Chodiaci problém

19.

A je to tu! Ideme do Lionu!

Dean ma vyprevadil až domov. Celú cestu sme si doberali jeden druhého, ako vždy, a opakovane sa ma pýtal na tú noc. Vždy som to nakoniec zahovorila, takže sme sa vlastne nerozprávali o ničom zmysluplnom. Chcela som zistiť, prečo má na ruke stále ten obväz, ale vždy urazene odvrkol, že keď na otázky neodpovedám ja, tak nebude ani on. Rozlúčil sa so mnou len slabým úsmevom a zmizol vo svojom dome. Napadlo ma, či sa doma nenudí sám, keď nemá kamarátov a nechodí von. Teda keď práve niekoho nemláti v parku.

Nepozrela som sa, či mi neprišiel nový mail. Len som si sadla na posteľ, šatník som otvorila dokorán a beznádejne som doňho civela najmenej hodinu. Chystala som sa s novými priateľmi do klubu. Sama som tomu nemohla uveriť. Cítila som sa, akoby som sa chystala zradiť Hailey. Akoby som za ňou nesmútila dostatočne dlho. Bolo to len vyše mesiaca. Mohla som ich vymeniť tak rýchlo? Lebo presne tak som to cítila. Akoby som nahradila ich prázdne miesta niekým iným. Alebo som nad tým len príliš uvažovala. Nemohla som donekonečna trúchliť. V konečnom dôsledku som mala v pláne uctiť si ich pamiatku tým, že sa pomstím Warrenovi. Viac som pre nich aj tak nemohla urobiť. A tak som ďalej sedela čumiac na všetky kusy môjho oblečenia a uvažujúc o všetkom zo všetkých strán, až dokiaľ sa zospodu neozvalo buchnutie vchodových dverí.

,,Ahoj, slonica! Viem, že si už doma!", milosrdné ticho v dome preťal Benov otravný hlas. Brat slonici naozaj pridával na sebavedomí. Neodpovedala som mu a pokračovala som vo svojom biednom pozorovaní, ktorého úloha sa automaticky nastavila na najťažšiu úroveň. Misia znela: Nájsť niečo vhodné, čo by som si mohla obliecť do klubu alebo baru. Začula som kroky po schodoch a už som len čakala, kedy sa vo dverách objaví Benova hlava. Netrvalo dlho a naozaj sa tam zjavila. Najprv mal na tvári úsmev, ale potom vystrúhal šokovanú grimasu a opatrne vkĺzol dnu.

,,Môžem sa spýtať, čo ťa doviedlo do tohto mŕtvolného stavu? Vyzeráš, akoby ťa postihla zombie apokalypsa, a to myslím vážne. Nechystáš sa začať jesť ľudské mozgy, však? Žiješ vôbec?", postavil sa kúsok odo mňa a pripravený pri akomkoľvek útoku okamžite ujsť ma pozoroval. Ja som tam len nehybne sedela, nepríčetne pozerajúc do diery v stene. Musela som uznať, že som pravdepodobne naozaj vyzerala ako bezduchá kreatúra. Stále tam tak opatrne stál a čakal, kým sa pohnem. Ešte chvíľu som ho napínala a nakoniec som sa k nemu prudko otočila, až nadskočil a hodil sa o stenu.

,,Čo si mám obliecť?!", teatrálne som rozhodila rukami a potom som sa začala smiať na jeho výraze. Ten výpad nečakal a naozaj sa zľakol. Stál tam opretý o stenu s jednou rukou na hrudi, prsty si zarýval do trička a dychčal ako po maratóne. Bol to skvelý pohľad. Odolala som nutkaniu zvečniť to na fotografii.

,,Ženská, raz mi spôsobíš infarkt!", hodil po mne výčitku pomedzi záplavy môjho smiechu.

,,A nebola by to ani veľká námaha.", smiala som sa a po chvíli sa pridal aj on.

,,Nečakal som to.", založil si ruky na prsiach a zostal opretý o stenu.

,,Áno, jasné. Tak mi poraď, čo si mám obliecť!", zagúľala som očami a znovu som sa zadívala do svojho šatníka. Bol plný, ale napriek tomu som mala pocit, akoby som ho mala prázdny. Aké typické. Uškrnul sa:,,Rande?"

Pozrela som sa naňho s jedným zdvihnutým obočím:,,Ani zo srandy. Idem von so spolužiakmi."

,,Vie o tom zákonný zástupca?", zvážnel. Nemusel mi pripomínať, že mama tým nebude nadšená. Od tej noci na mňa stále dávala pozor. Mesiac som strávila len doma, chodila som len na stretnutia s psychologičkou. Sama som nevedela, či som pripravená ísť niekam s niekým novým. Keby mama mohla, priviazala by ma o stoličku, vybavila mi osobného domáceho učiteľa a nepúšťala ma z domu. Bála sa, že by som mohla znovu urobiť takú blbosť, alebo naraziť na niekoho ako bol Warren. A to ani nevedela, že sa jedného dňa vráti. Pokrútila som hlavou.