Chodiaci problém

71.

Ale... To, čo malo prísť, som nečakala ani v najhoršom sne.

Otvoril mi dvere a pustil ma dnu. V celom dome panovala tma, jeho otec očividne nebol doma. Chcela som vedieť, či sa na tom s otcom dohodol alebo len využil jeho neprítomnosť vo svoj prospech. Pevnejšie som sa zabalila do jeho saka pri pohľade na obraz, ktorý ma minule tak fascinoval a desil. Stále pôsobil rovnako zvláštnym dojmom, teraz som však rozumela tomu, čo na ňom bolo vyobrazené. S príchodom odpovedí sa dostavilo aj porozumenie a uvedomila som si, že všetky z obrazov, ktoré Deanova mama nakreslila, mali v sebe nejaký úsek zo života a mentality Stigmatov a Praeditusov. S pochopením týchto skutočností som si mohla vychutnať každú emóciu, ktorá prešla cez jej ceruzku.

Počkala som, než zamkne dvere, keby sa nejaký šialenec rozhodol vykradnúť dom údajného detského vraha, a spolu sme išli k jeho izbe. Nezažli sme svetlo. Znovu mi otvoril dvere a pustil ma dnu prvú, potom vošiel on a hneď sa vybral ku skrini s oblečením. Začal sa v nej hrabať, zatiaľ čo ja som si pomaly odišla sadnúť na jeho posteľ. Na jej kraji mal položenú knihu. Na jej obálke bol veľký zlatý nápis ,,Čas".

Chytila som ju do rúk a trochu si v nej zalistovala. Bola to umelecká autobiografia mladého Stigmata. Keď som sa v jeho knižnici predtým hrabala, túto knihu som tam nevidela, takže musela byť nová, aj keď bol jej prebal už pomerne schátralý. Podľa spôsobu, akým bolo napísaných tých pár viet, ktoré som si prečítala niekde na začiatku, som mohla usúdiť, že príbeh, ktorý bol v knihe zapísaný, sa stal už veľmi dávno. Stále ma udivovalo, že mal Dean doma takéto knihy a že také knihy vôbec existujú. Praeditusovia a Stigmati sa na svete objavili očividne už pár storočí dozadu. Ako vznikli Stigmati mi bolo jasné.

,,Ako vznikol prvý Praeditus?", položila som tú zaujímavú otázku. Bola som na tom, že Dean bude určite poznať nejakú legendu alebo povesť, a nemýlila som sa. Vytiahol zo skrine nejakú látku, zatvoril ju a otočil sa ku mne.

,,Legenda hovorí, že vždy, keď sa anjel zamiluje do človeka, narodí sa Praeditus, ktorý zdedí neobmedzené schopnosti anjela, ale keďže mu v žilách koluje krv človeka a starne, musí žiť na zemi. Gény Praedita nie sú dedičné, takže majú dvojice Praeditov väčšinou úplne obyčajné ľudské deti.", usmial sa na mňa a rozohnal sa. Na tvári mi pristál kus látky, ktorý vytiahol zo skrine. Prebodla som ho vraždiacim pohľadom a rozostrela čiernu látku. Super, jeho veľké obyčajné čierne tričko. Pravdepodobne na spanie. Po tele mi prešli zimomriavky. Odložila som knihu späť na miesto, odkiaľ som ju zobrala, a postavila sa. Snáď sa nebudem prezliekať tu. Vybrala som sa teda k dverám. Dean sa však vybral za mnou.

,,Kam ideš?", spýtala som sa ho maximálne nechápavo. Len sa zaškeril a tisol ma rukami von z izby pravdepodobne smerom ku kúpeľni.

,,Prekvapenie číslo tri.", cmukol s nádychom tajnostkárstva a mne bolo hneď jasné, že sa mi to nebude páčiť. Odtlačil ma až ku dverám, otvoril ich a natlačil ma do miestnosti. Nezažal svetlo, len ma ďalej tlačil a ja som pred sebou nemotorne rozhadzovala rukami v očakávaní, že si o niečo čochvíľa rozbijem nos. Zastal a nechal ma v tej tme stáť. Jeho ruky zmizli a počula som, ako sa dvere zatvorili. Práve teraz je ten čas, kedy sa sériový vrah konečne odhalí a môj osud sa ukáže byť spočítaný.

Namiesto toho sa s agresívnym vzbĺknutím zažne hneď niekoľko sviečok, ktoré osvietia napustenú vaňu plnú peny. Vystrúhala som grimasu, srdce zabudlo na svoju prácu. No tak toto teda nie! So zdesením som sa k nemu otočila tvárou.

,,Tak na toto zabudni! Tam ma rozhodne nedostaneš, nie je šanca!", zbesilo som pokrútila hlavou a na znak odporu a protestu si založila ruky na prsiach. Zbláznil sa? Dean na mňa však nedbal a so širokým úsmevom si začal rozopínať košeľu. O chvíľu už vystavoval svoje ladné krivky môjmu obdivu. Zatajila som dych. Líca sa mi rozhoreli a aj v tej tme museli svietiť ako fakľa. S provokatívnym úsmevom si začal rozopínať nohavice a o pár sekúnd už predo mnou stál len v poslednom kúsku oblečenia. Podišiel ku mne a oblapil ma rukami. Pomaly mi rozopol zips na chrbte.

,,Upokoj sa. Je tam toľko peny, že sa v nej schováš.", sladko zatiahol a prešiel mi rukami po odhalenom chrbte. Od hanby a nervozity ma išlo roztrhať. Zhodil mi ramienka z pliec a len tak tak sa mi podarilo zachytiť šaty, aby mi nespadli celé na zem. Na celom tele mi naskakovali zimomriavky a v mysli som mala hrozný neporiadok. Všetky moje myšlienky sa chaoticky prelínali a hlasno prekrikovali, takže som sa v konečnom dôsledku nedokázala sústrediť vôbec na nič.

,,Snažíš sa ma dostať do postele?", zamrmlala som potichu a zaraz som dúfala, že to radšej prepočul. Ale on to, bohužiaľ, zaregistroval a zachichotal sa.

,,V istom zmysle slova áno. Ale hlavne sa snažím, aby si prestala myslieť na zlé veci a na chvíľu na ne zabudla.", stisol ma a dodal, keď som sa zabudla nadýchnuť:,,A myslím, že sa mi to dosť dobre darí."

Vlepil mi krátky bozk na rozhorúčené líce a odstúpil odo mňa. Začal si vyzliekať ten posledný kus oblečenia a ja som sa vydesene zvrtla na päte a otočila sa mu chrbtom, aby som nevidela na jeho mužskú pýchu. Na to som naozaj nebola pripravená. Neboli sme spolu dostatočne dlho. Som tak neschopne hanblivá!

Počula som, ako vliezol do vane a pomaly si v nej sadol. No zbohom!

,,Teraz ty. Sľubujem, že sa nebudem pozerať.", povedal a v jeho hlase bolo konečne počuť trochu vážneho podtónu. Bola som skutočne nervózna. Až príliš. Mala som chuť zobrať nohy na plecia a utekať kade ľahšie. Namiesto toho som sa však teda zhlboka nadýchla a pomaly zo seba zhodila šaty. Otočila som k nemu hlavu, aby som skontrolovala, či sa na mňa naozaj nedíva, a prekvapivo mal naozaj zatvorené oči. Zhodila som zo seba teda aj spodnú bielizeň, pomaly vydýchla a znovu sa zhlboka nadýchla. Rýchlo som podišla k vani a strčila do nej jednu nohu. Pohľadom som stále kontrolovala Deanovu tvár, aby nepodvádzal. Voda sa zdala byť príjemne horúca. Vybrala som si miesto v kúte presne oproti Deanovi. Už som v nej stála obidvomi nohami a zadok som držala tesne nad hladinou, keď som zrazu zbadala, ako Deanovi šklblo kútikom úst a pravým viečkom. Ak som doteraz netrhala rekordy v červenaní sa, teraz som už vyhrávala majstrovstvá galaxie. Ani supernova nedokázala vyžiariť toľko tepelnej energie ako moje líca v tom momente. Podrazák! Hnusák! Darebák!

Zhíkla som a v momente si sadla. Skryla som sa za horu peny a prebodla ho nenávistným pohľadom. Otvoril oči a šibalsky sa uškrnul. Ako len mohol? Len príjemná teplota vody a nahota mi zabránila v tom, aby som ho hneď teraz zabila.

,,Prečo to všetko dnes robíš?", zahundrala som urazene a prstom štuchala do peny. Zároveň som neustále kontrolovala, aby pena zakrývala všetko, čo zatiaľ potrebovalo zostať skryté. Prestal sa uškŕňať a vystrúhal skôr starostlivý výraz.

,,Dnes si vyzerala, že sa psychicky úplne zosypeš. Viem, že sa mi to povie ľahko, ale nesmieš dovoliť, aby si kvôli tomu všetkému zošalela. Vedel som, že ak ťa s tými myšlienkami nechám samu ešte chvíľu, tak ťa nepreberiem. A nečudujem sa ti.", odvetil a pohladil ma prstom po členku, ktorý sa mi nejakým zázrakom zatúlal na jeho polovičku vane. Mal pravdu. Takmer som sa zbláznila po tom, ako sme našli Alice. Zbláznila a zošedivela.

Prepaľoval ma svojimi zelenými očami, v ktorých sa odrážali všetky plamene sviečok v miestnosti a upokojujúco ma hladil po nohe. Zaklonila som hlavu a oprela sa, aby som sa trochu uvoľnila.

,,Som hrozne slabá.", povedala som potichu. Psychicky aj fyzicky. On sa na to len slabo pousmial a pokrútil hlavou. Zatvorila som oči.