počuť, čo si myslím, keď zabodáva svoj pohľad do mojich očí.

Zrazu prudko zastal, akoby ho kopla elektrina, otočil sa na päte tvárou ku mne a objal ma okolo pása. Vrchnou časťou chrbáta ma pritlačil o stenu na boku, aby sme neboli na očiach, keby sa na chodbe niekto zjavil, lebo z jednej aj z druhej strany sme boli schovaní vo výklenku medzi skrinkami. Pritlačil si ma k sebe tak silno, že som mala problém nadýchnuť sa. Nedalo sa už pochybovať o tom, že neočakávané výpady boli záľubou tohto chalana. Vždy a na každom mieste pripravený akokoľvek zaútočiť. Nedokázala som už ani spočítať, koľkokrát už ma takto strhol, a očividne ho to stále ešte neprestalo baviť.

,,Ako veľmi chladne pôsobí?", zavrčal a prebodol ma svojimi chladnými očami presne tak, ako to mával vo zvyku. Snažil sa hľadieť tak chladne, ako keď sa hnevá, no tento jeho pohľad predsa vyzeral skôr zvodne než nenávistne. Aj tak však bol dostatočne intenzívny a mrazivý, aby ma to dokázalo paralyzovať na plnej čiare.

,,Na stupnici od jedna do desať?", pípla som tichučko. Zazubil sa a prikývol. Nahol sa ku mne a pobozkal ma na krk.

,,Dvadsaťpäť!", zhíkla som a zovrela v rukách jeho tričko. Hlasno sa zasmial a odtiahol sa odo mňa. Zimomriavky mi behali po krku ešte aj po tom, ako sa odtiahol.

Náhle sa smiať prestal a znova zvážnel. Chvíľu ma len zamyslene pozoroval, ale nakoniec z neho vypadlo:,,Budem sa snažiť, aby si s ním ani na chvíľu nezostala osamote."

Usmiala som sa na neho a pokrútila hlavou:,,On je ten môj nový bodyguard od polície, nemôže sa nič stať." Otravný blondiačik pre nás nemohol byť nebezpečný, nie viac ako Warren. A aj keď sa správa zvláštne a podozrivo, som pod ich ochranou, nemôže mi ublížiť.

,,Ja viem. To ale neznamená, že nemôže nič urobiť. Stále je to Praeditus a popravde, znepokojuje ma.", povedal tak potichu, aby si bol istý, že ho nebude počuť nikto okrem mňa.

,,Len preto, že sa ťa nebojí ako ostatní, čo o tebe vedia? Nie je to skôr dôkaz, že sa nechystá urobiť nič zlé?", vyletelo zo mňa takmer okamžite. Ani som o tom neuvažovala, myšlienka sa len zjavila a hneď vyskočila von. Bolo mi predsa úplne jasné, že nie je zvyknutý na situácie, kedy sa mu niekto postaví s úsmevom na tvári a ešte sa mu začne aj bez problémov vyhrážať. Na to, aby ste sa mohli vyhrážať Deanovi, potrebujete mať absolútnu istotu, že to ste schopní prežiť. Alebo mať v rukáve poriadne eso. Samozrejme, obaja sme Maxovi neverili, ale ja som si tým, narozdiel od Deana, nebola istá úplne. Môže to byť len klam. Max ani Steel nemali žiadny dôvod stavať sa proti mne. Ale Dean sa už očividne rozhodol, že si na Maxa posvieti.

,,V prípade Praeditusa o tom hlboko pochybujem. Navyše, ty...", v polke myšlienky sa jednoducho zastavil, akoby si niečo uvedomil. Potriasol hlavou a úplne sa odo mňa odtiahol. Pustil moje boky, ale znovu ma chytil za jednu ruku. Prišla som si trochu ako psík na vôdzke, neustále ma viedol za sebou za ruku ako malé dieťa.

,,Nedokončil si vetu.", povedala som, aby som mu to pripomenula. Bola som zvedavá, čo chcel povedať. Jeho výraz sa zmenil na klasicky kamenný a nečitateľný. Odvrátil odo mňa pohľad a vykročil chodbou, ja som kráčala poslušne s ním a zboku ho pozorovala. Díval sa niekam do diaľky, uzavrel sa predo mnou sám do seba a do svojich myšlienok. Odignoroval ma.

,,Dean?", zahájila som pokus číslo dva a pobehla si kúsok dopredu. Stisla som mu ruku silnejšie, aby som ho prebrala z tranzu. Len zabodol pohľad do zeme a jednoducho odvetil:,,Zabudol som, čo som chcel povedať."

Z jeho vyhýbavého tónu som okamžite vedela, že vie niečo, čo sa mi snaží zatajiť, a to ma naštvalo. Predstava, že predo mnou niečo tají, mi prevrátila žalúdok naopak a zároveň ma pekne rozohnila. Tentoraz som prudko zastala ja a celou silou ho strhla, aby musel zastať aj on. Prekvapene sa ku mne otočil tvárou v tvár a sýte zelené oči sa mu zaleskli. Moja odvaha razom opadla, akonáhle sa naše pohľady stretli. Ako už tradične. Potriasla som hlavou, aby som sa toho zbavila, a zamračila sa naňho tak, ako som len zvládla. Obočie mu od prekvapenia vystrelilo ešte vyššie.

,,Klamár!", vyčítavo som zatiahla a on, samozrejme, uprel pohľad späť na zem. Smutne sa pousmial.

,,Hovorila si, že mi veríš.", opätoval mi vyčítavý tón.

,,Áno, ale...", začala som, ale takmer okamžite mi skočil do reči:

,,Ver mi.", znovu sa na mňa pozrel, tentokrát sa už usmieval. Pevnejšie mi stisol ruku, a aj keď som to nechcela, prestala som dobiedzať. Ak mi niečo tají, nakoniec to vyjde najavo. Ak nie teraz, dostanem to z neho nabudúce. Vyslobodila som si ruku z jeho zovretia a prešla popri ňom. Pre tentokrát budem jednoducho hrať urazenú ženskú. Čím som vlastne aj bola. Rýchlym tempom som sa vybrala von z budovy. Počula som, ako sa Dean  za mnou hlasno vzdychol a vykročil za mnou, tak som ešte zrýchlila a z budovy som už takmer vybehla. Na schodoch pri vchode už sedel Max a so svojím tradičným úsmevom čakal. Nevenovala som mu ani jediný pohľad a prebehla popri ňom. Dean rozrazil dvere niekoľko sekúnd po mne, ale nebežal, len rýchlo kráčal.

,,Úúú, slečna sa urazila na svojho princa.", zvolal za mnou Max a divoko sa škeril. Aj tak som sa naňho ani nepozrela a Dean si ho taktiež vôbec nevšímal. Prestalo ho baviť naháňať ma zakričal za mnou moje meno. Nereagovala som. Utekala som na čele, niekoľko metrov za mnou Dean a niekoľko metrov za ním Max. A tak sme išli až k môjmu domu.