Chodiaci problém

29.

Pomohol mi zodvihnúť sa z postele, zodvihol niečo zo stoličky a prehodil mi to cez plecia. Stisla som mäkkú látku v rukách a uvedomila som si, že je to jeho mikina, ktorú som mu ešte nestihla vrátiť. Samovoľne som ho chytila za ruku, z čoho najprv stuhol ako kameň. Nakoniec sa však usmial, opätoval mi stisk a vyšli sme ruka v ruke z mojej izby. Zažínaním svetiel sme sa neobťažovali. Vykračovali sme si úplne potme a ja som po ceste nakukla do spálne, aby som sa uistila, že rodičia ešte domov neprišli. Vydýchla som si, keď som zbadala len pekne zastlanú posteľ a nijakých rodičov. Zišli sme dole po schodisku a obuli sme si topánky. Vyzeralo to tak, že v celom dome sme boli ešte stále len my dvaja, a tak sme mohli opäť pokračovať v konverzácii.

,,Vieš o tom, že som s tebou chcela pretrhať všetky kontakty?", povedala som len tak mimovoľne žmurkla som naňho. Chytil sa za srdce a zahral urazeného.

,,Dnes? To bol môj špeciálny výstup tak zlý? Mala by si ma teraz vidieť skôr ako svojho hrdinu!", pustil moju ruku a založil si ruky na prsiach. Varovne sa rozkročil a spýtavo zdvihol jedno obočie. Ak by bol psom, nedočkavo by vrtel chvostíkom, tým som si bola istá. Tá predstava mi pripomenula, ako zvyčajne vyzerá, keď je naštvaný a plánuje zaútočiť. Presne ako zviera, vlk pred skokom na svoju korisť. Dokonca aj jeho oči boli očami dravca. Nebezpečné, ale nedalo sa od nich odtrhnúť zrak.

,,Hrdinovia nebývajú desiví.", stúpla som si tesne pred neho a tiež som si založila ruky na prsiach. Vyzývavo som sa mu zadívala do tých nebezpečných očí, osmelená natoľko, aby som ten pohľad vydržala, a s úsmevom som napodobila jeho výraz.

,,Ja ťa desím?", spýtal sa prekvapene. Očividne ho to ani raz nenapadlo. V skutočnosti som z neho bola vydesená väčšinu času a fakt, že dokázal tie čáry-máry a zabil mi pár ľudí pred nosom, tomu veľmi nepomohol. Desilo ma aj to, ako veľmi ma priťahoval a ako jednoducho som mu uverila a pripustila si ho k sebe. Obáv som mala plnú hlavu, ale aj napriek tomu som sa pri ňom cítila natoľko bezpečne, že som zaspala.

,,Dodnes si ma desil každú minútu.", prikývla som. Desil ma, dokiaľ ma nedržal v náručí alebo nebozkával. V tých chvíľach bol všetok strach aj obavy preč. To som mu však povedať neplánovala. Nechcela som, aby vedel, ako veľmi ma má omotanú okolo prsta.

Spustil ruky a priblížil sa ku mne. Pomaly ale isto ma zatláčal ku stene, lebo ja som samovoľne začala cúvať. Stále sme sa dívali jeden druhému do očí. Bolo to ako súboj v tom, kto ten pohľad vydrží dlhšie. Pripomínalo mi to hru, kto dlhšie nežmurkne.

Potichu som vzdychla, keď som chrbtom narazila na stenu a prišla o možnosť ďalej cúvať. Oprel sa rukou o stenu a druhou ma chytil za pás. Nahol sa ku mne a jeho ruka našla lem môjho trička. Smelo vkĺzol podeň, ale zostal len kúsok nad kraťasami. Jeho ruka na mojej pokožke až elektrizovala. Dych sa mi zasekol v hrdle a zrazu som sa znovu dokázala len dívať do jeho očí a čakať, čo urobí. Mal ma vo svojej moci. Túžila som po tom, aby ma znovu pobozkal. Bola by som to urobila aj sama, keby ma jeho pohľad nepriklincoval ku stene. Musela som čakať, kým to neurobí on.

,,Aj teraz ťa desím?", šepol a nahol sa ku mne tak blízko, že som na perách cítila jeho dych. Pootvorila som ústa, ale nebola som si istá, či kvôli bozku alebo odpovedi. Pohladil ma palcom po bruchu a mne unikol hlasný výdych. Zodvihol jeden kútik úst v spokojnom úsmeve. Užíval si to. Jeho rozstrapatené vlasy ma šteklili na čele. Znova som sa zhlboka nadýchla a snažila sa chytiť sústredenie, aby som mohla niečo povedať, ale každý jeho pohyb ma vyvádzal z miery. Rozptyľoval ma každý centimeter jeho tela.

Zodvihla som ruku a chytila ho za tričko na boku. Pevne som ho stisla a rýchlo som zo seba vypotila:,,Čo, ak áno?"

Zoširoka sa usmial, akoby presne takú odpoveď chcel počuť. Po tele mi prebehli zimomriavky a on sa rukou pod mojím tričkom posunul o pár centimetrov vyššie.

,,Donútim ťa prestať sa ma báť", povedal výhražne a zatvoril oči. Protlačil ma ku stene a pomaly ma začal bozkávať. Jeho ruka sa posunula ešte o kúsok vyššie a mne sa v bruchu rozleteli motýle na všetky strany. Pritiahla som si ho ešte bližšie.

A v tej chvíli sa ozvalo zúrivé búchanie na vchodové dvere a prehovoril známy hlas. Patril Adamovi. Nič sme si nemohli želať viac. Dean sa neochotne odtiahol a potichu zaklial. Jeho výraz sa zmenil na zúrivý, ale niečo mi našepkávalo, že to nebolo len kvôli tomu, že nás Adam vyrušil. Adam s Deanom sa nemali radi. Vzdychla som a prešla som popri Deanovi ku vchodovým dveriam. S trhnutím som ich otvorila a nie veľmi úprimne som sa usmiala. Adam nevyzeral mať negatívnu náladu, dokiaľ sa vo dverách nezjavil Dean, ktorý ho prebodol nenávistným pohľadom.

,,Zdravím, nepomýlil si si dom?", spýtal sa štipľavo a posunul sa bližšie ku mne. Adam mu venoval rovnako nenávistný pohľad. Obaja boli zrazu zasa ako rozzúrené psy. Potriasla som hlavou a chcela som ich oboch upokojiť, ale Adam ma predbehol:,,To sa pýtaš ty mňa? Kto by k sebe pustil také zviera, ako si ty?"

Doslova som cítila, ako sa Deanovi napli svaly. Zaškrípal zubami a ruky zaťal v päste. Musela som zakročiť skôr, než by bolo neskoro. Pre Adama. Dean mi dával čas, aby som to ukončila, inak by už Adama dávno držal pod krkom. Neotáľala som.

,,To stačí, nechcem už nič počuť! Obaja vypadnite domov!", vykríkla som a zagánila som raz na Deana a raz na Adama, aby sa ani jeden necítil uprednostnený. Adam zostal zamračene pozorovať Deana, ktorý sa trochu upokojil a objal ma jednou rukou okolo pása. Sklonil sa ku mne a potichu povedal:,,Ráno ťa čakám pred domom."

Pochopila som, že plánuje ísť so mnou do školy. Nenamietala som. Venovala som mu sladký úsmev, on mi vlepil letmý bozk na spánok a rozutekal sa domov. Adamovi nevenoval už ani jediný pohľad. A ja tiež nie. Otočila som sa na päte, vpochodovala som späť dovnútra a zatvorila som za sebou dvere Adamovi rovno pred nosom. Nie len za to, že nás vyrušil.