Chodiaci problém

63.

,,Ó růže, to ten červ
Ten neviditelný
Co vylézá jen
Za bouře a tmy.

Už si tě našel,
A kde spíš ví:
A temnou láskou tě
Skrytě umoří."

William Blake: Červ v růži

Vyšla som von z kúpeľne. Ako Dean rozkázal, upravila som sa. Síce sa mi to vôbec nechcelo a prišlo mi to zbytočné, ale zabila som čas a odklonila svoju myseľ od nepríjemných myšlienok, keď som sa snažila naniesť si linku dokonale rovno a natočiť si vlasy dokonale rovnomerne. Nakoniec som si niekoľko zavrtených pramienkov vypla hore a niekoľko si nechala voľne spadať na ramená. Tvár som si nalíčila len decentne, keďže som nevedela, čo mal Dean v pláne. Napokon pôsobila celá tá paráda v kombinácii s veľkým tričkom na spanie úplne komicky.

Prešla som ku svojej izbe a pomaly otvorila dvere. Dean stál nad posteľou a dôkladne uhládzal nejakú látku na tom by nebolo nič zlé, keby nebol oblečený v niečom, čo by som neočakávala ani vo sne. Na sebe mal čierny oblek. Otočil sa ku mne tvárou a usmial sa na mňa. Na snehobielej košeli mu svietila kravata presne tak zelená, ako jeho oči. Celé to s ním dokonale ladilo. Vyzeral božsky. Ale načo si to obliekol?

,,My sa niekam chystáme?", spýtala som sa maximálne zmätene. Stále som ešte stála vo dverách a nevedela, čo sa deje. Usmial sa na mňa ešte žiarivejšie. Kedy sa stal pozitívnejším, než som ja? Dnes sme si vymenili emočné role.

,,Žiadne otázky.", žmurkol na mňa a pokynul mi rukou, aby som podišla k nemu:,,Poď sem."

Chcela som namietať, ale nesúhlasne pokrútil hlavou, akonáhle som otvorila ústa. Tak som radšej zostala ticho, čo mi dnes vlastne vôbec neprekážalo. Prišla som k posteli a pozrela sa, čo to tam tak usilovne utľapkával. Na prikrývke ležali dokonale rozprestreté dokonalé dlhé šaty rovnakej farby, ako Deanova kravata a dúhovka. Vrch bol posiaty čiernymi kamienkami a prechádzal do našuchorenej sukne tvorenej niekoľkými vrstvami tenkej priehľadnej zelenej látky. Ramienka boli o šírke troch štíhlych ženských prstov a výstrih bol decentný, presne pre ženy s hrudníkovou výplňou mojej veľkosti. Celé šaty pôsobili, akoby boli ušité pre princeznú z osemnásteho storočia, a zároveň boli veľmi moderné a z kvalitného materiálu. Zostala som v pomykove. Nechápavo som sa na Deana pozrela.

,,Obleč si ich.", povedal a kývol na ne. Chvíľu som naňho neveriacky civela.

,,To nemôžem. Nie sú moje, nebudú mi ani dobré.", pokrútila som hlavou, keď som sa prebrala. Nech už mal v pláne čokoľvek, blbší nápad dostať nemohol. Zamračil sa na mňa.

,,Ak si ich neoblečieš sama, oblečiem ťa ja.", varovne po mne zavrčal. Vedela som, že by toho bol schopný. A všetko predsa muselo byť vždy po jeho, takže by nakoniec aj tak dosiahol svojho, tak načo sa snažiť klásť odpor? Vzdala som sa teda a opatrne ich chytila do rúk.

,,Fajn, tak sa otoč!", rozkázala som celkom nebezpečne chladným hlasom. Dnes mi naozaj išla karta. Urazene a sklamabe si odfrkol a neochotne sa mi teda otočil chrbtom. Musela som sa pousmiať.

Zhodila som zo seba tričko. Musím uznať, že som sa cítila naozaj nervózne, keď som sa vyzliekala len kúsok od neho. Čo najrýchlešie som na seba natiahla ľahké a hodvábne mäkkučké šaty. Na zapínanie na chrbte som nedočiahla.

,,Pomôžeš mi ich zapnúť?", musela som sa neochotne opýtať a tým si zaistiť romantickú klišé scénu ako z nejakého filmu. Úplne dramatické. Otočil sa ku mne so šibalskou iskrou v očiach. Vyzeral úplne ako malé dieťa, ktorému ste ponúkli obľúbený cukrík. Potešil sa.