Chodiaci problém

61.

,,Ľudia nenávidia smrť neprávom, je to najistejšia obrana proti mnohým chorobám a nešťastiam."
Aischylos

Počula som tiché šušťanie záclony a jemného vetríka, ktorý záclonu hladkal, aby sa hýbala. Cítila som známu vôňu ošetrovne, v ktorej započal môj vzťah s Deanom. Cítila som vôňu nejakého prostriedku. Nebola to dezinfekcia. Ak som sa snažila správne spomenúť, nebola som zranená. Spomienky prichádzali pomaly, akoby sa môj mozog nedokázal prebrať zo spánku trvajúceho veky. Najprv som si spomenula na rozhovor s detektívmi v riaditeľmi, potom na fotku a zdesenie. Na beh o Alicin život. A nakoniec na tú prázdnotu vo vlastnej hlave, keď som na svojich rukách zacítila krv a jej oči pohasli. Mala pred sebou ešte celý život. Mala toho zažiť ešte tak veľa.

Nedokázala som sa ani rozplakať. Predtým by som určite plakala a kričala, ale teraz som dokázala len potichu trpieť. Bolelo ma to. Tak veľmi, že to spaľovalo moje vedomie. Smrť malého dievčaťa ma zasiahla tak silno, že to prepichlo aj moje srdce. Plánovala som sa vzdať. Úplne kapitulovať nad mojím bezradným životom, kvôli ktorému vyhasínajú životy iných, nevinných ľudí. Prečo by som sa vôbec mala snažiť žiť, keď už som prakticky teraz fyzicky aj psychicky mŕtva?

Na predlaktí som ucítila niečo vlhké. Niekto ma opatrne utieral mäkkou navlhčenou látkou. Veľmi pomaly som začala otvárať oči. Hlava ma bolela, akoby som sa do nej udrela, ale vedela som, že na mňa Dean použil len svoje schopnosti. Keď si môj zrak znovu zvykol na celkom silné denné svetlo, ktoré prenikalo cez dokorán otvorený oblok, zistila som, že bol aj teraz pri mne. Díval sa na moje ruky a vyzeral sústredene. To on ma utieral. Snažil sa zmyť z mojej kože krv osemročného nevinného dievčaťa.

Zhlboka som sa nadýchla. Vzduch v miestnosti bol prekvapivo svieži. Hodil na mňa krátky pohľad a potom znovu uprel zrak na handričku vo svojej ruke. Pôvodne bola biela a nadýchaná, vďaka krvi však naberala ružový nádych.

,,Ahoj.", zamrmlala som.

,,Ahoj.", odvetil stroho a pokračoval vo svojej aktivite.

,,Ako dlho som bola mimo?", spýtala som sa ho a odtiahla od neho svoju ruku, ktorú práve umýval, aby som od nej odtiahla jeho pozornosť.

,,Dve hodiny.", pozrel sa na mňa a ospravedlňujúco sa pousmial. Nebol to úprimný úsmev. Pozrela som sa na svoje oblečenie. Z kože mi už väčšinu krvi zmyl, no moje oblečenie naďalej zostávalo špinavé. Aspoň že som si zobrala tmavé tričko, takže červené fľaky nesvietili až tak silno.

,,Našli niečo?", vrátila som mu moju ruku a on ma za ňu chytil. Preplietol si so mnou prsty a pokrútil hlavou.

,,Prepáč.", uhol pohľadom od mojich očí a zamračil sa. Zmätene som zdvihla obočie. Ospravedlňuje sa mi za to, že ma zachránil z nepríjemnej situácie?

,,Čo ti mám prepáčiť?"

,,Snažil som sa, ale aj tak som nedokázal vycítiť žiadneho ďalšieho Praeditusa, okrem Maxa. Ak to bol ten tvoj, tak sa buď vie veľmi dobre skrývať, alebo...", pokrčil plecami a prepaľoval podlahu nenávistným pohľadom.

,,Alebo?", stlačila som mu ruku.

,,Alebo to bol niekto iný.", konečne sa na mňa zasa pozrel, tentokrát už s vážnou tvárou.