Chodiaci problém

23.

Dean
      Utiekla. Bola červená ako zrelá paradajka. Uvedomoval si, ako veľmi ju tým musel prekvapiť. A musel si priznať, že aj jeho samého to prekvapilo. Popravde, bol to jeho prvý bozk. Nikdy si ani neskúšal predstaviť, aké by bolo s niekým sa bozkávať, ale aj keby si to niekedy predstavil, určite by to nebolo lepšie ako skutočnosť. A aj keď hlavným účelom toho bozku bolo, aby si získal jej dôveru, vedel, že skôr alebo neskôr by to aj tak urobil aj bez zámienky. Nevedel si vysvetliť, ako je možné, že ho tak priťahuje. Zamotala mu hlavu tak jednoduchá a naivná osoba. Jeho hlavu, zatrpknutého naničhodníka, čo sám sebe sľúbil, že zostane chladný a nikdy k sebe nikoho nepustí. Ju k sebe pustiť chcel aj napriek tomu, že si ju nezaslúžil. Navyše si nevedel predstaviť, že by s ňou bol. A zostarnúť spolu s ňou? Samozrejme, kto by v takom veku premýšľal o tom, že zostane s jednou jedinou osobou po zbytok života? Ale to nebol jeho problém, lebo on sa vysokého veku aj tak nedožije. Žiadny Stigmat nežije dlhšie než do štyridsiatky alebo až päťdesiatky, ak svoje získané schopnosti vôbec nepoužíva. Alebo ho môže zabiť iný Stigmat či Praeditus ešte skôr. 

Udrel päsťou do stromu, pri ktorom ho nechala stáť. Zmäkol až príliš. Toto predsa vôbec nebol on. On by sa s dievčaťom nikdy nezaplietol a nikdy by nikoho nepobozkal. Bol nahnevaný sám na seba. Urobiť taký krok len preto, aby neprišiel o jej pozornosť... bolo to od neho hlúpe. Veď sám nevedel, čo v skutočnosti cítil. A podľa toho, čo ona vravela, ani ona nemala šťastie naklonené na svoju stranu. Nevedel síce, čo presne sa jej stalo, ale podľa toho, čo počul, mala sama dosť veľké problémy. Ak to pochopil správne, jej bývalý chlapec sa vráti, aby ju dorazil, lebo predtým ju ušetril. Chcel vedieť podrobnosti. Zaujímal ho jej príbeh. To dievča stále padalo do problémov a on mal silný pocit, že jej musí byť nablízku. Možno by jej vedel pomôcť až sa ten dotyčný vráti. On má vysokú pravdepodobnosť, že umrie priskoro, ale ona nemá žiadny dôvod pre smrť.

Potriasol hlavou, lebo jeho vlastné myšlienky ho privádzali do šialenstva. Jemu by nikdy nezačalo na niekom záležať. Keď sa to stalo naposledy, dopadlo to veľmi zle. Stigmati nesú so sebou len samé ďalšie problémy. Chcel ju ochrániť, ale v jeho prítomnosti by mohla byť vystavená ešte väčšiemu počtu problémov. Nechať ju napokoji, alebo sa držať v jej blízkosti? Nevedel sa rozhodnúť.

Pozrel sa smerom, ktorým odišla. Za stromami sa črtala Adamova záhrada. Adam. Nevedel, či začal žiarliť alebo to bol jeho inštinkt, ale Adam mu liezol na nervy. Prekážal mu a jeho blízkosť ho iritovala. A keď sa zdržiaval pri nej, nemohol si pomôcť, ale premáhal ho nepokoj. Rovnako ako v ten večer, keď cítil, že sa stane niečo zlé. Vtedy jeho pocit zachránil jeho brata. Zatvoril oči a nechal spomienky, aby sa mu znova prehnali hlavou.

Sedel v obývačke s ockom. Mal osem alebo deväť rokov a jeho brat bol o takmer dva roky starší ako on. Ocko pozeral na futbalový zápas a on sa len tváril, že tomu venuje pozornosť. V skutočnosti načúval zvukom v kuchyni. Brat sa vrátil príliš neskoro a mamu to nahnevalo. On sa vyhováral na to, že jej musí ukázať niečo veľmi dôležité, a tak ho zobrala so starosťami v očiach do kuchyne. Od rána mal pocit, že sa stane niečo nepekné. Nepokojne sa zamrvil v kresle. Nepočul žiadne neobvyklé zvuky. Netušil, či je to dobré alebo zlé znamenie. Po krátkom uvažovaní sa rozhodol vplížiť do kuchyne. Vedel, že mama sa za to nahnevá, ale nechcel, aby mal brat problémy. Prihovorí sa zaňho a mama mu to určite prepáči. Postavil sa ku dverám do kuchyne a s nádychom ich pomaly pootvoril. Rozhodol sa najprv ich sledovať, lebo obaja mu boli otočení profilom a ani jeden z nich si ho nevšimol. Prezrel si brata. Stál s úsmevom na perách a nad vystretou dlaňou sa mu vznášal akýsi farebný obláčik. Prešiel pohľadom na mamu. Stála opretá o kuchynskú linku a v tvári mala zdesenie. Vedel som, že naša mama bola výnimočná. Vždy nám hovorila príbehy o ľuďoch s výnimočnými silami a o tom, ako dobre sa môžu mať oni aj ľudia, ktorých majú radi. A naozaj, mama nám mávnutím ruky dopriala všetko, po čom sme túžili. Ale milovala aj obyčajný život a najväčšiu záľubu mala v maľovaní, lebo pri tom bolo všetko, čo potrebovala, len o kreativite a nie o schopnostiach. Mama však nenávidela ľudí, ktorým hovorila ,,zlodeji". Jedného namaľovala ceruzkou ako veľký obraz a vystavila ho na chodbe medzi ostatnými svojimi obrazmi.

,,Teraz som ako ty mami.", povedal brat a zoširoka sa usmieval. Mama divoko pokrútila hlavou a do očí sa jej nahrnuli slzy.

,,Nie, preboha!", vzlykla a schovala si tvár do dlaní. Brat sa prestal usmievať a nechápavo k nej podišiel o krok bližšie.

,,Ty nie si rada?", spýtal sa trochu neisto. Mama prestala plakať a zložila ruky. Pomaly otvorila jeden zo šuplíkov v linke. Jej oči nadobudli prázdny výraz. Ten pohľad ho vydesil a donútil ho privrieť dvere trochu viac, aby sa viac schoval. Bratovi sa prestala nad dlaňou vznášať tá zvláštna vec a spustil ruky k telu.

,,Dnes to bol jeden, o dva roky tu budú desiatky. Prepáč mi to, miláčik. Veľmi ma to mrzí.", povedala mama potichu a pokojne začala zo šuplíku niečo vyťahovať. Ozval sa kovový zvuk. Ako keď vyťahujete príbor.

,,O čom to hovoríš, mami?", brat nechápal. Smutne sa naňho usmiala.

,,Nesmiem nechať zlodeja nažive. Je mi to veľmi ľúto. Toto sa nikdy nemalo stať.", rozplakala sa znova, ale tentoraz už vyzerala silnejšie. V ruke sa jej objavil kuchynský nôž. Za dverami mu zovrelo hrdlo. Nemohol uveriť tomu, čo videl. A brat očividne tiež nie, lebo vydesene ustúpil o dva kroky a v tvári sa mu zračilo prekvapenie a strach.

,,Mami? To nie je vtipné...", hlesol.

,,To nie je vtip, miláčik. Prepáč mi to.", vzlykla a rozbehla sa po ňom s nožom v ruke. Brat uskočil a mávol rukami. Objavila sa pred ním farebná clona, ale mamin nôž ju prerazil. Zdesene vbehol do kuchyne. Nevedel, čo chcel urobiť, ale niečo urobiť musel. S krikom sa k nim obom vrhol a snažil sa mame uchmatnúť nôž z ruky. Trochu necitlivejšie ho odstrčila a znova sa venovala bratovi. Ohnala sa po ňom nožom, ale zastal tesne pred jeho kožou. Bol pritlačený o stôl a až sa mu na čele vytvárali kvapky potu, ako veľmi sa snažil zadržať nôž neviditeľnou silou. Ale mama bola silnejšia a nôž sa k nemu približoval čoraz viac.

Musel niečo podniknúť, zachrániť brata. Nazvala ho zlodejom. Nevedel, ako to mal chápať. Znenávidela ho? Mama predsa nemôže ublížiť svojmu synovi. Dva krát zakričal na ocka. Neozval sa, nepribehol, nereagoval. Tipoval, že počul dianie v kuchyni, lebo boj už stál na dosť vysokom volume. A potom sa rozhodol zachrániť brata sám. Schmatol vázu, ktorá stála na stole, pribehol zozadu k mame, ktorej nôž sa už dotýkal bratovej kože na hrdle, a z celej sily jej vázu hodil po hlave. Roztrieštila sa a mama stuhla. Prestala sa hýbať a jej ruka spadla nadol. Nôž jej vypadol z ruky. A potom sa zrútila na zem s prázdnym výrazom v tvári. Okolo hlavy sa rýchlo začala rozširovať červená mláčka a on sa prehol v páse pri náhlom prívale obrovskej bolesti, ktorá ho zasiahla do ruky. Brat kričal, ale on ho nepočul, lebo od bolesti sa mu zahmlilo pred očami. A potom sa zrútil na zem vedľa svojej mamy, no vedel, že on nezomiera. Skôr, ako stihol stratiť vedomie, zbadal na bratovej pravej ruke čierne ornamenty. Zložité, krásne. Pozrel sa na svoju ruku. Boli rozmazané, ale boli tam. Podobné ako tie bratove. Netušil, čo sa to dialo, ale vedel, že brat mu to vysvetlí, až sa zobudí. Omdlel.    

Tak teda menšia kapitolka z Deanovho pohľadu. Dúfam, že ste si ju užili, aj keď je spísaná trochu narýchlo. :)                                                  Simsi