Chodiaci problém

60.

Akonáhle sme prišli do našej triedy, Dean sa zvalil na svoju lavicu a pustil sa do dospávania ďalšej prebdenej noci, a ja som urobila to isté len s rozdielom, že som sa nechystala spať. Chcela som, aby mi všetci dali pokoj, ale Sam s April sa ku mne aj napriek tomu prikmotrili a snažili sa ma rozveseliť. Bezúspešne. Adam ma len prepaľoval pohľadom zo svojho miesta. A jeho zasa prepaľovala pohľadom April. Ako môže byť ten chalan tak neohľaduplný? Slepý určite nebol, nedalo sa prehliadnuť, že má o neho záujem. Väčšinu dňa som strávila tichým a nenápadným čítaním Deanovej knihy. Dočítala som sa tam o všetkom, čo mi už Dean sám rozprával, no veľa vecí sa tam autor snažil vysvetliť aj biologicky.

Celý deň bol obyčajný, až dokiaľ sa behom matematiky neobjavil vo dverách našej triedy veľmi známy panáčik. Max nás vypýtal od učiteľa. Mňa aj Deana. Vraj veľmi dôležitá záležitosť. Náš matikár vôbec neprotestoval, čo bolo zvláštne. My sme taktiež neprotestovali, aj keď mi dalo chvíľu zabrať, než som zobudila Deana a dostala ho z lavice. Všetko bolo lepšie ako matika. To sme ale ešte nevedeli, čo nás čaká. Ak som sa už len zobudila so zlou náladou, tak to, čo sa dialo ďalej, moju náladu zničilo ešte desaťkrát viac.

Max nás viedol chodbami až ku kanceláriám vedenia školy. Pomaly som začínala mať pocit, že som vyviedla niečo, za čo som si zaslúžila ísť až do riaditeľne. Skutočnosť však bola ešte horšia, pretože pred riaditeľovými dverami stál Steel so svojím kolegom. Preto po nás prišiel Max a nie niekto iný. Neovládla som sa a nápadne prevrátila očami.

Steel mal na sebe nedbalo zastrčenú bielu košeľu a čierne nohavice, sakom alebo kravatou sa dnes vôbec neobťažoval. Na tvári mal stále hustejšie strnisko a vlasy rozstrapatené, akoby len práve teraz vstal z postele. Jeho mladý kolega bol vzorovo upravený. Nepochybovala som o tom, že to bol veľký snaživec a príklad análneho horolezca. Na oko milý a ostýchavý, no určite veľmi dobre vedel, čo robí.

Neoslovili nás a my sme neoslovili ich. Steel otvoril dvere do riaditeľovej kancelárie a pokynul nám, aby sme vošli. Poslúchli sme. Miestnosť bola pomerne veľká a svetlá, moderne zariadená, nie ako naše triedy. Na ľavej strane bol dlhý sklenený stôl s kovovými stoličkami a modrou textíliou. Na pravej strane bol malý sklenený stolček a dva krátke čierne gauče. Rovno oproti dverám stál čierny kancelársky stôl, okolo ktorého stáli dokopy tri stoličky.

Bronson za nami zatvoril dvere. Ocitli sme sa tu všetci piati, ale riaditeľ chýbal. Žeby nám len poskytol miestnosť, aby sme sa mohli nerušene porozprávať?

,,Takže, čo sa deje?", spýtala som sa trochu prehnane mrzuto. Nepodarilo sa mi skryť zlú náladu. Steel nado mnou len pokrútil hlavou a Bronson sa povzbudzujúco a hlavne upokojujúco usmial.

,,Je v poriadku povedať jej to, keď je od rána trochu mimo?", pochybovačne sa ozval Max. Vedela som, že ich bude o mojom výstupe informovať. Venovala som mu namosúrený pohľad, naostrený viac ako nože. Steel prikývol a Bronson mi podal papier o veľkosti A4. Podával mi ho opatrne a pomaly, pozeral sa mi pri tom priamo do očí, akoby s ním chcel každú chvíľu trhnúť a utekať preč. Miatlo ma to.

,,Poznáte ju?", položil Steel otázku a díval sa pri tom priamo na mňa. Pozrela som sa na papier a zamrazilo ma. Prišlo mi zle. Zatočila sa mi hlava. To nemôžu myslieť vážne.

,,Je to...", nasucho som prehltla:,,Je to dcéra mojich bývalých susedov. Osemročná Alice." Dean nakukol cez moje plece, aj keď ju nemohol poznať. Nechápala som, prečo je tu teda so mnou, ak ide o malú Alice. Čo ma ale naozaj zaujímalo, bolo, prečo práve jej fotografia.

Steel prikývol a Bronson sa z neznámeho dôvodu previnilo zadíval do zeme.

,,Aký bol medzi vami dvomi vzťah?", zaujímal sa Steel. Čo je to, doriti, za otázky?