Chodiaci problém

74.

Znovu raz zdravím a uvediem pár slov na úvod. V prvom rade ďakujem všetkým za pozitívne ohlasy! Som neopísateľne šťastná, že tento príbeh dosiahol tak vysokých čísel! <3 

Ďalej by som chcela poprosiť, aby ste ma po prečítaní tejto kapitoly nezabili... Stále nás čaká asi tak polovička príbehu, takže všetky otázky budú zodpovedané a všetky záhady sa objasnia :D Musím však upozorniť, že touto kapitolou sa dostávame do tuhého, čo si po jej prečítaní všimnete aj sami. No...Ešte nás čaká kopa nečakaných dejových obratov ;) Enjoy!

Triasla som sa, ale nie od zimy. A túto samovoľnú triašku som nedokázala zastaviť. Bronson sa ani nepokúsil utešiť ma, len ma každú druhú minútu skontroloval pohľadom, aby si bol istý, že to zvládam. V skutočnosti som to nezvládala. Ich mlčanie ma ešte viac utvrdzovalo v tom, že sa deje niečo výnimočne zlé.

Celá cesta trvala príšerne dlho a než sme v diaľke konečne zahliadli tú vytúženú budovu, z ktorej som s Deanom pred pár hodinami odišla, bola som už s nervami v koncoch. Nechtami som škrabala plastový povrch držadla na dverách, zarývala som ich doň tak silno, že mi koža pod nimi obelela. Robilo to hrozný a otravný zvuk, ale všetkým to bolo jedno. Nesťažovali sa, lebo vedeli, že som napnutá ako najtenšia struna na husliach.

Keď sme sa k malému zámku priblížili, všimli sme si, že všetky svetlá boli vypnuté. Priestory za oknami boli ponorené v úplnej tme. Po známkach nejakého chaosu nebolo nikde ani stopy. Vošli sme autom do dvora a zaparkovali úplne pri schodoch pred hlavným vstupom. Vstupné dvere boli dokorán rozďavené ako papuľa, ktorá vás zhltne a spúta v nekonečnej čiernote. Naskakovali z toho zimomriavky. Aj napriek úplnému tichu bolo jasné, že tu nie je všetko v poriadku.

Rýchlo som vyskočila z auta a moji spoločníci mi boli za pätami. Obďaleč som spozorovala Deanovu motorku. Aj keď mi ju nikdy predtým neukázal, vedela som, že je určite jeho. Bola celá čierna. Aký to bol typ netuším, nikdy som sa o motorky nijak zvlášť nezaujímala.

Ozval sa zvláštny zvuk rovno spoza mňa. Otočila som sa dozadu a videla, ako Steel a Bronson vytiahli svoje zbrane  a nabili. Srdce mi bilo ako splašené a nohy sa mi hrozne triasli.

,,Ideme?", Max mi položil ruku na plece a kývol smerom k vchodovým dverám. Pozrela som sa naňho síce so strachom v očiach, ale odhodlane. Prikývla som.

,,Budem ťa kryť.", dodal a spolu sme sa bok po boku vybrali po schodoch hore. Snažili sme sa našľapovať pomaly. Steel s Bronsonom nás nasledovali, hlavne zbraní držali namierené pred seba pripravené kedykoľvek vystreliť. Možno som k nim bola celú dobu zbytočne zlá. Predsa sa mi teraz skutočne snažili pomôcť. V tom momente som na Maxa musela spoliehať a bola som mu vďačná, že je ochotný robiť mi obranný štít. Za každú cenu som Deana musela nájsť. 

Tesne pred dverami ma Max predbehol. Na jednu stranu ma udivovalo, že aj keď sme spolu vôbec nevychýdzali, bol ochotný postaviť sa predo mňa, keby prišiel nečakaný útok. A možno bol len natoľko sebavedomý, že veril, že jemu sa nemôže stať nič. Žiadny prekvapivý útok neprišiel, no aj tak mi vyrazilo dych, len čo som prešla prahom dverí. Moc Praeditov bola skutočne neobmedzená. Zvonku mohol človek vidieť len tmu a počuť len znepokojivé ticho, všetko však bola len hnusná ilúzia. Zámok bol zahalený v závoji, ktorý nedovoľoval všimnúť si, čo sa skutočne dialo vo vnútri. A to, čo sa tam dialo, bolo viac než desivé. Max okamžite zaujal postoj šelmy pripravenej na boj. Steel s Bronsonom zarazene cúvli, zbrane v rukách sa im roztriasli a Bronsonova tvár sa dokonca vystrašene zvraštila. Ja som len neveriacky civela na scénu pred sebou a nedokázala veriť vlastným očiam. Strach sa mi zaryl až do kostí a tak silno, že ma to fyzicky bolelo. Toto predsa nemôže byť pravda! Vyzeralo to takmer ako samotné peklo. Všetky svetlá boli rozbité, jediný zdroj svetla predstavovalo niekoľko otvorených vatier. Po podlahe mokrej od krvi sa váľali telá, z ktorých niektoré dokonca horeli, všetko bolo rozhádzané, rozbité, pokryté krvou a ten neskutočný zápach sa nedal vydržať. Naplo ma a musela som si zakryť ústa rukou, aby som sa nepovracala. Odvšadiaľ sa ozýval dušu trhajúci nárek a ohlušujúci krik. Bola to čistá bolesť a strach. Bolo to peklo.