Chodiaci problém

54.

Než som stihla vbehnúť do domu, Dean stratil nervy a dostihol ma. Schmatol ma za ruku a potiahol bokom, aby mal istotu, že mu neujdem dnu. Bránila som sa, ale povedzme si narovinu, že nemám ani zlomok z jeho sily. Vyzeral namosúrene a prepaľoval ma zúrivým pohľadom, zatiaľ čo ja som sa z celej sily snažila zostať nad vecou a s nádychom ľahostajnosti. Áno, aj ja sa viem hrať na urazenú, a vlastne na to mám aj právo. Ako by po mne mohol chcieť, aby som mu verila, keď mi očividne klame a zatajuje informácie? Vytrhla som svoju ruku z jeho zovretia a založila si obe ruky v bok, čakajúc na okamih, kedy už vybalí, čo mi nechcel povedať.

Max nás sledoval až do cieľa a oprel sa o zábradlie v bezpečí niekoľkometrovej vzdialenosti, aby mal pohodlie pri sledovaní našej konverzácie. Stále si ho ani jeden z nás dvoch nevšímal, no to mu očividne vôbec neprekážalo. Letmým pohľadom som ho niekoľkokrát skontrolovala, a zakaždým mal na tvári ten istý úsmev a v očiach zvedavé iskričky ako u dieťaťa, čo pod Vianočným stromčekom rozbaľuje darčeky, alebo stareniek z dedín, čo chytajú závrate pri akejkoľvek novej klebete, ktorú by mohli rozniesť po svete alebo aspoň po dedine a blízkom okolí.Tak nadšený z nás dvoch bol. Na jednu stranu sa mi naozaj nepáčilo robiť mu radosť. Na druhú stranu sa mi naozaj nepáčilo, keď si Dean robil, čo sa mu zachcelo aj v mojom prípade.

,,Praskneš, ak sa budeš takto urážať.", pichol ukazovákom do môjho brucha.

Pokrčila som plecami:,,Tak prasknem." Zachmúril sa ešte viac a napodobil môj postoj.

,,Vymením ťa za inú.", zdvihol jedno obočie a postavil predo mňa výzvu. Odfrkla som a škodoradostne sa naňho usmiala:,,Poslúž si." Vyzývavo som vystrčila bradu a našpúlila pery. Očakávala som, že sa naštve a odíde domov, alebo sa aspoň naštve a bude na mňa po zbytok dňa a roka vrčať. Ale rysy jeho tváre zmäkli, zvraštené obočie povolilo a z jeho hrdla vyšlo obyčajné vzdychnutie. Položil svoje ruky na moje položené na mojich bokoch a pritisol si ma k sebe. V tom momente sa otvorili dvere môjho domu a ozval sa dievčenský smiech zmiešaný s hlasom môjho brata. Odtisla som Deana od seba a von vyšiel Ben s dievčaťom, ktoré sa mi včera večer v aute predstavilo. Všimli si nás hneď, dievča sa na mňa žiarivo usmialo a obom nám kývlo rukou. Neopätovala som jej úsmev. Ben ma pozdravil, ale aj toho som odignorovala. Otočila som sa späť k Deanovi, ale akonáhle som zbadala výraz v jeho tvári, zarazila som sa. Stál s pootvorenými ústami stuhnutý na kameň a s vypúlenými očami civel na dievča, ktoré stálo po Benovej pravici. Zbledol. Vyzeral, akoby videl ducha.

Pozeral na ňu zmätene, až takmer neveriacky. Ona sa aj naňho žiarivo usmiala a pozdravila ho:,,Ahoj."

Cúvol o krok dozadu a zaťal ruky do pästí. Nechápavo som sledovala, ako ju prepaľuje pohľadom.

,,Vy dvaja sa poznáte?", spýtala som sa ho. Zachytila som aj Benov pohľad, rovnako zmätený ako ten môj. Očividne sa chcel spýtať to isté. Dean otvoril ústa, aby mi na otázku odpovedal, a už takmer zúrivo sa na dievča mračil, ale ona ho s úsmevom predbehla:,,Nie. Asi si ma s niekým pomýlil.", a pokrčila plecami. Dean potichu zavrčal a nenápadne pokrčil plecami. Venovala mi ospravedlňujúci pohľad a otočila sa k Benovi.

,,Pôjdeme?", spýtal sa jej a ona prikývla. S príchodom tohto dievčaťa snaha o absolútny dohľad nad mojou osobou z Bena úplne vyprchala. Obaja sa na nás ešte usmiali, rozlúčili sa a vydali sa po chodníku preč. Maxovi nevenovali ani jediný pohľad, prešli okolo neho, akoby tam ani nebol. No na druhú stranu, ani on nevyzeral byť zaujatý ich prítomnosťou.

Sledovala som pohľadom ich chrbáty, až dokiaľ mi nezmizli z dohľadu. To dievča vo mne vyvolávalo akúsi nervozitu. Bola som z nej neistá a mala som nepríjemný pocit podobný balansovaniu na hrane priepasti. Pôsobila na mňa tak, akoby ma práve ona mala z hrany sotiť rovno do nej. A rovnako som mala zlý pocit z toho, že by s ňou mal Ben tráviť čas. Ale presne ako sa Ben mýli v Deanovi, možno aj moje inštinkty sa len mýlia.