Chodiaci problém

26.

,,Realita je len snom vo sne, inším nie."

Odfrkol si a pevne ma objal okolo pása. Tvár mal zaborenú v mojich vlasoch a pomaly dýchal. Cítila som na sebe, ako sa mu pomaličky dvíhal hrudník a následne znovu klesal. Hlavu som mala položenú na jeho pleci a vdychovala som jeho vôňu. Čakala by som, že spanikárim, ale bolo mi príjemné cítiť ho vo svojom náručí. Jeho telo bolo na dotyk presne tak isto dobré ako na pohľad. Okamžite som si toto jeho objatie zamilovala. Zdalo sa mi, akoby som práve sem patrila, do jeho rúk, lebo sme do seba zapadali ako skladačka. Zalieval ma intenzívny pocit, že v žiadnom inom objatí by som sa nemohla cítiť lepšie. Už žiadne iné objatie by som nechcela. Pohladila som ho po chrbte a on sa ku mne inštinktívne primkol ešte bližšie. Objímali sme sa tak tuho, ako keby sme od seba boli odlúčení roky a len teraz sme sa znovu zvítali. Čo som si to s Warrenom namýšľala? Toto bolo omnoho silnejšie a poznali sme sa pritom len niekoľko dní.

,,Bude zvláštne, ak príde tvoja rodinka domov a nájde nás tu takto.", povedal takmer šeptom do mojich vlasov. Na krku som ucítila jeho teplý dych, ktorý ma príjemne pošteklil. Mal pravdu, lebo ak by nás takto spolu videla moja mama, pravdepodobne by ho poriadne prehnala. Sedela som obkročmo na ňom a viac sa na seba pritisnúť už ani nedalo. Ja sama som nevedela, či bol dobrý nápad začínať si s niekým novým. Mama bola priklonená viac k názoru, že by to nebol dobrý nápad najbližšie štyri roky. Súhlasne som zahmkala a odtiahla som sa od neho len tak, aby som sa mu mohla dívať do tváre. Oprela som sa svojím čelom o jeho a pohľadom som sa ponárala do jeho očí.

,,Môžme ísť hore.", pokrčila som plecami. V noci mi liezť do izby nikto nebude a ak by sme boli potichu, nikto by ani nezistil, že je so mnou. Bolo naozaj divné pozývať ho do svojej izby, ale ja som naozaj nechcela, aby odišiel. Obočie mu vystrelilo do výšin a rozosmial sa. Líca sa mi rozhoreli a sklopila som zrak. Dúfala som, že to nepohopil nijako zle. Naviac... len dnes zažil svoj prvý bozk. Chcela som sa s ním len trochu dlhšie rozprávať.

,,Si si istá, že chceš, aby som tu ešte zostal?", spýtal sa s prešibaným úsmevom a ja som stále odvrátená prikývla. Aby si niečo nevysvetlil nejako špatne, dodala som:,,Chcem sa s tebou ešte rozprávať. Zakiaľ si znesiteľný."

Nahodil urazený výraz:,,Čo si tým chcela povedať? Ak budeš provokovať, pôjdem domov!", chytil ma pod stehná a držiac ma vstal.Pevne som ho stisla, aby som mu náhodou nespadla, no nevyzeral tak, že by mu moja váha nejako prekážala.

,,Daj ma dolu…", začala som, ale umlčal ma krátkym bozkom, pri ktorom mi jemne zahryzol do spodnej pery a chvíľu ju podržal. Zadržala som dych. Na to, že to bol jeho druhý bozk, to bolo takmer profesionálne. Ruky sa mi na jeho chrbte ukrutne potili a stáť na zemi, určite by sa mi triasli nohy ako čerstvo narodenému teľaťu. Bolo mi horúco a na každom mieste, kde sa ma dotýkal, moja koža horela ešte silnejšie.

,,Nemôžem uveriť, že bol toto ešte len tvoj druhý bozk.", neodpustila som si a nechala som zatvorené oči. On nechal svoje čelo opreté o moje a rovnako sme sa dotýkali nosmi. Chcela som sa pozrieť, či aj on nechal oči zatvorené, ale v prípade, že áno, nechcela som to byť ja, kto ich otvorí prvý. Znovu si hlasno odfrkol, tento krát spolu so smiechom a prudko sa aj so mnou otočil. Roztvorila som oči z toho, ako som sa zľakla a Dean vykročil krížom cez obývačku smerom ku schodisku. Pohľadom som sa rozlúčila so svojím klavírnym krídlom, ale len na krátku dobu. Mala som v pláne znovu si zahrať.

Za chôdze mi vtisol bozk tesne pod ucho a ja som sa mu skoro roztopila v náručí. Roztiekla by som sa ako želatína, keby som toho bola schopná, tak veľký vplyv to na mňa malo. Precedil pomedzi zuby:,,Nehovor také veci, lebo budeš ľutovať, že si ma pozvala v noci do svojej izby."

Pre zmenu som sa zasmiala ja. Z neznámeho dôvodu som vedela, že od dnešného večera neurobí nič, o čom by vedel, že by som nechcela. Fakt, že bol zabíjania schopným divným čudom nazývaným Stigmat, sa vyparil, a zostal tu so mnou len on, Dean, čo ma na rukách niesol na poschodie do mojej izby. Nemusel to robiť, to mu bolo úplne jasné. Zdalo sa mi to príšerne rozkošné, aj napriek tomu, že som sa cítila ako nesebestačné decko. Stále sa o mňa staral, behal okolo mňa, zachraňoval mi život... a pritom som mu ja sama nemala veľmi čo ponúknuť.

Stále ho objímajúc rukami aj nohami som sa sústredila len na frekvenciu jeho krokov po jednotlivých schodoch. Kráčal pomaly, ale nie vyčerpane alebo opatrne. Zažala som mu svetlo na chodbe prvého poschodia a prstom som ukázala na zatvorené dvere vedúce do môjho verného útočiska. Zastal pred nimi a o kúsok sa zohol, aby som mohla dvere otvoriť a zase zatvoriť po tom, ako sme vošli dnu. Nezapla som svetlo. Prešiel k obrysu postele a jemne ma zložil dolu. Mäkko som dopadla na prikrývku a on si sebavedomo sadol vedľa. Posunula som sa trochu viac do stredu postele a on šiel inštinktívne za mnou. Mesiac spoza oblakov už zasa vyšiel a cez moje okno nás trochu osvetľoval. Nebolo to príliš silné svetlo, ale stačilo to, aby sme si videli do tvárí. Jeho ruka narazila na moju a on toho využil a preplietol si so mnou prsty. Mala som chuť kričať, akým chutným sa odrazu stal.

,,Si na rade.", prehovoril a ľahol si tvárou ku stropu. Zdvihla som jedno obočie a vystrúhala som nevkusnú nechápavú grimasu, ktorú ale v takej tme nebolo vidieť až tak dokonalo, aby som si to nemohla dovoliť.

,,S čím som na rade?", spýtala som sa a ľahla som si k nemu. Obaja sme pozorovali biely strop a popritom sa na zájom hrali s našimi prstami. Modlila som sa, aby som nemala tak spotené ruky, ako som predpokladala, že som mala. Usmial sa a pootočil sa hlavou ku mne.

,,Ja sa teraz budem pýtať na všetko, čo ma zaujíma, a ty mi budeš povinne a pravdivo odpovedať.", odvetil.

Zatvárila som sa kyslo:,,Musí to byť?"

,,Prezradil som ti toho o sebe naozaj veľa. Ty vieš o mne päťdesiat krát viac ako ja o tebe, takže áno, musí to byť. Tiež som zvedavý.", žmurkol a prevrátil sa na bok smerom ku mne. Urobila som to isté a o chvíľu sme už boli otočení tvárou k sebe. Medzi nami boli len naše spojené dlane. Vzdychla som, ale súhlasne som prikývla. Bola to pravda. Dlhovala som mu nejakú tú informáciu o sebe. No nemusela som sa ani obťažovať s uvažovaním, aby som vedela, ako bude jedna z jeho otázok znieť. Už teraz som z toho nebola nadšená.

,,Znie to férovo. Dobre, pýtaj sa na čo len chceš.", usmiala som sa a stisla som jeho ruku. Dokiaľ som ho držala a dokiaľ tu bol so mnou, mohla som povedať všetko, čo som nikonu inému povedať nechcela. Cítila som, že mu môžem odpovedať na čokoľvek, a nebolo to len tým, že ja som strážila jeho tajomstvá. Aj on mohol strážiť tie moje.