Chodiaci problém

47.

Ignorujúc svojich rodičov, ktorí sa so mnou snažili nadviazať poučný rozhovor, som vybehla po schodoch hore do svojej izby a hlasno som za sebou zabuchla dverami. Na protest proti maminmu sebeckému počínaniu si na vlastnú päsť k otázke môjho života. Nikdy sa so mnou o ničom neporadí. Potom to má presne takéto následky. Kvôli nej budem mať teraz na krku nejakého presebavedomelého Kena z barbie dedinky. Priznávam, že tak naozaj vyzeral. Keď som si v hlave znovu predstavila jeho zjav, takmer som sa začala obávať, že začnem zvracať cukríky.

Dean stále ležal na mojej posteli v tej istej polohe a, bohužiaľ, aj v tom istom stave. Už nebolo žiadnych pochybností, že budem musieť vymeniť posteľné prádlo.

Oprela som sa o dvere zvnútra a zhlboka som vydýchla. Vyzeral, akoby spal. Ležal bez pohnutia a so zavretými očami, len hrudník sa mi pravidelne nadvihoval a klesal spolu s nádychmi a výdychmi. Znovu som sa musela pozastaviť nad tým, aký pekný bol, keď vyzeral tak nevinne. Napadlo ma, že by som mu mala previazať obväzy, ktoré mu nasiakli krvou.

Podišla som k posteli a sadla si na jej okraj. Pootvoril oči, keď to zacítil.

,,Budeme mať menší problém, Dean.", začala som, aby som ho informovala o nastávajúcom režime môjho života. Otvoril oči úplne a naklonil hlavu nabok.

,,Polícia mi pridelila osobnú stráž. Nebude sa ti páčit a... Tak trochu je jedným z vás.", vystrúhala som grimasu. Nedostalo sa mi žiadnej reakcie. Len ležal s prázdnym pohľadom upretým na mňa. Akoby bol námesačný a vôbec nevnímal. Nechápavo som zdvihla jedno obočie a opätovala mu jeho upretý pohľad (Konečne som toho bola pomerne schopná, aj keď netvrdím, že sa mi z jeho pohľadu už nepodlamovali kolená. Skôr som urobila dobre, že som si sadla, než otvoril oči.). Nakoniec zažmurkal a prehovoril:

,,Tak to by bol jeden, ale cítil som dvoch."

Zatvárila som sa ešte viac nechápavo. Nevedela som, či sa najprv opýtať na to, ako myslel, že cítil, alebo ako myslel, že cítil dvoch.

,,Ako cítil? Máš nejaký špeciálny Stigmatovský radar na vyhľadávanie schopnosťami obdarených ľudí?", zobrala som to teda postupne, no musela som uznať, že som nemusela znieť tak sarkasticky ako to v konečnom dôsledku vyznelo. Venoval mi len jedno varovné zamračenie. Bohvie, čo by sa stalo, keby sa ma rozhodol za niečo potrestať. Premenil by ma na sliepku?

,,Nazvime to vypestovaným šiestym zmyslom. Roky praxe robia svoje.", vysvetlil krčiac plecami, keď sa posadil a prehrabol si strapaté vlasy.

,,Ako si myslel, že si cítil dvoch?", s menšími obavami som položila tú dôležitejšiu otázku. Znovu pokrčil plecami, akoby to ani nebolo dôležité.

,,Okrem toho tvojho nového strážcu tam bol aj niekto ďalší.", odvetil. Zamrazilo ma. Bronson? Steel? Jeden z tých policajtov?

,,V miestnosti so mnou?", spýtala som sa, ale on pokrútil hlavou:,,Nie, mohol byť kdekoľvek v blízkosti tvojho domu."

Zamrazilo ma ešte viac. ,,Dean?", vyšlo zo mňa už dosť vystrašene. Prebodla som ho pohľadom, ktorý doslova kričal to meno, ktorého som sa tak bála. Že by bol predsa celú dobu tu? Ponevieral sa okolo mňa bez toho, aby som si ho všimla?

Dean znovu pokrútil hlavou a pousmial sa:,,Nie, to si nemyslím." Načiahol sa ku mne a pritiahol si ma k sebe, aby ma mohol zovrieť v objatí. Nebránila som sa. Obavy sa mi zahryzli hlboko do mäsa. Možno si to nemyslel, ale nemohol tú možnosť ani vylúčiť. Raz sa to aj tak stane, ukáže sa tu a potom budem musieť zahodiť strach a pokúsiť sa prežiť. Moja reakcia na možnosť, že by sa už ponevieral po meste, dokazovala, že na jeho príchod vôbec nie som pripravená. A nemala som ani tušenia, ako sa vlastne dá na niečo také pripraviť.

,,A čo keď...", začala by som splietať desivé teórie, keby mi nezacpal ústa rukou.

,,Mohol to byť ktokoľvek. Mohol len prechádzať okolo, kočka. Nestresuj sa zbytočne, fajn?", zastavil ma a postavil sa aj so mnou na rukách. Pán Herkules.

,,Pustia ťa von?", spýtal sa a kývol hlavou ku dveriam, aby som pochopila, že myslel mojich rodičov. Zamračila som sa a pokrčila som plecami.

,,Skôr nie."

Aj on pokrčil plecami a vybral sa k oknu. Aj so mnou na rukách. Nechápavo som sledovala, ako ho otvoril a vyložil naň jednu nohu.

,,Preboha, čo chceš urobiť?!", oborila som sa naňho a zaprela sa mu rukami o hrudník s cieľom vymaniť sa z jeho zovretia. Ak mieni skočiť, tak nech mieni bezo mňa. Ja nikam skákať nebudem.

,,Uniesť ťa. Neboj sa, poistím nás a tvojich rodičov ani nenapadne, že by si mohla byť preč.", šibalsky sa usmial, tak ako to vie len on, jedným kútikom úst. Za normálnych okolností by som tomu úsmevu okamžite podľahla. V pripáde skákania z okien na prvom poschodí nemám v pláne podľahnúť ničomu.

,,A ako nás chceš akože poistiť?", znovu som sa pokúsila zaprieť o jeho hrudník a zoskočiť na pevnú zem mojej izby. Neúspešne. Miesto toho podo mnou stále zívala hĺbka, do ktorej plánoval Dean pravdepodobne skočiť.

,,Ovplyvním ich. Brnkačka.", pokrčil plecami, akoby to bolo úplne normálne a robil to každý deň. Meniť ľuďom ich zmýšľanie. Počkať, nerobil to, dúfam, aj pri mne! No ak ich môže ovplyvniť, tak sa predsa nemusíme vykrádať oknom.

,,Takže by sme mohli ísť normálne hlavným vchodom.", navrhla som so širokým úsmevom a už ho odtláčala od okenného rámu. No zastavil ma a so smiechom pokrútil hlavou. Už pochopil, že by som sa tomu oknu veľmi rada vyhla.

,,Musel by som použiť viac sily, ak by ťa videli vykrádať sa z domu. Takto je to jednoduchšie.", vysvetlil, ale mne sa to aj tak stále nepáčilo.

,,A ako sa plánuješ dostať dolu bez svojej sily?", nevzdávala som to.

,,Musíš ju použiť. Ale stále je to dokopy menej ako zmena spomienok.", znovu ma s úsmevom odbil. Fakt super. Nakoniec ešte dodal:,,Ver mi."

A dá sa tomu naďalej oponovať? Nedá. A tak som mrzuto zavrčala, zatvorila oči a objala ho okolo krku. A on sa nahol a vyskočil do prázdna.

Musela som si zopakovať, že to robím pre dobrú vec. Medveď mi zodpovedá nezodpovedané otázky a možno mi to pomôže pohnúť sa ďalej. A možno aj pripraviť sa na bitku.