Chodiaci problém

13.

      Zažal svetlo a prekrivkal k jedálnemu stolu. Unavene sa zosunul na jednu zo štyroch stoličiek. Porozhliadla som sa. Kuchyňa bola jednoduchá, ale celkom moderná. Nebyť toho neporiadku, bola by naozaj pekná. V umývadle sa váľal špinavý riad, na pracovnej deske stálo niekoľko prázdnych fliaš od alkoholu. Tejto miestnosti chýbala ženská ruka. Prešla som ku skrinkám a z rolky papierových utierok som si zo dve odmotala. Otočila som kohútikom a oba som navlhčila. Dean len potichu pozoroval, ako som si k nemu pristavila jednu zo stoličiek a sadla si tvárou k nemu. Chvíľu som sa mu len dívala do očí. Ani jeden z nás neprehovoril. Bola to zvláštna situácia, z ktorej som bola mierne nervózna. Pritiahla som si stoličku ešte bližšie k nemu, aby som mu bez problémov dočiahla na tvár. Ani nežmurkol, len naďalej upieral zrak do mojich očí. V bruchu mi lietali motýliky a nebyť mojej tvrdohlavosti, vykašľala by som sa na to a nechala ho, aby sa ošetril sám. Celou silou som sa snažila aspoň navonok zachovať pokoj, aby si nevšimol, čo so mnou tá jeho blízkosť robila. Bolo absurdné, aký veľký vplyv na mňa mal aj napriek tomu, že som ho vôbec nepoznala.

Odkašľala som si a priložila som mu vlhkú vreckovku na tvár. Pomaly som mu zmyla zaschnutý pramienok krvi, ktorý sa mu tiahol od obočia po líci nadol, a jemne som ním prešla aj po rane. Zatvoril oči a nehybne sedel, takže som si ho mohla v pokoji zblízka prezrieť. Odhodila som mu z čela pár rozstrapatených neposlušných pramienkov dokonale čiernych vlasov. Pery mal znovu tuho zovreté, ako sa snažil nemyknúť, keď som mu papierovou utierkou znovu prešla po rane. Druhou rukou som sa opatrne dotkla jeho líca, aby som jeho tvár podoprela. Pri dotyku mojich prstov zmeravel a na okamih sa mu prestal dvíhať hrudník, akoby zadržal dych. Aj ja som znehybnela, dokiaľ sa znovu nenadýchol a neotvoril oči.

Jeho uprený pohľad mi sťažoval premýšľanie. Ledva som sa dokázala sústrediť na pohyb rúk. Musela som odtrhnúť zrak od jeho očí a vreckovkou som prešla k jeho ústam. Zotrela som zaschnutú krv na brade a okolo úst a potom som na chvíľu zaváhala. Všimol si to a znovu zatvoril oči. Pravdepodobne mu došlo, že sa mi veľmi nepáči, keď ma hypnotizuje pohľadom. Hneď o niečo sebaistejšie som mu jemne prechádzala po perách a po malej ranke nad hornou perou. Pootvoril ústa a nečakane ma chytil za pravé zápästie, takže som musela prestať. Prekvapene som vydala nejaký priškrtený zvuk, za ktorý by som si uštedrila buchnát a on otvoril oči.

,,Čo tvoja ruka?", spýtal sa a pozrel sa na moje zápästie, ktoré bolo ešte stále obviazané. Potešilo ma, že si spomenul. Nepotešilo ma, že moju ruku nepustil.

,,Zabudla som ju odviazať.", odvetila som a tiež som sa na obväz zadívala. Zdvihol ku mne aj druhú ruku a bez opýtania mi ho začal pomaly dávať dolu. Nechápavo som ho pozorovala. Ja som prišla, aby som ošetrila jeho, a on... sa začne starať o moju ruku? Pokúsila som sa ju vymaniť z jeho zovretia:,,To teraz netreba..."

Zavrčal a pritiahol si ju späť. Chcela som znovu niečo namietnuť, ale zamračene po mne hodil očkom a chtiac-nechtiac, stíchla som a nechala ho robiť si, čo chcel. Odmotal celý obväz a odhalil čistú pokožku môjho zápästia. Po nejakej modrine alebo napuchnutí už nebolo ani stopy. Jemne mi po zápästí prešiel prstom a ja som sa zasmiala, lebo som bola šteklivá. Aj on sa pousmial, síce len nebadane a krátko, možno tak, aby som si toho nevšimla. Ale všimla som si to a motýle sa do môjho brucha znovu vrátili, no tentoraz to bol dobrý pocit.

,,Povedz mi, čo sa vtedy stalo.", povedal nečakane a stále ma prstom hladil po pokožke. Úplne jemne, takmer sa ma ani nedotýkal. Prechádzal ním len tak, aby som sa nerozosmiala. Čo by som asi ani nemohla, keďže sa znovu pýtal na tú noc. Vzdychla som a pozorovala jeho pohyby. Vyzeral, akoby celú svoju pozornosť venoval mojej ruke. Ale vedela som, že čaká na odpoveď. On pravdepodobne nebol zvyknutý nedostávať odpovede na svoje otázky. No aj ja som chcela odpovede.

,,Povieš mi, čo sa stalo v tom parku? A ako si získal kópiu môjho... výtvoru?", načiahla som sa, chytila som jeho ruku a odtrhla jeho pozornosť od tej mojej. Nenamietal a znovu venoval pozornosť mojim očiam. Zas a znova sa mračil a naklonil sa ku mne.

,,Nie.", odvetil potichu a hral sa s mojou pravou rukou, ktorú ešte stále nepustil, ale už ma to tak veľmi nerozptyľovalo. Sústredila som sa na to, aby som z neho vypáčila vysvetlenie.

,,V tom prípade ti ani ja nič nepoviem.", odvrkla som mrzutejšie ako som chcela a vykrútila som si ruku z jeho zovretia. Nechal ma, ale nevyzeral veľmi nadšene. Okamžite som mala chuť rozbehnúť sa k východu, keď sa v jeho očiach znovu objavil ten chlad. Chcela som naňho zagániť, ale v tom momente sa jeho pohľad zmenil z naštvaného na niečo, čo pripomínalo starosť. Ako včera, keď ma zrazil k zemi. Jeho tvár zmäkla a ja som sa naňho nemohla zamračiť. Ako rýchlo by ma dokázal odzbrojiť... 

,,Nepoviem ti to, lebo ťa do toho nechcem zatiahnuť. Pokiaľ v tom už teda nie si namočená, ale to sa nedozviem, ak mi nepovieš, čo sa vtedy stalo.", hovoril potichu a prvý krát som mu mohla čítať z tváre. Kamenný výraz nahradila výčitka, ale aj obava a nedôvera. A ja som musela vyzerať zmätene. Aj som bola absolútne zmätená. V čom som to mala byť namočená? V prípade osemnásť ročného vraha, ktorý zmizol bez stopy a je schopný bez výčitiek zabiť svoju frajerku a všetkých jej priateľov. V tom som bola namočená, ale o tom on nemohol nič vedieť.

,,Nerozumiem ti, Dean. Neviem, o čom hovoríš.", potriasla som hlavou a odvrátila som od neho pohľad. Ešte asi dve minúty sme tak sedeli, bez jediného pohybu. Ja som čakala, že prehovorí on. On možno čakal, kým prehovorím ja. Ale ja som neprehovorila. Nemohla som sa len tak vzdať a podriadiť sa mu. Nemohlo byť všetko podľa neho.

Zrazu sa prudko postavil, sykol od bolesti, lebo zabudol na svoju nohu, a aj cez bolesť sa vrhol ku mne a chytil ma oboma rukami za plecia. Surovo ma zdvihol zo stoličky, až som zjajkla a zmätene vypleštila oči. Nebola som sa schopná brániť, tak ma vyľakal. Zrýchlil sa mi dych a srdce nahodilo splašený rytmus. Mala som pocit, že sa v jeho rukách zosypem. Mal zúrivý výraz. Nahnal mi strach. A pravdepodobne to na mne bolo vidieť, lebo prekvapene zmeravel a jeho tvár znovu skamenela. Prsty zarývajúce sa do mojich pliec uvoľnili zovretie a ruky sa mu zošmykli späť k jeho telu. O krok odo mňa odstúpil a nechal ma v šoku stáť. A že som bola v šoku. Nemohla som sa ani len nadýchnuť. Bála som sa nadýchnuť. Chcela som sa opýtať, čo to malo znamenať, ale predbehol ma.

,,Možno by si už mala ísť.", povedal takmer šeptom a otočil sa mi chrbtom. Rozkopla som svoje fyzické funkcie a hodila som špinavé vreckovky na stôl. Chcela som niečo namietnuť, ale rozmyslela som si to. Dnes to na nejaký rozumný rozhovor vôbec nevyzeralo.

,,Asi máš pravdu.", odvetila som s hraným pokojom a bez rozlúčenia som sa otočila a vypochodovala z kuchyne. Nechala som ho tam stáť samého, prešla som cez teraz už potemnelú chodbu a vybehla som vchodovými dverami von. Nezastavil ma, a ani on sa nerozlúčil. Jednoducho ma nechal odísť.

Takže, nová časť :) Plus mám novinku. Rozhodla som sa pomôcť preniesť mojej najlepšej kamarátke jej predstavy do slovnej podoby a tak začína vznikať nový príbeh na jej profile. Idea aj väčšina nápadov sú jej, ja som len pisateľ a vylepšovateľ, ale aj tak si myslím, že to stojí za prečítanie, takže @nataliaa10

A príbeh s názvom Cordesquel - Vojna klanov.