Chodiaci problém

46.

Dobre. Podľa toho, ako sa fešáčik Max doteraz prezentoval, som musela usúdiť, že nie je normálny. Tým nemyslím len to, že vyzerá ako sladký lámač sŕdc malých naivných dievčatiek, ale aj to, že rozprával v mojej hlave. Teda, je jedným z nich. Praeditus alebo Stigmat? Očividne boli detektívovia oboznámení s tým, čím tento asi dvadsaťročný blondiak vlastne je. Znamená to, že už vedia, že existuje niekto ako Dean? Že ľudia s nadprirodzenými schopnosťami skutočne jestvujú?

,,Nemôžem sa o tom so svojimi rodičmi najskôr porozprávať?", prosebne som na Steela zažmurkala a dúfala, že mi to dovolí. Prehovorím mamu, aby zmenila názor a ja by som nemusela trpieť nejakého Maxa.

,,Vaša mama na tom trvá. Ja si rovnako myslím, že je to dobrý plán, prosím, verte nám. Nemáme, bohužiaľ, žiadny dôvod pýtať si povolenie od vás. Dôležité bolo len, aby ste o tom vedeli.", schladil ma Bronson. Ospravedlňujúco sa na mňa usmial. Steel súhlasne prikývol a zdalo sa mi, že sa tváril dokonca spokojne. Vzdala som to a z celej chute som sa na nich všetkých zamračila. Špeciálne nenávistný pohľad som venovala práve Maxovi so Steelom.

,,Fajn. Tak ak na mojom názore aj tak nezáleží, môžem už teda odísť, však?", zlostne som sa postavila a otočila sa na odchod. V tom momente na príjazdovej ceste zastavilo neznáme auto. Bronson si zbalil všetky papiere späť do tašky a taktiež sa postavil. Nikto proti môjmu odchodu neprotestoval. Možno usúdili, že ma trápili dosť. Aj tak sa vcelku nedozvedeli nič nové. To skôr ja som sa dozvedela nové veci. Kto by bol povedal, že polícia sa dozvie o existencii Stigmatov a Praeditusov? Ovládajú aj tieto pojmy? Možno by Steel vedel, čo znamená slovo melior. Vyzeral byť z tých dvoch detektívov najviac v obraze. No taktiež môže byť pravdepodobné, že Max by vedel o melioroch viac. Aspoň na niečo by sa mohol hodiť. Už stačilo len získať si jeho dôveru natoľko, aby som dokázala zistiť, čo všetko ten chalan vie. No... obávala som sa, že to ani z jednej strany nevyzeralo veľmi nádejne. Už teraz som cítila, že komunikácia medzi mnou a Maxom nebude ružová.

Steel prestal držať Maxa za plece a rovnako sa pripravil na odchod. Policajný doprovod medzitým stihol odkráčať ku vchodovým dverám, kde už stáli moji rodičia, aby ich vyprevadili. Aj na mamu som sa neskrývane zamračila, aby vedela, že som sa cítila zradená a urazená. Neochotne som sa k nim postavila. Keď sa dvere otvorili, z auta práve vychádzala vysoká mužská postava. Okamžite som spoznala Bena a bez varovania som sa za ním rozbehla. Úplne som zabudla na prítomnosť polície a detektívov. Vrhla som sa na Bena a uštedrila mu buchnát do hrude.

,,Idiot! Kde si bol?", naštvane som naňho zvrieskla. Auto bolo stále naštartované. Najprv ma ani nenapadlo pozrieť sa, kto sedí za volantom. Ben zdvihol obe ruky v geste kapitulácie a o kúsok cúvol.

,,Pokoj, Cath, čo ťa posadlo?", prekvapene sa spýtal.

,,Ja som odpadla a ty si len tak odišiel preč a nechal ma samu s Deanom?", zavrčala som po ňom trochu tichšie tak, aby to počul len on. Steel s Bronsonom nič také počuť nemuseli. Chytil ma za ruky a zasmial sa.

,,No počkaj!", zastavil ma:,,Ty si predsa chcela, aby som veril, že si s ním v bezpečí."

,,Si nezodpovedný!", sykla som po ňom a on s úsmevom pokrútil hlavou. Až vtedy mi konečne doplo, že by som sa mala pozrieť, kto ho doviezol domov. Vytrhla som sa mu zo zovretia a prešla na stranu vodiča. Steel s Bronsonom a policajným doprovodom už nastupovali do ich auta. Rodičia sa im ospravedlňovali za moje správanie. Vraj som mala ťažký deň. Ako keby vedeli, čo všetko sa dnes v skutočnosti stalo. Nevedeli vôbec nič. Našej návšteve som nepovedala ani dovidenia.

Otvorila som dvere vodiča a nahla sa dovnútra. Môj pohľad sa stretol s pohľadom mladého pekného dievčaťa s takmer až čiernymi vlasmi a orieškovo hnedými očami, ktoré akoby boli schopné preraziť aj betón. Mala som pocit, akoby mi videla až do prstov na nohách. Bolo to ešte horšie ako Deanov ľadový pohľad. Tento jej nebol ľadový, ale aj tak bol z nejakého dôvodu nepríjemný. Zostala som zaskočená a zmätená.

Načiahla za mnou ruku a žiarivo sa na mňa usmiala:,,Ja som Evelyn. Ty si určite Benova sestra, veľmi ma teší."

No... mňa ani veľmi nie. Jedným okom som fľochla po Benovi s výrazom, ktorým som ho mala upozorniť, že ho čaká vysvetľovanie. Čo akože malo byť medzi Benom a Evelyn, keď sa za ňou tak veľmi ponáhľal a nechal ma doma v bezvedomí v rukách Deana?

Prijala som Evelyninu ruku a potriasla si s ňou. Jej stisk sa mi zdal príliš pevný a z jej upreného pozorovania som začínala byť nervózna. S úsmevom zo mňa nespúšťala oči a moju ruku pustila po netradične dlhej dobe na obyčajné podanie rúk. Neusmiala som sa na ňu, len som prikývla a odstúpila od auta hneď, ako pustila moju ruku.

Otočila som sa späť k domu. Mama s otcom už boli vo vnútri. Pred dverami stál len Max. Neodišiel preč so svojimi spoločníkmi. Vydala som sa rovno k nemu a zastala len pár metrov od neho. Ben zatiaľ zaujal moje miesto pri dverách vodiča a začal s Evelyn niečo horlivo riešiť.

,,Čo tu ešte chceš?", zavrčala som po Maxovi a prebodla ho ďalším nahnevaným pohľadom. Sledoval ma neskrývane pobavene s rukami založenými na hrudi.

,,Budem ťa sledovať ako oko v hlave.", upozornil ma. Odfrkla som si.

,,Rob si, čo chceš. Ja už mám svojho súkromného bodyguarda, nezaujímaš ma.", odvrkla som a napodobila jeho postoj. Rozhodla som sa, že mu jeho dohľad nado mnou ani zďaleka neuľahčím. Kto vie, čo na to vôbec povie Dean. Nový človek s nadprirodzenými schopnosťami v teritóriu jeho matky. Nebude sa mu to páčiť. Max sa mu všeobecne nebude páčiť. A... ako, preboha, skryjem pred Maxom skutočnosť, že je Dean Stigmat, ak má byť Max stále za mojou riťou?

Stále samé problémy. Nič nemôže ísť hladko. A keď už sa niečo pokazí, vždy sa to musí pokaziť ešte viac.

Prezrela som si všetky oblečením nezakryté miesta na Maxovom tele. Ani na rukách, ani na krku nevytŕčalo žiadne tetovanie. Možno naozaj Praeditus. To by sedelo k jeho plytvaniu silami na medzimyšlienkové monológy.

,,Nerob problémy, slečinka. Obaja môžeme spoluprácou niečo získať.", znovu vyčaril svoj žiarivo biely úsmev, z ktorého mi horia oči. Ani zďaleka nepôsobil tak očarujúci, ako si myslel.

,,Hej? A čo z toho môžeš mať ty?", zdvihla som jedno obočie. Pochybovala som, že mi to povie, ale za vyskúšanie som predsa nič nedala. Neprestal sa usmievať a vykročil okolo mňa po príjazdovej ceste preč.

,,Vidíme sa v škole. Skús dovtedy prežiť. Moja smena totiž dnes ešte nezačala.", kývol mi rukou na pozdrav a pomaly kráčal preč od môjho domu. Zamyslela som sa. Uvidíme sa v škole alebo aj v triede? Nevyzeral ako môj rovesník. Zamračene som potriasla hlavou a rozbehla sa dovnútra. Nechala som aj Bena vonku, vykašľala som sa na neho. Zmlsnem si na ňom neskôr.

Teraz už bolo dôležité vrátiť sa hore za Deanom.