Chodiaci problém

40.

,,Robíš si srandu? Prečo si mi to nepovedala skôr?", rozhorčene sa na mňa zamračil a ja som si porazene sadla vedľa neho.

,,Pochop, že som ťa do toho naozaj nechcela ťahať. Myslela som, že bude lepšie, keď o tom nebudeš vedieť. A že to nejako vyriešim sama.", potichu som zamrmlala a sledovala, ako si pomaly prezeral e-maily a esemesky. Vedela som, že sa bude hnevať, a bola som pripravená znovu čeliť jeho pokazenej nálade, ale aj tak som nadskočila, keď väčšou silou rozčúlene zaklapol laptop a takmer zrúkol:,,A ako si to, dopekla, chcela vyriešiť sama?" Na chvíľu som pred ním znova mala rešpekt, ale sám mi ukázal, že nie je takým kusom kameňa, za aký sa zo začiatku snažil vydávať.

Sklopila som oči k zemi a nervózne sa hrala s prstami, len aby som sa nemusela pozerať do jeho namosúrenej tváre. Div sa mu z uší neparilo, ako bol na mňa napálený. Musela som sa čudovať. Na jednej strane by mohol byť rád, že som ho do toho nechcela zapliesť. Naozaj sa môže stať, že pôjde aj o jeho vlastný život a mal by chápať, že ho nechcem ohroziť. Miesto toho sa na mňa durdí. Dobre, chce ma chrániť, ale aj tak. Warren je predsa môj problém.

,,Prestaň sa na mňa tak mračiť! Aj tak si s tým nebudeš vedieť rady o nič viac ako ja.", stratila som trpezlivosť a oborila sa naňho. Tým, že ma bude prebodávať ľadovým pohľadom, mi nijako nepomôže a nepresvedčí ma, že môj brat nebol práve teraz v spoločnosti Warrenovho pomocníka. Nedokázala som si inak vysvetliť to, že bol Warren vždy o krok predo mnou, všetko vedel, všetko videl a všetko robil s dokonalým načasovaním. Toto bolo jediné racionálne vysvetlenie vychádzajúce z posledných udalostí. A ak som správne pochopila reportáž v televíznych novinách, Warren osobne sa na svojej ceste späť za mnou zastavil v našom bývalom meste, aby ma o svojom postupe informoval. O ceste a o zostávajúcom čase. Nepotrvá dlho a objaví sa tu. Nahnal mi strach, presne ako zamýšľal. V esemeske totiž stálo:

Páčil sa ti odkaz? Chúďa rivalka, raz si si ju tuším aj nakreslila. Pozri sa do obývačky a pripomeň si staré dobré časy. Čoskoro si ich pripomenieme spolu. ♥ Bojíš sa? Ak sa ti klepú kolená, opri sa o svojho nového ochrancu a môžete ma počkať spolu... ;)
PS: Žiarlim. Zahráš aj mne znova na klavíri? ♪

Do očí sa mi nahrnuli slzy, a keďže som sa pozerala priamo do Deanových očí, okamžite si toho všimol. Jeho výraz zmäkol.

,,Poď sem.", potichu povedal, zdrapil ma za lakte a pritiahol si ma k sebe. Nebránila som sa a zaborila tvár do jeho trička. ,,Trochu mi ver. Vieš dobre, že mám viac možností ako ty.", pevne ma objal a pobozkal ma na vrch hlavy. Napadlo ma, že to urobil naschvál, pretože som sa pri tom nedokázala sústrediť, a teda som nemohla ani protestovať. Dobrá taktika. Cez ľavé ucho som počula tlkot jeho srdca. Primkla som sa k nemu ešte bližšie, zatvorila som oči a pohladila som ho rukami po chrbte. Pousmiala som sa, keď sa jeho tep o kúsok zrýchlil a potom sa opäť vrátil ku svojmu pravidelnému pomalému tempu. Keby som nemala ucho položené na jeho hrudi, ani by som si tej malej reakcie nevšimla. Potešilo ma, že som aj ja naňho naozaj mala nejaký vplyv. Neviem, či to platilo iba na mňa (pravdepodobne nie), ale vždy dosiahol, čo chcel.