Chodiaci problém

41.

Povedali mi, aby som písala. Ak sa vraj nechcem s odborníkmi rozprávať, mám teda ventilovať svoje zážitky písomnou formou, najlepšie vo forme denníka. Ja si však nepamätám, ktorého dátumu sa čo stalo. A určite nedovolím, aby si to niektorý z tých mudrcov čítal. Aj tak by mi neverili ani slovo, označili ma za blázna a poslali na najbližšiu psychiatriu. Akoby som už teraz počula slová o tom, ako žijem vo svojom vlastnom vymyslenom svete. Ale oni v skutočnosti vôbec netušia, že sa na môj ,,vymyslený" svet možno celú tú dobu pozerajú. Aj ja som sa o ňom dozvedela len nedávno.

Aby som si to ujasnila, spíšem to po svojom, a len z dôvodu, že sa tu zatvorená medzi štyrmi stenami naozaj nudím. Je pravda, že udalosti posledných dní neboli celkom normálne a zanechali v mojej pamäti veľa hrôz, ale panika by moju situáciu veľmi nezmenila.

Všetko to začalo v deň, kedy som si začala všímať jedného z obyvateľov našej ulice. Nenavštevovali sme rovnakú základnú školu a na ulici som ho nikdy nestretla. Ani som nevedela, že tam býva, kúsok od môjho domu na druhej strane cesty.

Prvýkrát som meno Dean Walter počula v súvislosti s blikajúcimi policajnými majákmi. Každý hovoril o tom, ako chlapec zabil svoju matku. Pamätám si, ako sme sa dívali na reportáž v televíznych novinách. Vinu mu pre nedostatok dôkazov nemohli prisúdiť, a tak ho museli pustiť späť na slobodu. Ako malé zvedavé dievča som svojej zvedavosti nemohla odolať, a tak som sa v jeden deň prešmykla k ich domu, keď na mňa nikto nedával pozor, aby som sa s ním mohla zoznámiť. Chcela som vedieť, ako vyzerá, a či môže byť chlapec v mojom veku naozaj vrahom. Nikto mi neotvoril, a tak mi zostal naďalej záhadou. Keď ma môj malý braček (sme dvojičky, ale ja som sa narodila prvá a vždy som vyzerala staršia) s rodičmi našli, dostala som pekne vyhubované za nezodpovednosť. Oni pevne verili, že to urobil.

Prvýkrát som ho stretla na začiatku prvého ročníka na strednej škole. Hodili nás do rovnakej triedy. Nebudem sa tajiť tým, že ma zaujal. S nikým sa nerozprával, len potichu sledoval ľudí naokolo žiarivými zelenými očami spod čiernych vlasov, čo mu padali do očí. Neustále sa mračil a všetkých ignoroval alebo bol nepríjemný. Dokonca aj učitelia to nakoniec vzdali a nechali ho tak. Chodil do školy, aby si v poslednej lavici zdriemol. Ale aj tak mal koncoročné známky zo všetkých najlepšie. Chvíľu som mala podozrenie, že sa potajme učí.

Nevšímal si aj mňa, dokiaľ som sa ho raz nezastala pred nahnevanými rodičmi, ktorí sa prišli sťažovať na to, že ich deti zdieľajú jednu miestnosť s rodeným vrahom. Nahnevalo ma to, pretože sa to nikdy nepotvrdilo, a drvil ma pocit, že je mu krivdené. Vtedy si ma po vyučovaní počkal pred školou, aby mi povedal, že nepotrebuje môj súcit a bude lepšie, ak zostanem ťahať s ostatnými za jedno lano. Aj keď mal možno pravdu, myslím, že keby som sa mohla vrátiť v čase, žiadne zo svojich rozhodnutí by som nezmenila.

Informovala som ho o tom, že mi je jedno, či to potrebuje alebo nie, ale chcem ho spoznať. Snažila som sa k nemu dostať bližšie, ale aj napriek tomu ma ignoroval. Adam predpovedal katastrofu, ale kto by mu veril? Keď ma jedného krásneho večera takmer zmlátili za to, že som sa o neho začala zaujímať, dobyla som jeho ignorantskú povahu. Zmlátil on ich a pozval ma k sebe domov. Bolo pre mňa prekvapením, že jeho otec nebol doma a vnútrajšok trpel pod deficitom ženskej ruky. Kuchyňa bola plná fliaš od alkoholu. Tipovala som jeho otca. Nevyrovnaný s manželkinou smrťou. Chápala som to. Určite to nebolo ľahké.

Dean sa ma spýtal, či chcem vedieť tajomstvo. Váhala som, ale nakoniec som prikývla. Dozvedela som sa, že má nezvestného brata. A že jeho mama zomrela práve kvôli jeho bratovi. Pamätám si, že všade na stenách viseli kresby, ktoré jeho mama vytvorila, a ktorých sa ani on, ani jeho otec nemali srdce zbaviť. Niektoré rámy boli prasknuté alebo rozbité, akoby ich niekto občas používal ako boxovací mech. Musím však priznať, že som sa tomu veľmi nečudovala. Do smrti nezabudnem na nepríjemný depresívny tón, ktorý v jej dielach znel. Nebolo ľahké čeliť tým výjavom. Len pri predstave mi naskakujú zimomriavky. Obzvlášt jeden vo mne vyvolával nepríjemné pocity a akýsi nepokoj, až neistotu. Jedna postava ležala na zemi, druhá sa týčila nad ňou a akoby z nej vysávala život. Celá kresba pôsobila ako bolestivý výkrik do tmy.