Chodiaci problém

12.

 Ďalšia časť je venovaná všetkým, ktorí s trpezlivosťou čítajú môj príbeh. Keď som pridávala prvú časť, popravde, nedúfala som, že by sa niekomu mohlo moje písanie zapáčiť, alebo že na môj príbeh vôbec niekto narazí. Takže som všetkým úprimne vďačná a teším sa na vaše ďalšie reakcie :) Prajem čo najpohodlnejšie čítanie.    
                               Simsi

Chytil sa ma ľavou rukou cez plecia a oprel sa o mňa, ale len polovičnou váhou, inak by som ho neudržala. Musela som prekúsnuť tú jeho blízkosť, aby som bola vôbec schopná ho podopierať. Pomaly sme vykročili a on sa snažil stúpať na ľavú nohu čo najmenej, takže naše tempo bolo ,,vražedné". Začala som uvažovať o tom, že som mala skôr rozmýšľať, než som vypustila z úst, že ideme ku mne. V tej chvíli ma totiž nenapadlo, že rodičia s Benom sa môžu vrátiť každú chvíľu, ak sa už nevrátili. Čo by na to povedali, keby som domov dotiahla zmláteného nevychovaného a nedôveryhodne vyzerajúceho týpka?

      Dean sa na mňa pozrel, akoby mi čítal myšlienky:,,Pôjdeme ku mne, aby bolo jasné.", a vytrvalo sa na mňa mračil. Možno aj jeho napadlo, že by bol nerád videný mojimi rodičmi v mojej spoločnosti. Asi by neurobil najlepší prvý dojem. Prikývla som a sústredila som sa na sledovanie tej dlhej cesty, ktorá bola ešte pred nami, ale Dean mal v pláne v konverzácii pokračovať.

,,Ako dlho si tam bola?", spýtal sa s pohľadom upretým do diaľky.

,,Dosť na to, aby som videla divné veci", zvedavosť bola silnejšia ako ignorácia, a tak som sa rozhodla prejsť k veci. Bolo načase, aby mi vysvetlil, čo sa to stalo a aj to, ako získal kopiu môjho originálneho diela. Nikdy mu neodpustím, že si zaobstaral duplikát, nech už to urobil akokoľvek. Nútene sa zasmial, no znelo to skôr ako odfrknutie.

,,Čo myslíš divnými vecami? Bola to obyčajná bitka.", zahováral mysliac si, že som dostatočne hlúpa na to, aby som mu to zožrala. Lenže ja som vedela, čo som videla, a on sa teda určite nebil obyčajným spôsobom. Znovu som si pred očami premietla ten okamih, ked švihol rukami prvý krát a chlap letel nabok. Pozrela som sa do jeho tváre a zdvihla som jedno obočie. Po líci mu stekal pramienok krvi a čierne vlasy sa mu lepili na čelo.

,,Vyzerám, že som spadla z višne? Nedotkol si sa ho, a on aj napriek tomu odletel dozadu, keď sa na teba pokúsil zaútočiť. A ty si tam len máchal rukami.", naštvane som mu objasnila situáciu. Rozhodla som sa, že bez vysvetlenia dnes odnikiaľ neodídem:,,Čakám vysvetlenie."

      Zamračil sa a pravou rukou si prehrabol vlasy. Jeho oči pri štýle jeho obliekania doslova žiarili. Všetka tá čierna na ňom spolu s tmou v parku spôsobovala, že svetlá zelená farba jeho očí bola neprehliadnuteľná. Pozorovala som, ako ich unavene zatvoril, ked zašiel prstami medzi tmavé pramene. Od zápästia sa mu takmer až po ľakeť tiahol už zošedivený obväz. Aj ja som mala ešte stále obviazanú ruku, a uvedomila som si, že už ma vôbec nebolela. Potlačila som chuť spýtať sa ho, čo sa mu s rukou stalo. Na zistenie tejto informácie som mala času ešte dosť. 

,,Nemala si tu vôbec byť.", povedal a upieral pohľad na svoje čierne tenisky. Prišli sme k východu z parku a pomaly sme sa vytackali na ulicu. Tu už bolo viac svetla. Okolo prešlo len pár áut, inak bolo všade ticho, ako zatiaľ vždy. Tí traja chlapi neboli nikde v dohľade.

,,To nie je vysvetlenie!", zavrčala som a vykročila som smerom k našej ulici o trochu rýchlejšie, čím som donútila zrýchliť tempo aj jeho. Zasyčal, ale prispôsobil sa mojej chôdzi.

,,Ja ti nemusím vysvetľovať vôbec nič.", precedil pomedzi zuby a ten náhly chlad v jeho hlase ma zaskočil. Po tele mi prebehol mráz a mala som chuť ho pustiť. Nakoniec, možno by si to aj zaslúžil. Ani ja som mu nemusela pomáhať.