Chodiaci problém

43.

Červená ako zrelá paradajka som ho udrela do brucha tak silno, ako som v tej chvíli dokázala. Zjednodušene povedané, spanikárila som. Prehol sa v páse a rozosmial sa. Sčervenala som ešte viac a urazene som nafúkla líca. Založila som si ruky na prsiach.

,,Tak takúto reakciu som naozaj nečakal.", neprestával sa smiať.

,,A čo si akože čakal?!", odfrkla som a keby bolo možné prepaľovať pohľadom, moje oči by blčali ako dve malé fakle. A on by bol o pár sekúnd na popol. Napadlo ma, že byť Stigmatom a mať Deanove schopnosti by sa v niektorých situáciách dalo využiť. Použiť voči nemu jeho vlastnú zbraň bola lákavá predstava. Spôsob, ako jeho schopnosti získať, by tu už bol. Ale zabiť ho, aby som ho mohla neskôr zabiť, bolo trochu nelogické. A samozrejme, že som toto svoje uvažovanie nemyslela vážne. Kto by sral, keby som Deana zabila? Takú ohromnú stratu si naozaj nemôžem dovoliť.

Jeho smiech trochu ubral na intenzite, aby mohol aj rozprávať, a chytil sa za brucho:,,Popravde, neviem. Ale bolo naozaj zábavné sledovať tvoje reakcie. Dokážeš byť dokonale červená. Nie si veľmi skúsené dievča, čo?"

Žmurkol na mňa. Okamžite som k nemu priskočila a trafila som ho do brucha znova, aj napriek tomu, že sa zaň držal a bol v páse zohnutý. Keď práve nebol na ulici, vôbec nedával pozor na svoju obranu, aj keď ho to určite trochu zabolelo. Keby som pred ním nestála ja, nikdy by som sa k jeho bruchu nedostala. Nezasadila by som ani úder. Dokázal sa biť tak efektívne a mrštne, že učitelia sebeobrany by ho prosili o lekcie. Zaujímalo by ma, kde sa to naučil, pretože som si bola istá, že sa to nenaučil sám. Pridala som to na môj pomyselný zoznam otázok, ktoré som mu mienila položiť. Keď som sa tak spätne zamyslela, veľa otázok z tohto zoznamu už môžem vyškrtnúť. No skutočnosť, že je to idiot, asi nikdy vyškrtnúť nebudem môcť.

,,Hovorí niekto, kto ešte len začal s bozkávaním!", zahájila som protiútok.

,,Ako vieš, že si prvá, ktorú som pobozkal, há?!", opätoval paľbu takmer okamžite. Áno, priznávam, že som to nemohla vedieť, a bolo by vysoko pravdepodobné, že už svoj prvá bozk dávno zažil. Ale aj tak som mala stále ten pocit, že predo mnou k sebe žiadne dievča nepustil. Na jednej strane to bolo niečo, čomu som nechápala. Bol kruto, zvláštne príťažlivý. Mohol si vyberať všade, kam sa pohol. Na druhej strane by som sa vôbec nečudovala, pretože svojím chovaním všetko ženského a dokonca aj mužského rodu plaší. A jeho záľuba v nočných bitkách s inými zvláštnymi ľudmi a všetka tá mŕtvolná negatívna energia, čo sa okolo neho stále vznáša, tomu naozaj nepomáha. Možno som naozaj jediným dievčaťom, čo prekúslo jeho tvrdú masku a ktorému sa podarilo prebúrať sa cez tie jeho hradby. A zmieriť sa s tým, že aj keď som sa snažila dokázať, že je v skutočnosti normálnym chalanom, tak nie je ani zďaleka normálnym človekom. Neviem, čo by som si počala, keby sa môj život zaplietol s normálnymi vecami. Som magnet na nenormálnosti.

,,Lebo takého idiota určite nikdy netúžila pobozkať žiadna iná! To len ja som pokazená!",  zagánila som naňho a vyplazila mu jazyk. Vystrúhal grimasu, ktorú som nedokázala spojiť so žiadnou náladou, a vrhol sa ku mne.

,,Takže pokazená?!", prehodil si ma cez plece skôr, než som si to stihla uvedomiť a zareagovať, a prebehol so mnou k posteli. Zhodil ma chrbátom na ňu a zaľahol ma. Tvár mal tak tri milimetre od tej mojej. Takmer som nedýchala z tiahy jeho tela na mojom hrudníku. Bála som sa, že ak vydýchnem, už nebudem mať dosť síl, aby som sa spod jeho tiahy nadýchla. A taktiež som cítila na koži tlkot jeho srdca. Pravidelný a rýchly. Trochu sa nadvihol a uštipol ma do boku. Zhíkla som a mykla sa pod ním. Zaškeril sa a zopakoval to na druhom boku. Znova som zhíkla a prebodla ho pohľadom, ktorý ho mal varovať, že ak s tým neprestane, tak si z neho urobím návnadu na Poľovníkov. Spokojne sa usmial a z vlasov mi vybral prívesok, ktorý mi daroval. Začal ho žmoliť medzi dvoma prstami a naoko všetku pozornosť presunul naň.

,,Vadí ti, že sa so mnou chceš bozkávať?", spýtal sa a bez čakania na odpoveď pustil prívesok späť medzi vlasy a jemne ma pobozkal. Celkom krátko. Nevedela som, či sa mám hnevať, tešiť alebo hanbiť, alebo niečo úplne iné. Z toho, ako bol na mne nalepený, som sa nedokázala sústrediť absolútne na nič. Naozaj neznášam tento jeho vplyv na moju osobu. Keby som bola aspoň natoľko schopná sa sústrediť, aby som zo seba dokázala vydať jednoduchú odpoveď. Stačilo by kývanie hlavou. Jeho zelené oči ma zasa zhypnotizovali. Naozaj by ma zaujímalo, čo je na tých očiach také zvláštne, že ich nedokážem realisticky nakresliť.

,,Hm?", pripomenul mi svoju otázku. To po mne naozaj chcel, aby som mu na niečo odpovedala, keď na mne takto leží? Buď je chorý, alebo naňho ja fakt nemám až taký účinok ako on na mňa. Ale vlastne, veď on je idiot. To by mohlo byť vysvetlením.

Prinútila som sa zatvoriť oči, aby som sa dostala aspoň z dosahu jeho priameho pohľadu. Hneď bol jeho vplyv na mňa o niečo znesiteľnejší.

,,Nie.", odvetila som celkom potichu. Aj so zavretými očami som cítila, že sa usmial od ucha k uchu.

,,Vieš, mne to najprv vadilo.", povedal zrazu. Veselým tónom, takmer ľahostajne. Stuhla mi krv v žilách a brucho sa mi päťkrát otočilo okolo vlastnej osi. Blbý pocit, počuť také slová. Au.

Pomaly som otvorila oči a zamračila som sa. Neodtiahol sa odo mňa ani o kúsok ďalej. Jeho oči sa mi takmer zlievali do jedného veľkého oka, ako blízko sme boli. Jeho dych ma šteklil pod nosom. Stále s úsmevom pokračoval:,,Veď vieš. Niekto ako ja by nemal mať dievča. Dlhodobý vzťah by mohol byť trochu... komplikovaný. Väčšina ľudí by považovala za sebecké byť ti takto nablízku, keď sa ti môže stať veľa nepekných vecí kvôli mne. To, čo sa stalo vtedy s tými tromi chlapmi, sa môže pokojne zopakovať ešte nespočetne veľa krát. Túžba byť s tebou je moja slabina, takže ma veľmi netešila."

Sťažka som prehltla. ,,To všetko si uvedomujem, Dean."

,,Som fakt sebec, ale nedokážem sa tej túžby vzdať.", nervózne sa zasmial a zašiel rukami podo mňa. Stisol ma v náručí a mne opadli zo srdca všetky kamene. Stále omieľa dokola to isté. Nemôže, ale musí. Vždy, keď s tým začne, tak ma vydesí. Ale ako veľmi sa mi páčilo, že ma stále potreboval presviedčať o tom, že ma potrebuje. Aj ja som ho objala, tak pevne, že som už vôbec nemohla dýchať, ale bolo mi to jedno. Aj keď sa už nedalo byť bližšie, aj tak to stále nebolo dostatočne blízko.