Chodiaci problém

39.

Všetko dobré do Nového roku!!! ♥♥♥ Simsi

Dean
Schody zbehla rýchlo ako strela. Nestíhal jej. Bol naozaj zvedavý, čo ju tak naštartovalo. Až v polovici schodov si uvedomil, že nezdvihol zo zeme pohár, čo mu spadol, a nechal zem mokrú. Asi to nebolo práve najslušnejšie, ale oveľa horšie by bolo nechať ju utekať bohviekam samu. Bola ako malé dieťa. Neustále sa musel strachovať, čo sa stane, lebo bola naviac veľmi nevyspytateľná. Ak prišlo na niečo, čo ju rozrušilo, bola ako zmyslov zbavená a sústredila všetku koncentráciu len na to. Alebo pre zmenu odpadla. Najviac ho však rozčuľovalo, keď ho z vecí, ktoré ju rozrušili, vynechala. Nerobil si z nej srandu, keď ju pobozkal. Myslel to smrteľne vážne. Záleží mu na tom, aby bola v bezpečí a ona sa pred ním aj tak stále pokúša niečo zatajiť. Celú dobu má taký blbý pocit, že sa s ním o nejakú dôležitú informáciu nepodelila.

Rozrazila vchodové dvere celou svojou silou a vybehla von. Zagúľal očami a zavolal na ňu. Guľomet by zastavil skôr ako toto dievča. Vybehol za ňou a takmer do nej napálil. Stála rozkročená na príjazdovej ceste, ruky mala zovreté v päste a rozhliadala sa naokolo ako surikata v panike. Mal chuť schmatnúť ju za plecia, otočiť ju tvárou k sebe, zatriasť ňou a vytriasť z nej odpovede. Ovládol sa. Vyzerala aj tak už dosť vystrašene. Prudko sa k nemu otočila a naliehavo sa spýtala:,,Kto tu bol, kým som bola hore v izbe?"

Jej výraz bol naozaj nástojčivý. ,,Tvoj brat sa v obývačke zhováral s nejakým dievčaťom. Museli odísť chvíľu pred tým, ako si vyletela z domu ako stíhačka.", odvetil pohotovo a dúfal, že už mu konečne osvetlí situáciu. Zatvárila sa prehnane prekvapene. Nechápavo zdvihla jedno obočie a začala si nervózne klopkať pravou nohou. Zlozvyk klaviristov?

,,S dievčaťom? Si si tým istý?", pochybovačne naňho zagánila, akoby práve povedal najväčšiu hlúposť dňa. Napodobil jej výraz a založil si ruky v bok:,,Vyzerám snáď, že by som si mohol nebyť istý? Hm?"

Zagúľala očami a otočila sa mu chrbtom. Rozhodila rukami a vzdychla:,,V tom prípade tu bol buď niekto ďalší alebo sa obávam, že s tým dievčaťom nebudem veľmi vychádzať." Rozhodila rukami a prudko sa zvrtla na päte. Rýchlo odkráčala späť ku vchodovým dverám a vošla. Nezatvorila za sebou dvere, a tak si len vzdychol a vybral sa za ňou. Prečo by si s tým dievčaťom nemala rozumieť? Ponáhľal sa za ňou. Prešla len do obývačky a vyzerala, že presne vie, čo hľadá. Až teraz pustila mobil z ruky a položila ho na skrinku, ku ktorej bola najbližšie. Oči nespustila z predmetu, ktorý sa do miestnosti nehodil. Pochopil, že tam rovnako nemal čo robiť. Podišla ku klavíru a z miesta, kam sa pokladajú noty, strhla výkres. Ani si len nepozrela, čo na ňom bolo. Roztrhala ho na najmenšie kúsky, na aké sa dalo, a s plnými rukami papierikov odbehla ku kúpeľni. Išiel za ňou ako poslušný psík. Nevidel, čo bolo na výkrese, ale nepochyboval, že to pre ňu nebolo nič príjemné. Možno to tam doniesla tá osoba, ktorú tu chcela predtým nájsť.

Šmarila roztrhaný výkres do záchodovej misy a spláchla. Potom spláchla znova a ešte raz, napriek tomu, že už po výkrese pri prvom spláchnutí nebolo ani stopy. Podišiel k nej a chytil ju za plece. Trochu sa pri tom dotyku strhla, ale inak sa ani nepohla.

,,Kočka, čo sa, došľaka, deje?", opatrne sa spýtal, stále držiac jej plece. Stále pozerala do útrob záchodovej misy a tvárila sa zmučene. Naozaj epické miesto pre seriózny rozhovor. Nikdy by mu nenapadlo, že on bude ten menej informovaný člen tejto dvojky. Avšak, dlhujú si odpovede navzájom.

,,Musíme zavolať Bena späť. Nedáva to zmysel, ale ak to sem naozaj dalo to dievča...", vytrhla sa mu a prešla okolo neho späť do obývačky. Otočil sa za ňou. Zdvihla mobil zo skrinky, na ktorú ho položila a začala doň ťukať. Vchodové dvere nechal otvorené, keď šiel za ňou dnu. Chystal sa ich zatvoriť, keď na príjazdovej ceste prudko zaparkovalo čierne suv, až brzdy zaškrípali. Vybehli z neho dve dospelé osoby. Žena a muž. A mali namierené rovno k nemu. Žena zdesene zhíkla, keď sa stretol s jej pohľadom, a mužova tvár sa skrivila do zúrivej grimasy. Prihrbil sa a utekal k nemu s jednou rukou zovretou v päsť a druhou namierenou na jeho krk. Dean naňho vypleštil oči a cúvol o pár krokov do bezpečia domu, ale votrelci bez hanby vbehli za ním. Chlap ho okamžite zdrapil pod krkom a namieril naňho svoju päsť. Vyzeral, že už mu tiahne na štyridsať, rovnako ako žene, ktorá však na svoj vek pôsobila veľmi sviežo. Až teraz si začal všímať drobné podobnosti medzi nimi a Kočkou. Všetci traja mali rovnaké oči a vlasy zdedila Kočka určite po mame. Takto si zoznámenie s jej rodičmi teda naozaj nepredstavoval. Chlap mu venoval nenávistný pohľad, z ktorého ho takmer zamrazilo, keby nebol na bitky zvyknutý, a tak nepohol ani mihalnicou, čo jej otca pravdepodobne naštartovalo ešte viac. Napriahol sa na prvý úder.

,,Ty hajzel!", skríkol skôr, než sa päsťou ohnal. Jej mama naňho neveriacky hľadela, ale v očiach mala ten istý nádych nenávisti. Urobil im snáď niečo?

Prižmúril oči v očakávaní bolesti, ale vtom sa Kočka vrhla chlapovi na ruku, ktorou ho mienil trafiť, a zastavila ho:,,Nie! Oci, nie!"

Mrzuto na ňu zagánil a jej mama k nám pristúpila bližšie:,,Veď je to..."

,,Dean. Môj spolužiak a jeden z našich susedov, mami. Pozrite sa naňho poriadne! Nepodobajú sa tak veľmi.", Kočka jej skočila do reči a zagánila na svojho otca. Jeho zovretie na Deanovom krku oslablo.

,,Robíš si z nás srandu?", odfrkol jej otec. Jej mama podišla ešte bližšie a znovu si detailne premerala jeho tvár. Položila svojmu manželovi ruku na plece:,,Má pravdu. Podobajú sa, no nie až tak. Oklamali nás tie oči, ale aj tie sú o niečo tmavšie, ak si dobre spomínam. Pusť ho." Jej muž prikývol, pustil ho a o krok odstúpil. Len krátko si ho znovu premeral, aby si potvrdil jej slová. Vystrel k nemu ruku:,,Prepáč nám to. Báli sme sa o našu dcéru."

,,Chápem to.", odvetil a prijal ruku. Potriasli si a Dean sa zvedavo spýtal:,,Na koho sa tak veľmi podobám?"

Kočka pohotovo odvetila:,,To je úplne jedno, nerieš to." Znovu zdvihla mobil k uchu a pokračovala v snahe dovolať sa svojmu bratovi. Po chvíli zavrčala a spustila ruku. Pozrela sa naňho a pokrútila hlavou. V očiach mala obavy, ale nevyzerala, že by sa o ne chcela podeliť so svojimi rodičmi. Tí sa zatiaľ odobrali do kuchyne a jej otec vytiahol laptop. Začal niečo hľadať. Kočka Deana zaťahala za tričko a kývla hlavou smerom ku schodisku. Prikývol a následoval ju po schodoch hore až do jej izby. Medzi dverami sa zvrtla a zadívala sa mu hlboko do očí:,,Niekto mu pomáha a bojím sa, že ten niekto je teraz s Benom."

,,Ak som si správne odvodil, o čom hovoríš, tak pravdepodobnosť, že to tak naozaj je, nie je až taká vysoká.", odvetil. Dúfal, že teraz sa už dočká odpovedí.

,,Vlastne je úplne jedno, kto mu pomáha. Ten hajzel je vždy o krok predo mnou, akoby mal všetko predom naplánované, ale nemohol predsa vedieť, že sa presťahujeme sem.", rozhodila rukami a zatvorila za ním dvere. Prešla k posteli a vytiahla svoj laptop. Do ruky mu hodila svoj mobil a na laptope zapla svoju emailovú schránku.

,,Ako si vedela, že dole niekto s Benom bol?", spýtal sa konečne na to, čo ho zaujímalo asi najviac. Prebehlo to ako blesk z čistého neba a už sa rútila dolu s hrôzou v očiach. Kývla na monitor rukou a odvetila:,,Stále je so mnou v kontakte. Nechcela som ti o tom povedať, ale... Ja naozaj verím, že mi pomôžeš."

Pomôže jej. Bezpochyby. Tomu ukrivdenému výrazu nevinného dievčatka by sa aj tak nedalo odolať.