Chodiaci problém

18.

Zdravím a predovšetkým chcem vykričať, vytrilkovať a s najväčším forte vyspievať obrovské ďakujem za každé jedno prečítanie, vote aj komentár (škoda, že reálne nemôžem, lebo som pekelne zachrípnutá, ale sila predstavivosti je predsa užitočná aj tu, nie? :D ) Skladbu, ktorú som pridala, nespájajte s žiadnym anime. Pri tej melódii sa mi perfektne predstavujú Kočkine a Čudákove situácie. A taktiež si myslím, že je v tej piesni viac emócií, než vo väčšine skladieb v angličtine, a aj keď je v japončine (popravde, väčšina depresívnych skladieb sa mi viac páči japonských, keďže majú pre také piesne podľa mňa skvelý zmysel), chcem sa s vami o ňu podeliť, keďže sa mi k príbehu z neznámych dôvodov veľmi hodí. A taktiež sa chcem ospravedlniť, že pridávam časť tak neskoro. Mala som ju pridať už v pondelok, ale môj internet dlho nefungoval a doslova som zo seba musela urobiť technika, aby som ho znovu rozbehla, čo sa zázračne podarilo práve dnes. Preto som sa ako ospravedlnenie rozhodla spojiť dohromady dve časti a urobiť jednu špeciálnu. Prajem príjemné čítanie. :) Simsi

,,Čožee?!", zhíkla Sam na celú triedu a učiteľ sa na nás varovne zamračil. So strachom v očiach som sa otočila k miestu, kde sedel Dean. Znovu celé vyučovanie prespal s hlavou položenou na lavici, len občas, keď sa zobudil, ma pozoroval, kým znovu nezaspal. Aj teraz mal zatvorené oči. Vlasy mu spadli do tváre a ústa mal pootvorené. Vyzeral nevinne a krehko. S úľavou som sa pousmiala. Na lavici som mala položený otvorený skicár, do ktorého som sa snažila ten výjav preniesť. Podaril sa celkom presne, keď som na ňom nemusela zobraziť jeho oči, ktoré som jednoducho nedokázala preniesť na papier dostatočne realisticky.

Sam ospravedlňujúco zdvihla ruky a usmiala sa na učiteľa. Nie že by som Sam nechcela porozprávať, čo sa včera stalo, ale mala som pocit, že to je len medzi mnou a Deanom. Takže som jej mohla povedať len pár nedôležitých informácií. Napriek tomu som nechcela, aby Dean počul, ako jej hovorím hoci aj to najnedôležitejšie. A Sam teda nebola práve tichý poslucháč rovnako, ako ním nebola ani April.

,,Chceš povedať, že si sa zobudila v jeho obývačke?", s otvorenými ústami sa ku mne nahla April z vedľajšej lavice a neveriacky na mňa zízala. Hneď, ako som ráno vošla do triedy, napadli ma s ospravedlneniami za to, že nechali Deana, aby sa o mňa postaral. Ale vraj to bolo prvý krát, čo sa s nimi zhováral. Vysvetlil im, že som odpadla od únavy, a sľúbil, že ma dostane domov, lebo to má po ceste a nikam sa neponáhľa. Sam mi potom ešte štvrť hodiny opisovala, ako nemohla uveriť vlastným očiam keď ho našli, ako ma drží v náručí. Ja by som tomu tiež nemohla uveriť. A pred ich zvedavými otázkami ma nezachránil ani začiatok vyučovania.

Vzdychla som a kútikom oka som stále sledovala, či nás Dean nepočuje:,,Áno, zobudila som sa v jeho obývačke." Klepla som April prstom po sánke, aby ju už konečne zatvorila, zatiaľ čo bol učiteľ otočený tvárou k tabuli.

,,A?", Sam si ku mne pritiahla stoličku ešte bližšie a pravdepodobne sa ma snažila pohľadom zhypnotizovať. Vystrúhala som grimasu a o kúsok som sa odtiahla. To mi fakt chýbalo.

,,A?", nechápavo som zdvihla obočie, na čo April zagúľala očami a hlasno odfrkla. Učiteľ sa okamžite otočil a cez celú uličku ju natiahnutú ku mne zmrazil pohľadom. Líca jej oblial rumenec a sadla si rovno, ale uši mala stále natiahnuté, aby jej neunikla jediná informácia.

,,Rozprávaj! Chceme vedieť všetko do detailu.", súrila ma Sam. Myslím, že do detailu to nebude.

,,Zobudila som sa na gauči, skoro som dostala infarkt, keď som ho zbadala bez trička, chvíľu sme sa rozprávali a potom som išla domov.", odvetila som. Skrátila som to iba trošku, naozaj. April sa ku mne automaticky prudko otočila a pre zmenu otvorila ústa Sam.