Chodiaci problém

6.

Tak, tu je ďalšia časť. V prvom rade by som chcela poďakovať za vaše doterajšie ohlasy a dúfam, že vás čítanie mojich výtvorov bude baviť aj naďalej tak, ako mňa baví ich pre vás písať. Ak by ste mali akýkoľvek nápad, čo by ste v príbehu radi uvítali alebo zmenili, pokojne píšte do komentárov. :)                                                                                 Simsi

            Ulica, na ktorej sa nachádzal náš nový dom, bola pokojná. Keď som ňou prechádzala, panovalo tam úplné ticho, ak nepočítame jemný vetrík a štebot vtákov. V ušiach som mala zastrčené slúchatká, v ktorých práve znela moja najobľúbenejšia klavírna skladba. Zastala som uprostred cesty, aj tak tu autá jazdili len zriedkavo.Zatvorila som oči.

,,Milujem, ako si užívaš, keď sedíš za klavírom, kočka!", povedal raz Warren, keď ma donútil niečo mu zahrať. Celý večer som musela sedieť za svojím bielym klavírnym krídlom a hrať. On sedel vedľa mňa a hypnotizoval ma svojím pohľadom.

,,Neznášam, keď ma takto pozoruješ, som z toho nervózna! Rozptyľuješ ma a potom nezahrám nič bezchybne!", urazene som naňho zagánila, keď som sa v polke piesne znovu pomýlila. Keď som vedela, že sleduje každý môj pohyb, vždy sa mi triasli rukya nevedela som sa na nič sústrediť. Bolo to otravné. Prisadol si ku mne a vtisol mi bozk na čelo.

,,Chceš, aby som ti ukázal, ako vyzerá skutočné rozptyľovanie?", pritiahol si ma a pobozkal ma na kraj úst. Vyplazila som mu jazyk, keď sa nahol, aby ma pobozkal na ústa a jeho ruku, ktorá putovala od môjho kolena smerom nahor, som preložila na klaviatúru.

,,Ani náhodou, idem ťa naučiť niečo hrať!", zasmiala som sa a zvyšok večera som strávila neúspešným vysvetľovaním prstokladov.

           Od tej noci v lese som za klavírom nesedela ani raz. Pred sťahovaním som dokonca chcela navrhnúť, aby moje krídlo predali. Ale nemala som srdce zbaviť sa niečoho, čo som mala tak rada. Dúfala som, že raz sa presvedčím znovu si zaň sadnúť a hrať.

        Otvorila som oči, ale zostala som stáť. Nikto na ulici nebol. Musela som uznať, že táto štvrť bola pekná. Z diaľky som videla náš nový malý rodinný domček krémovej farby s hnedou strechou. V záhrade bolo malé jazierko a vysoký listnatý strom, na ktorom visela hojdačka. Rozhliadla som sa naokolo. Všetky domy boli pekné a vyzerali útulne. Záhrady boli upravené, trávniky riadne pokosené a živé ploty opravené. Zhlboka som sa nadýchla a pustila som skladbu ešte raz. Vyrazila som. Presne so skončením pesničky som zastala pri vchodových dverách svojho nového domova a bez váhania som vpadla dnu.

      Hala bola priestranná s masívnym schodiskom z tmavého dreva. Napravo bola svetlá obývačka, Naľavo kuchyňa. Všade boli ešte stále porozkladané škatule s vecami, keďže sme sa ešte nestihli úplne zabývať.

,,Mami?", zakričala som smerom do kuchyne. Vedela som na sto percent, že sa bude nachádzať práve tam. A mala som pravdu. Takmer okamžite sa spoza steny vynorila jej hlava. Mala tmavé vlasy, zostrihané dopostupna a s rovnou ofinou, trochu prísnu tvár s výraznými lícnymi kosťami, tuho zovretými tenkými perami a hnedými ustarostenými očami. Mala celkom štíhlu postavu a vyzerala celkovo dobre, aj keď jej už tiahlo na štyridsiatku.

,,Kde si bola tak dlho?", založila si ruky cez prsia, aby vyzerala ešte prísnejšie. Zhodila som tašku z pliec a hodila ju na zem. Z uší som si vytiahla slúchatká a vyzula som sa.

,,Ahoj. V škole. Otec s Benom sú už doma?", prešla som okolo nej do kuchyne. Benjamin bol môj o dva roky starší brat. Pamätám si, ako sa ma snažil presvedčiť, že Warren nie je to, čo hľadám. Prečo som ho vlastne nepočúvla? Mal tmavé vlasy po mame a v tvári bol naozaj sladký, ale väčšinou sa od dievčat držal ďalej. Bol jeden z tých stratených dobrých chlapcov, čo čakajú na tú pravú, aj keď by mohli mať omotaných okolo každého prstu päť. Dievčaťu, ktoré si ho získa, budem závidieť aj ja sama!

,,Už hodinu, sestra moja!", vykukol spoza gauču a vypleštil oči:,,Čo máš s rukou, nemehlo?" Vlasy mal rozstrapatené akoby sa práve zobudil, Chcela som sa mu vysmiať, ale mama ku mne pribehla a schmatla ma za ruku.

,,Čo máš s rukou?", zopakovala Benovu otázku trochu príliš nástojčivo a už mi podrobne skúmala môj obväz. Zagúľala som očami a odtiahla som sa.

,,Je to len narazené. Spolužiak ma zrazil k zemi.", pokrčila som plecami a vyplazila som Benovi jazyk. Poslal mi vzdušný bozk. Zahrala som, že som ho chytila do ruky a odhodila za seba.

,,Catherine...", začala mama vyčítavo a v jej hlase sa dal rozpoznať aj kúsok výčitky. Zdvihla som ruky na obranu:,, Mami, bola to len nehoda. Stáva sa."

      Zatvárila sa nespokojne a zmraštila čelo, až sa jej obočie medzi očami takmer spojilo. Založila som si ruky na prsiach tak, ako ich mala aj ona a pokúsila som sa ju napodobiť. Zhíkla, schmatla utierku, ktorá bola prehodená cez operadlo najbližšej stoličky a rozbehla sa po mne. So smiechom som sa rozbehla hore schodami do svojej novej izby skôr, než ma ňou stihla trafiť.

      Moja izba nebola veľká. Mala som tam bielo-čiernu manželskú posteľ (vydupala som si ju u rodičov keď som mala trinásť, lebo som túžila po obrovskej posteli), stôl a stoličku z tmavého dreva, šatník s dverami tiež z tmavého dreva, steny boli biele a na nich boli pripevnené biele poličky na knihy, aj podlaha bola z tmavého dreva a čiastočne aj pod posteľou bol huňatý biely koberec, ktorý bol moja smrť, lebo mi dalo zabrať, aby som ho nijako nezašpinila, a veľké okno vsunuté do steny, kde sa dalo sedieť, a kde som mala desiatku svojich obľúbených vankúšov a plyšákov. Svoju izbu som si už takmer celú zariadila, len knihy ešte stále trčali v škatuliach v mojom šatníku.Na stole som mala položený notebook. Podišla som k nemu, sadla som si na stoličku a zapla som ho. Otvorila som svoj e-mail. Hneď prvá správa ma celkom odpísala. Krv v žilách mi stuhla na kameň a nechty som zaryla do dreva. Trhane som sa nadýchla a chcela som zakričať na mamu, ale nevyšla zo mňa ani hláska.

Anonym: Ako sa má moja Kočka? Chýbam ti? :*

Potriasla som hlavou a prudkým pohybom som stlačila delete. Vypla som ho a pomaly som vydýchla. Zatvorila som oči, aby som sa spamätala.  Nenapísal mi. Všetko je v poriadku, pomyslela som si a prešla som k oknu. Došlo mi, že na to nemôžem zabudnúť. Zmenou bydliska som pred problémom neutiekla. Musela som hrať jeho hru s ním. Nie, všetko ešte len bude v poriadku. Prídi, Warren. Uvidíme, kto sa bude smiať posledný. Do očí sa mi nahrnuli slzy, ale usmiala som sa a zaťala som ruky v päsť. Bola som si istá, že sa strachu nezbavím, ale bola som rozhodnutá, že až ho znovu stretnem, neuvidí strach, ale čistú nenávisť. Urobíme hru zaujímavejšou, Warren?