Chodiaci problém

67.

,,Čo ti hovorila?", ignoroval moju otázku a položil dva taniere plné drobných pochúťok z občerstvenia a dva poháre s vodou na stolík. Pri tom sa na mňa ani raz nepozrel. Možno sa bál. Ak áno, tak oprávnene. Nikdy mu neodpustím, ak mi tají niečo dôležité. Preboha, čo môže mať spoločné s frajerkou môjho brata, keď mi to nechce prezradiť?

,,Nebudem sa s tebou baviť dokiaľ mi nepovieš, čo s ňou máš spoločné! Tajíš mi niečo podstatné, Dean!", postavila som sa, vyhrnula si sukne šiat čo najvyššie, využila momentu prekvapenia a bosých nôh a kopla ho lýtkom do brucha tak, aby stratil rovnováhu a zvalil sa na sedačku. Prekvapene zažmurkal a skončil presne v polohe, akú som chcela docieliť. Chvíľu si ma neveriacky obzeral, zatiaľ čo ja som ho prepaľovala nahnevaným pohľadom a snažila sa tváriť, že ma úder môjho mäkkého lýtka o jeho tvrdé brucho vôbec nebolel. Napokon si odfrkol a vystrúhal spokojný úsmev.

,,Si agresívnejšia, než predtým. Asi ťa kazím.", uškrnul sa. Očividne sa zasa snažil odkloniť od témy, a to sa mi nepáčilo. Keď nefungoval plán A, musela som prejsť k plánu B. A ten zahŕňal zmenu postoja o tristošesťdesiat stupňov. Liezlo mi na nervy, že sa mi nechce zveriť. Mala som pocit, že mi povie hocičo a bude ku mne vo všetkom úprimný. A dúfala som, že to bude dobrovoľné. No, pravdepodobne som sa zmýlila.

Sadla som si späť na sedačku a beznádejne zložila ruky po stranách tela. Sklopila som hlavu k zemi. Jasné, možno celé toto vyzvedanie znie trochu žiarlivo. Možno na ňu aj naozaj trochu žiarlim. Ale... Je to blbosť, nie? Dean predo mnou s nikým ešte nebol. Tak o čom to chcela hovoriť? Čo také dôležité by mi mohol Dean tajiť o sebe a tomto dievčati, z ktorého mám husiu kožu?

,,Nechcem, aby sme si pokazili večer. Ale Evelyn... Prišli s ňou pochybnosti. Prosím ťa, dokáž mi, že som sa v tebe nezmýlila.", kapitulovala som a skúsila citové vydieranie. Zaujala som pozíciu kôpky nešťastia. Stratégia bola jasná. Bola to moja posledná možnosť. Alebo nie? Stále by som sa mohla trochu povtierať Maxovi. Ale počuť celý príbeh z Deanových úst je predsa stále trocha lákavejšie. Navyše som nemalala ani z percenta isté, že by som predsvedčila Maxa k ďalšej spolupráci. Stále mám u neho vlastne jeden dlh. Nemôžem ani dovoliť, aby sa môj dlh zväčšil. Deanov výraz stvrdol na kameň. Nasadil jednu zo svojich najdesivejších chladných tvárí a prebodol ma ľadovozelenými očami. Keď sa s nimi stretli moje oči, bolo to akoby mi cez mozog preletel zmrznutý šíp a zabodol sa mi až do duše. Bolelo to. Priložila som si obe ruky na spánky.

,,Čo si urobil?", vystrašene som zavzlykala a snažila sa od jeho očí odtrhnúť zrak, ale zdalo sa to nemožné. Držal ma v pasci. Zamrelo mi srdce a krv sa mi zastavila v žilách. Čo sa to, dopekla, deje? Je toto zrada?

A potom sa v mojej hlave ozval jeho hlas:,,Upokoj sa! Spojenie ťa bolí, lebo sa brániš. A, preboha, nekrič, pútaš na nás pozornosť!"

Urobil presne to, čo vtedy, keď nás naháňal Poľovník. Mohla som ho počuť vo svojej hlave, aj keď v skutočnosti nepohol ústami. Všetko ovládal mysľou. Predtým to ale nebolelo tak, ako teraz. Bože, ako mi odľahlo! Nezradil ma. Myslela som si, že je to môj koniec. Možno by som mu mala naozaj trochu viac veriť. Ani som si nevšimla, že som sa začala triasť. Nahlas som vydýchla a znova sa nadýchla. Pomaly som zložila ruky zo svojej hlavy a upokojila sa. Prestala som sa triasť a rozdýchala ten malý infarkt, ktorý ma od strachu zo zrady takmer dostal.

,,Prečo...?", začala som, ale jeho hlas v mojej hlave ma zastavil. Nechcel, aby som rozprávala nahlas. Ale spojenie bolo len jednosmerné. Ja som mohla počuť jeho, ale on mňa nie. Nie je šance, že by som si s ním pokecala úplne potajomky.

,,Viem, že sa bojíš, ale naozaj sa upokoj. Nemáš dôvod sa báť. Nech ti nahovorila čokoľvek, ona je náš nepriateľ, tak sa jej snaž vyhýbať.", povedal so všetkou vážnosťou a svoje slová navyše podtrhol neistým porozhliadnutím sa po okolí.

,,A čo Ben?", ak je to nepriateľ, tak je môj brat tiež v nebezpečí. Využíva ho, aby sa dostala ku mne? A prečo by po mne vlastne mala chcieť ísť? Ničomu som nechápala.

,,Dohliadnem na neho."

Poľovník a teraz Evelyn. Takže môj zlý pocit bol v jej spoločnosti predsa správny a oprávnený. Aj ona je nepriateľ.

Špičkami prstov som sa dotkla strieborného prívesku môjho prvého víťazstva v tejto krutej časti sveta. Som nič, obyčajný človek, ktorý by po správnosti nemal ani vedieť, že niečo ako Stigmat či Praeditus naozaj existuje. V priebehu dvoch mesiacov sa o moju smrť pokúšali dvaja ľudia s nadprirodzenými schopnosťami a jeden neprirodzene veľký vlk (a jeden učiteľ matematiky) a teraz mám na zoznam pridať aj bratovu priateľku. Prečo sa ma všetci pokúšajú zabiť? Nie je to vôbec vtipné. Moja smrť im je predsa aj tak úplne k ničomu.

,,Nechápem prečo.", potichu som dodala. Vedela som, že ma pochopí. Jeho tvár zmäkla a zmenila sa na ustaranú.

,,Nájdem spôsob, ako ju dostať z vašej blízkosti. Donútim ju odísť.", vyhlásil a v jeho hlase bolo počuť odhodlanie a náznak sľubu. Usmiala som sa naňho. Ako som si mohla myslieť, že by ma mohol zradiť? Samozrejme, človek nikdy nevie, ale ja som cítila, že mu môžem veriť v akejkoľvek situácii. Chcel po mne, aby som vždy myslela na to, že robí všetko pre mňa, nech už by robil čokoľvek. Budem na to myslieť. Zverila som svoj život do správnych rúk.

Cítila som, ako mrazivý šíp jeho podvedomia pomaly ochabol a zmizol. Odišiel z mojej hlavy. Postavil sa zo sedačky, na ktorú som ho zhodila, a prisadol si pre zmenu ku mne. Natlačil sa ku mne čo najbližšie a podal mi tanier s drobnosťami na zahryznutie. Bola som príšerne hladná. Jeho spojenie s mojou mysľou vyčerpalo aj mňa, pravdepodobne z dôvodu, že som sa prvé minúty tak bránila. Už ma nebolela hlava, ale namiesto toho sa mi nebezoečne krútila a začala som sa báť, že zasa raz omdliem. Dean mi podal aj jeden z pohárov s vodou a sám začal ujedať z druhého taniera. Starostlivo ma pozoroval. Pravdepodobne si všimol, ako ma jeho medzimysľový útok odrovnal. Keď mi zovral pohár, aby ho položil späť na malý stolík, nahol sa a krátko ma pobozkal.

,,Odteraz už naozaj žiadne prekvapenia. Do rána sme normálny ľudský párik a hotovo.", zahundral s nafúknutými lícami plnými dobrôt a s výhražným pohľadom sa poobzeral po miestnosti, aby podtrhol vážnosť svojich slov a varoval okolie, ak by mal ešte niekto ďalší tú drzosť rušiť nás v našej chvíľkovej idylke. Vedela som, že niekde v blízkosti sa skrytý škerí Max a ani srnka nevie, čo za myšlienky sa mu preháňajú hlavou, hlavne že plní svoju prácu a stojí mi stále za riťou.

Mám okolo seba samých divných ľudí a začínam sa obávať, že mi niečo uniká. Niečo, bez čoho nedokážem pochopiť význam momentálnych udalostí.

Chytila som Deana za stehno, čo ho na pár sekúnd nechalo prekvapeného, ale napokon sa usmial a vlepil mi ďalší bozk pomedzi sústa jednohubiek a koláčikov. Bez neho by som už bola mŕtva. Som zvedavá, či v ten deň obaja prežijeme. Aj keď nerada, musím sa zmieriť s vlastnou túžbou mať ho pri svojom poslednom boji pri sebe. On jediný ma bude vedieť ochrániť. Ak sa to nepodarí ani jemu, Warren definitívne zvíťazí a mám pocit, že to povedie k ešte horším udalostiam, než aké sa stali doteraz.