Chodiaci problém

25.

Zaznel posledný tón mojej interpretácie skladby Claire de Lune od Debussyho a mne po líci stiekla prvá slza. Spustila som ruky vedľa seba a hlavu sklonila k zemi. Mesiac zašiel za oblak, akoby presne vedel, kedy sa skladba skončila a chcel to doviesť do dokonalosti. Nehrala som dlho, ale zahrala som to bez chyby.

Cítila som na sebe jeho pohľad. Celú dobu ma potichu počúval. Nehybne ma pozoroval zozadu skrývajúc sa v tieni. Keď som cítila jeho prítomnosť, strach z klavíra sa vyparil a spomienky sa neobjavili. Svojou prítomnosťou vytlačil z môjho podvedomia tú Warrenovu. Nepotrebovala som sa venovať živým zobrazením niečoho, čo sa už stalo, lebo teraz tam bol on a hrala som preňho. Prišla som sem predsa, aby som nahradila zlé spomienky novými, a nie sa naďalej ľutovať a hľadať si výhovorky, pre ktoré to nejde. Nemohla som sa brániť. Aj keby to bola z jeho strany naozaj všetko len lož, potrebovala som ju rovnako, ako znovu začať hrať.

,,Prečo si prišiel?", spýtala som sa a zostala som mu otočená chrbátom, aby nevidel moje slzy. Hanbila som sa plakať pred ním.

,,Chcel som si overiť, že som nebol odmietnutý.", odvetil takmer okamžite a začal sa ku mne približovať. Jeho kroky sa ozývali miestnosťou. Pousmiala som sa.

,,Podľa Adama to bola len lož, ako aj všetko ostatné.", pokrčila som plecami, akoby mi to bolo jedno. Odfrkol a pomaly vykročil ku mne. Počúvala som ozveny jeho krokov a čakala, čo urobí.

,,A podľa teba?", položil otázku a sadol si ku mne za klavír. Pozrela som sa mu do tváre. Zrak upieral von oknom, takže som videla len jeho profil osvietený jemnou mesačnou žiarou utekajúcou spoza mraku. Kútiky úst mal zdvihnuté v miernom úsmeve. Naozaj to bol stále ten istý zelenooký čudák ako predtým?

Sklonila som hlavu a uprela zrak na svoje chodidlá. Oči som mala ešte stále vlhké a červené. ,,Neviem. Vôbec sa v tebe nevyznám."

,,Veríš mi?", spýtal sa a stále hľadel von. Výraz tváre sa mu nezmenil. Ruky som mala položené vedľa tela, jednu medzi mnou a ním. Malíčkom som sa zboku opierala o jeho stehno.

,,V čom ti mám veriť?", zdvihla som hlavu aj ľavú ruku a ťukla prstom do jednej z kláves. Ruku, ktorá sa ho dotýkala, som nechala nehybnú. Prestal sa pozerať von a sledoval moju ruku. Jemne som udierala do rôznych kláves, vytvárajúc nesúvislú melodiu. Prsty sa mi pod jeho pohľadom začali triasť.

,,Asi vo všetkom.", odvetil a otočil sa ku mne. Sebavedomo sa usmial a ja som mu ho s rumencom na tvári opätovala. ,,Asi?", zasmiala som sa:,,A zaslúžiš si to?"

,,Myslím, že som ťa vytiahol zo sračiek dosť krát na to, aby si mi za to mohla urobiť túto malú láskavosť.", zagúľal očami a pripojil sa k môjmu nezmyselnému ťukaniu do klavíra. Zamyslela som sa. Mal pravdu, to mi bolo jasné, ale ako som mu mohla veriť, ked som ani nevedela, ktorá z jeho osobností je tá pravá? Chvíľu bol nepríjemný a plný nenávisti, a chvíľu bol takýto, starostlivý a... sladký. To jeho dobiedzanie sa mi páčilo. To jeho prvotné zlé ja bolo predsa preč. Možno nie navždy, lebo tento Dean bol niekto, kto si toho veľa pretrpel. Svojím príchodom som mu len pridávala nové problémy. Ale vo vnútri to bol stále niekto, kto dokázal cítiť. Tá jeho kamenná tvár je len maskou, ale predo mnou sa neschoval, ako pôvodne zamýšľal. Možno keby som toľko nedobiedzala, ešte stále by sa staral len sám o seba. Mohla som mu veriť, lebo krby to bola všetko len lož, nikdy by tu teraz so mnou nesedel, nechránil by ma, nepovedal by mi tak veľa o sebe, a neprestal by hrať hulváta. Ale aj tak som nemohla prísť na to, prečo to všetko urobil. Poznal ma krátko a nič o mne nevedel. Spájal nás len môj talen dostávať sa do problémov, do ktorých sa on tak rád zapájal.

,,Nemusel si to robiť. Skôr či neskôr ma aj tak nezachrániš.", zahniezdila som sa na stoličke a prestala som stláčať klávesy. Urobil to isté a izbou sa zasa rozľahlo ticho. Zotmelo sa až tak, že sme videli len pred seba, lebo aj mesiac už spoza oblaku nevyšiel. Normálne by som sa s niekým v tmavej miestnosti a v takej blízkosti necítila bezpečne. Mohol urobiť čokoľvek, zaregistrovala by som to príliš neskoro. Mohol ma znovu pobozkať. Chcela by som to?

Pozeral sa mi do tváre a jemne sa usmieval. Samovoľne som si znovu predstavila, ako sa ku mne nahol a urobil to. V bruchu sa mi rozleteli motýliky a na tele mi vyskočila husia koža. Tento chalan ma naozaj pobozkal. Páčil by sa toľkým dievčatám, ale on bol tu. Cítila som sa dôležito, ale taktiež to možno bolo aj nešťastie. Mať pri sebe Stigmata malo svoje nevýhody.

,,Už s tým skonči. Viem, že som nemusel, ale chcel som. Jednoducho som... Si ako môj chodiaci problém. Vysekám ťa zo všetkého, do čoho spadneš, lebo mám jednoducho pocit, že to... Netuším, čo si to so mnou porobila! Všetko je to tvoja chyba! Úspešne som na všetkých kašľal, a teraz sa pozri!", zvážnel a mračil sa. Vyzeral ako urazené dieťa, ktorému zobrali hračku. Prekrížil si ruky na hrudi a znovu vyzrel von oknom. Oči mu v tej tme žiarili farbou čerstvo pokosenej trávy. Zostala som nehybne sedieť. Trochu ma zaskočil. Zasa to všetko hodil na mna. V toľkom nedosttku svetla som si nebola istá, ale zdalo sa mi, že aj on sa červenal. Dnes sa správal ako úplne normálny chalan.

,,Nad čím uvažuješ?", zaujímalo ma, lebo vyzeral príliš zadumane. Hrýzol si spodnú peru a prepichoval oblohu nenávistným pohľadom. Pootočila som sa k nemu telom a odtiahla ruku, ktorou som sa ho dotýkala. Pozrel sa na miesto, kde celú dobu ležala a potom sa otočil ku mne. Výraz mal stále vážny:,,Nad tým, že by som ťa mohol pobozkať znovu, aby si mi konečne prestala klásť toľko otázok."

Vystrúhala som urazenú grimasu a otočila som sa mu chrbátom:,,Chcela som sa ťa spýtať, prečo si ma pobozkal, ale teraz mi je to teda jasné. Ty si ma chcel len umlčať!", zvolala som a už som sa chystala vstať a odísť hore do svojej izby. Bola som už takmer úplne na nohách, ked ma schmatol sa zápästie a stiahol ma k sebe. Nemala som ako udržať rovnováhu a v druhom okamihu som sedela na jeho kolenách otočená tvárou k nemu s jeho rukami okolo môjho pásu. Vytreštila som oči a pokúsila som sa z neho zoskočiť a utiecť. Pevne ma objal a nepustil ma. Bola som znovu v pasci. Tento krát som sa cítila maximálne nepríjemne. Celá som sa triasla z toho, kde všade som cítila jeho dotyk. A dívala som sa mu priamo do očí. Cítila som sa tak trápne, že som mala chuť zmiznúť a už nikdy sa neobjaviť. Pevne som zatvorila oči a ruky som zaťala v päste aj s jeho tričkom. On bol, samozrejme, úplne pokojný.

,,Vravela si, že sa vo mne vôbec nevyznáš. Vtedy v škole si povedala, že nechápeš, čo chcem. Že som raz nepríjemný a nenávistný a chcem si držať odstup, ale aj tak som stále pri tebe a nedám ti pokoj. Neviem, ako opísať, prečo to robím, ale ten bozk bol jediný spôsob, ako to vysvetliť. Nezaslúžim si, aby si mi verila, ani aby som bol v tvojej blízkosti, ale takto mám pocit, že nie som až taký stratený prípad.", mračil sa a ani nežmurkol:,, Myslel som ten bozk vážne. Predsa, sakra, s nikým som nikdy netrávil toľko času ako s tebou. Už si mi mala dávno liezť na nervy."

Stisol ma ešte pevnejšie a začala som na bruchu cítiť tlkot jeho srdca. Možno vyzeral pokojne, ale to zbesilé búšenie rozhodne nebolo pokojné. Ešte chvíľu som ho omámene pozorovala. Tak to bolo. Naozaj ho na mne niečo priťahovalo. Znelo mi to ako vtip. Zdalo sa mi, akoby to ani nemohlo naozaj diať. Nemohla som mať znovu niekoho rada. On nemohol mať rád. Ale bolo to tak. Na to zbaviť sa ho už bolo neskoro. Budem s Warrenom bojovať aj za neho. Urobím, čo budem môcť, aby som znovu o niekoho neprišla. Deanovi nemohol nikto ublížiť. A potom ma niečo napadlo. Atmosféra bola príliš vážna, a tak som sa rozhodla ju trocha odľahčiť.

,,Bol to tvoj prvý bozk.", zaškerila som sa a čakala na jeho reakciu. Žiarivo sa usmial a už som mala pocit, že ho to vôbec nezasiahlo, ked zrazu stuhol.

,,Počkaj... čože?", zdvihol obočie a oblial ho rumenec. Mala som chuť vytiahnuť mobil a odfotiť si ho. Bol to jeho prvý zahanbený výraz:,,Nie je to tak, že by bol prvý...", snažil sa to celé zahovoriť, ale ja som ho objala okolo krku a potichu som povedala:,,Dakujem, že môžem zasa hrať."

,,