Chodiaci problém

73.

Spali sme asi jednu alebo dve hodiny a medzitým som sa stihla niekoľkokrát zobudiť, keď sa ku mne Dean zo spánku pritúlil. Bolo to hrozne príjemné a rozkošné. Keď som sa však zobudila posledný raz, Dean vedľa mňa na posteli neležal. Vystrašene som sa prudko posadila a porozhliadla sa po miestnosti. Upokojila som sa, keď som ho zbadala stáť pri skrini. Rýchlo si obliekal nohavice. Kam sa mohol náhliť v takúto hodinu? Načiahla som sa po telefóne a zapla obrazovku. Kam sa mohol náhliť po štvrtej ráno? 

,,Čo sa deje?", nechápavo som sa spýtala trochu rozospatým tichým hlasom. Pozrel sa na mňa s jasným prekvapením, ale v očiach mu bol vidieť aj kúsok strachu. Pomaly som sa začínala báť aj ja.

,,Musím ísť späť na slávnosť.", odvetil stručne a vystrúhal ospravedlňujúcu grimasu. Rýchlo si natiahol ponožky, čierne tričko a cez plece si prehodil svoju čiernu koženú bundu. 

,,Prečo?", vyzvedala som ďalej. Nervózne si prehrabol vlasy a rýchlo prešiel k posteli. 

,,Kontaktoval ma Medveď. Na slávnosti sa po našom odchode niečo zvrtlo a očividne v tom hráme nejakú rolu. Musím tam ísť.", rýchlo mi vysvetlil situáciu a schmatol mobil znočného stolíka. Všetko robil v behu, bolo vidieť, že sa skutočne ponáhľa. Bolo mi jasné, že sa dialo niečo veľmi zlé.

,,Idem s tebou.", vyhlásila som rozhodne, skopala zo seba prikrývku, pričom som úplne zabudla, že som na sebe mala len Deanovo tričko, ktoré sa mi behom spánku vyhrnulo až po prsia, a vyskočila som na nohy. Okamžite ma schmatol za ramená a pritlačil späť k posteli.

,,Nie, nie, nie! Ty zostaneš tu. Nesmie sa ti nič stať.", pokrútil hlavou, silno ma objal a sotil späť na postel. To rozhodne nebolo fér. Nechcela som ho spustiť z dohľadu, lebo mimo môjho zorného poľa sa s ním mohlo stať čokoľvek. 

,,Čo ak sa nevrátiš?", takmer som vzlykla. Začínala ma chytať panika. Ak nechcel, aby som išla s ním, určite sa tam dialo niečo mimoriadne nebezpečné. Nemohla som ho tam pustiť, rozhodne nie samého. Prebehol k dverám.

,,Som najsilnejší a najobávanejší zabijak v celom šírom okolí. Budem v pohode.", žmurkol na mňa a vyčaroval najlepší falošný úsmev, aký dokázal. A bolo to tu zasa. Obyčajný ľudský deň bol zasa ten tam a znovu sme museli čeliť krutej realite sveta Stigmatov a Praeditov. 

,,To smrdí samochválou.", pokúsila som sa opätovať mu rovnako falošný úsmev, ale musel byť ešte menej presvedčivý ako ten jeho, lebo sa na mňa pozrel ešte smutnejšie a s ešte väčšou prímesou ospravedlnenia. Silno som stisla prikrývku v dlani. Telom mi prešla vlna zlého tušenia. Doslova som cítila, že niečo nedopadne dobre. Nevedela som, či mám ten pocit spájať s Warrenom alebo nie, cítila som však vo vzduchu rovnaké zlo ako v tú noc, keď moji priatelia zomreli. 

Dean mi podaroval posledný smutný pohľad a zmizol v tme chodby. O pár sekúnd buchli dvere a ozval sa rachot motorky. Tej motorky, na ktorej ma chcel povoziť. Bolo to vôbec možné? Od tej noci a od môjho príchodu sem boli dni príliš preplnené akciou. Chcela by som zažiť aspoň jeden pokojný celý pokojný deň, ale to asi nebude možné, dokiaľ neporazíme Warrena. 

Keď sa zvuk motorky vzdialil a skĺzol dolu ulicou, vyskočila som z postele a sama sa rozbehla k dverám. Medzitým som si však spomenula, že na sebe nemám vôbec žiadne spodné prádlo a vôbec žiadne nohavice. Rozbehla som sa teda do kúpeľne po nohavičky, ktoré som si tam vyzliekla a ktoré ešte stále ležali v hŕbe oblečenia, ktoré sme tam nedbalo nechali. Potom som sa rýchlo vrátila do Deanovej izby, prebehla k jeho skrini, otvorila som ju dokorán a preskenovala ju pohľadom. Do očí mi vpadli jedny jeho sivé teplákové kraťasy na spanie. Možno toboli práve tie, ktoré mal ešte pred chvíľou na sebe, ale to bolo v podstate jedno. Dali sa stiahnuť, takže som ich mohla prispôsobiť svojej šírke, to bolo hlavné. Rýchlo som si ich obliekla, prebehla som k vchodovým dverám a chystala sa obuť, keď mi zaplo druhýkrát.

,,Dočerta!", zanadávala som, keď sa môj pohľad stretol s lodičkami. Na toto som skutočne nemyslela. Pleskla som si dlaňou o čelo a chvíľu sa musela donútiť premýšľať. Našťastie sa môj mozog už naučil vymýšľať najlepšie možné riešenia v najhorších možných situáciách, a tak ma plán B napadol celkom rýchlo. Aspoň niekedy dokáže môj mozog úspešne zapnúť. 

Schmatla som lodičky do rúk a vybehla som von. Pár sekúnd som sa pozastavila nad tým, či môžem nechať Deanov dom len tak prázdny a nezamknutý, ale potom som nad tým mávla rukou. Deanova povesť tento dom chráni oveľa lepšie ako zámky. 

Nasmerovala som si to k môjmu domu, ale nemala som v pláne ísť dnu. Nemala som kľúče a všetci už spali, pričom pred spaním všetky vchody zamkli, ako sme to mali vo zvyku. Našľapovala som výhradne po trávniku a snažila sa vyhýbať betónu. Prešla som popri boku nášho domu do záhrady. Na schodoch terasy som našla položené svoje staré polorozpadnuté špinavé tenisky. Nosila som ich len do záhrady alebo keď som šla vyniesť odpadky. Vždy som ich mala nachystané pred zadnými dverami a odolávali všetkým vplyvom počasia. Boli v príšernom stave, ale rozhodne lepšie ako lodičky. Vďačná svojmu rozumu som si ich obula a vrátila sa na ulicu. Cesta na slávnosť rozhodne nebude príjemná a rozhodne bude dlhá. Možno tam ani nestihnem prísť skôr, než celé dianie skončí, no nemohla som len tak zostať sedieť v posteli a čakať, či sa Dean vráti alebo nie. 

,,Toto ma zabije...", zamrmlala som a aj napriek mojej nenávisti k behu som sa robehla dolu ulicou. Čo všetko by žena nebola ochotná urobiť pre lásku? Musím tam dobehnúť skôr, než sa stane niečo zlé...

Samozrejme, že som sa podcenila. Kto by bol, preboha, schopný ubehnúť taký diaľku? Ja som skončila už na začiatku tretej ulice stále v tom istom meste. Môj cieľ bol kilometre vzdialený. Nemala som šancu, ale cítila som, že sa tam musím dostať za každú cenu. Panika sa mi už rozožrala po celom tele.

Aj keď som nemohla dýchať, bežala som ďalej. Na moje prekvapenie sa pri mne však na konci poslednej ulice pred koncom mesta zastavilo čierne auto so začiernenými sklami. Toto podozrivé auto som už predtým videla. Zastala som a oprela sa o kolená, dychčala som ako pokazená lokomotíva. Otvorili sa dvere spolujazdca a oslepil ma oslnivo vybielený dokonalý úsmev.

,,Naskoč!", zrúkol po mne Max stále ešte oblečený v obleku. Za volantom sedel Steel a dala by som ruku za to, že vzadu si váľa šunky Bronson. Títo mi tu tak chýbali. Oni skutočne vedeli využiť každú príležitosť.

,,Ani náhodou!", precedila som pomedzi hlboké nádychy a výdychy. Videla som, ako Max zagúľal očami a o pár sekúnd sa skutočne otvorili zadné dvere, v ktorých sa zjavil Bronson.

,,Ideme rovnakým smerom, tak neblbni.", úprimne sa mi pozrel priamo do očí, aby ma presvedčil o tom, že skutočne nemajú žiadne vedľajšie úmysly. Chvíľu som zvažovala svoje možnosti. Pešo sa na slávnosť nikdy nedostanem. Odviesť sa autom by bola nesmierna výhoda. Pre Deana by som to pravdepodobne mala urobiť. Stisla som zuby dokopy a rozhodla sa. Hrdosť musí ísť tento raz bokom. 

,,Fajn. Hlavne rýchlo!", naskočila som dozadu k Bronsonovi a zabuchla za sebou dvere. Steel takmer okamžite šliapol na plyn, ozvalo sa zbesilé zaškrípanie pneumatík pretáčajúcich sa na asfalte a vyrazili sme tryskom von z mesta. Zaryla som nechty do plastovej rúčky na dverách a modlila sa, aby sa moje pocity mýlili. Moje srdce však neprestávalo biť ako splašené, a žalúdok sa mi obracal na všetky strany. Tak zlý pocit som nemala hádam nikdy. Aj Steel sa na sekundu otočil tvárou ku mne a venoval mi znepokojený pohľad. V aute nastala atmosféra tak prehustená obavami, že by sa dala natrieť na rožok úplne ako maslo.