Chodiaci problém

24.

Keď som prišla späť na Adamov dvor, líca mi ešte stále horeli. Pomiatol sa? Má rozdvojenú osobnosť? Alebo to urobil len preto, aby som uverila jeho rozprávkam? Naisto som vedela len to, že som nemala utiecť, ale bolo to akési podvedomé. Pri predstave toho, ako sme tam stáli a hľadeli si do očí, ma striasalo. Bolo to trápne. Cítila som sa ako vyzlečená. Úplne odhalená osôbka. A on bol ako neželaný pozorovateľ, votrelec, zlodej bozkov. Polovička mojej podstaty bola zdesená z toho, čo urobil. Bolo to príliš nečakané a náhle. Pobozkali by ste človeka, ktorého ste poznali len niekoľko dní? Ale druhá polovička sa otriasala v základoch zo skutočnosti, že ukázal svoju jemnejšiu stránku. Človek by ani nepovedal, že by Dean niekedy mohol byť mrzutý zatrpknutec. Jeho desivý výraz už pre moju maličkosť nebol tak desivý, ale taktiež som nebola natoľko presvedčená, aby som mu mohla naplno veriť. Dean a objímanie s bozkami, sladké rečičky a podobné veci... nešlo mi to s ním dohromady. Nedokázala som si predstaviť, že by som s ním mala taký vzťah, ani že by on mal taký vzťah s akýmkoľvek dievčaťom.

Na perách som stále cítila jeho dotyk, a motýle sa mi pritom snažili urobiť zo žalúdka sitko. Takmer okamžite, ako som vošla na záhradu, stál pri mne Adam a ruky mal prekrížené na prsiach. V jednej ruke držal papierovú tácku s grilovaným kuracím mäsom a nejakým pečivom. Mračil sa, ale nevyzeral nahnevane. Skôr ustarane, a ja som dúfala, že nič nevidel.

,,Neviem, ako ste sa k tomu vy dvaja dostali a ani čo vlastne medzi vami behá, ale mala by si si na Waltera dávať pozor.", krútil hlavou a ja som pochopila, že hovorí priamo o tom. Oblial ma nový rumenec a zaborila som pohľad do zeme. V jeho očiach bola totiž viditeľná absolútna výčitka, ktorú sa nedalo zniesť. Zamračila som sa na malé, náhodne vybrané steblo trávy, a snažila sa neznieť sklamane z toho, ako málo toho on vie na to, aby ma mohol varovať.

,,Prečo si všetci myslíte, že je tak zlý? Má aj iné stránky a...", snažila som sa ho brániť, lebo som vedela, že jeho správanie ku mne sa každú chvíľu zlepšovalo. V skutočnosti to nebolo tak, že by nenávidel ľudí, ale spomienky ho mátali rovnako ako aj mňa, aspoň tak som to ja videla.

,,Nepoznáš ho tak dlho, ako my. Len nechcem, aby si sa spálila, lebo on nikdy nebude mať nikoho úprimne rád.", skočil mi do reči.

,,Ako si môžeš byť taký istý?", zamračene som zdvihla hlavu a zadívala sa mu do tváre.

,,Lebo viem, že je to klamár, bitkár a v problémoch lieta celý svoj život.", povedal a hlasne si pritom povzdychol. Chcel tým snáď povedať, že mi Dean len klame? A k čomu by mu bolo pobozkať ma, keby len klamal? Ak by som mu bola naozaj tak ukradnutá, neobťažoval by sa. Nechal by ma, aby som sa naňho vykašľala a už by sme spolu nikdy neprehovorili. Ale on prišiel a snažil sa ma presvedčiť, aby som mu verila.

,,Adam, prosím, nerieš to. Je to zložitejšie než si myslíš.", odvetila som polohlasne. Kiež by som mu vedela vysvetliť, o čo medzi nami dvomi vlastne ide. Ale nevedela som to vysvetliť ani sama sebe. Sama som predsa vedela, že byť tak blízko Deanovi prinášalo len viac problémov, no pravda bola, že mojím jediným problémom pri ňom bolo, že sa mi jeho blízkosť páčila. Aj keď som si nebola istá, že nie je klamár, že sa z neho nevyliahne ďalšia verzia Warrena, a ani že mi niekedy dovolí nazrieť do jeho zabednenej mysle. To bolo to, čo mi na ňom prekážalo zo všetkého najviac. Nikdy som nevedela odhadnúť, na čo myslí, čo myslí vážne, a dokonca ani to, aký vzťah to ku mne vlastne prechováva. Čo som preňho znamenala, keď sa ku mne dokázal chovať tak hrubo, ale aj tak starostlivo a jemne? Mal ma v paži, a zároveň viedol útoky na moje city v podobe bozkov. Navyše ma predsa nemohol začať mať rád za tak krátky čas. A ja som jeho nemohla mať rada už vôbec. Alebo? Bol to predsa nevychovaný hulvát.

Adam pokrčil plecami a vytrhol ma tým zo zamyslenia. Odfrkol:,, Fajn, ako myslíš. Mala by si sa najesť, než to vychladne, a potom môžme ísť do bazéna."

Prikývla som a vďačne som mu podarovala mierny úsmev. Neopätoval mi ho, len mi podal tácku s jedlom a obaja sme si sadli späť na záhradnú hojdačku. Deanov bozk nám schladil náladu a už som ani veľmi nemala chuť tam zostať, ale potajme som dúfala, že to Adama prejde a užijeme si bazén naplno. Dojedla som v tichosti a aj po tom, čo som odniesla tácku do smetiaka, sa na mňa Adam ledva pozrel. Nemohla som uveriť, že sa na mňa urazil len kvôli tomu. Neskôr ma zoznámil s jeho sesternicou Bree a on sa začal držať v úzadí. Aj v bazéne mi venoval len minimum pozornosti a väčšinu času som sa bavila s Bree. Sadli sme si. Rozprávali sme sa najmenej tri hodiny a než som si to stihla všimnúť, začalo sa stmievať. Adamovi rodičia plánovali udržať zábavu až do rána, ale mňa mrzelo, že sa na mňa Adam hneval a potrebovala som sa dostať ďalej od toľkej hlasnej hudby. Rozhodla som sa rozlúčiť sa s nimi a ísť domov. Oznámila som to aj Benovi a svojim rodičom, ktorí prišli zatiaľ čo som vôbec nedávala pozor na dianie okolo. Oni sa rozhodli zostať dlhšie, a tak som sa vybrala domov sama, lebo Adam sa niekam vyparil. Normálne by ma šiel vyprevadiť, ale po dnešku som si nebola istá, či ma vôbec ešte niekedy osloví.

Ulica bola, bez prekvapenia, úplne pokojná a ľudoprázdna. Neprešlo okolo mňa jediné auto. Jediné zvuky šíriace sa ulicou bola hudba a hlasy ľudí zabávajúcich sa na záhradnej párty. Zamkla som za sebou dvere, keby som náhodou šla spať skôr, než sa rodičia s Benom stihnú vrátiť. Mokré plavky som hodila na sušiak v kúpeľni a unavená som si ľahla krížom na gauč v obývačke. Vonku už bolo šero a domom sa rozliehala nepríjemná tma. Jediná vec, ktorá v miestnosti so mnou svietila, bolo moje klavírne krídlo. Honosne stálo pod veľkými oknami a kúpalo sa v posledných lúčoch denného svetla. Bezmyšlienkovite som ho pozorovala až príliš dlho. Lúče denného svetla sa zmenili na strieborný plášť okrúhleho mesiaca. S celou tou tichou atmosférou to pôsobilo priveľmi depresívne a zároveň ma to nútilo chcieť usadnúť za tú osvietenú nádheru a dotýkať sa kláves. Dodať tej krásnej tichej atmosfére nejaký zvuk. Tóny, ktoré by jej dodali nejaký zmysel.

Po dlhej dobe váhania a túžby som sa postavila a pomaly prešla na okraj toho svetelného kužeľa, ktorý vytváral malé väzenie pre môj stratený nástroj. Naozaj som to chcela znovu skúsiť? Skúšala som to nespočetne krát a vždy som so strachom utiekla. Toľké prívaly až prehnane živých spomienok prichádzali najviac pri usadnutí za klavír. Zobral mi niečo, čo som milovala. Keď som sa nad tým tak zamyslela, bola som to ja, kto mu dovolil mi to zobrať. Stačilo sa len premôcť a ukradnúť si to späť. Nezaslúžil si tú česť mátať ma v podvedomí.

Zhlboka som sa nadýchla a vošla som do svetla mesiaca. Okolo mňa lietali malé čiastočky prachu, na moment viditeľné, dokiaľ ich môj dych neodvial do tmy okolo svetelného väzenia. Opatrne som podišla až k nemu a pomaly som otvorila klaviatúru. Takmer bez dychu som si sadla na nastaviteľnú stoličku obdĺžnikového tvaru a čakala, kedy to príde. Ten neznesiteľný útok spomienok. Nič sa nedialo. Srdce mi začalo tĺcť rýchlejšie než by malo.

Zatvorila som oči a zdvihla som ruky nad klávesy. Nechala som ich voľne visieť, nedotýkala som sa klavíra. Snažila som sa dýchať rytmicky a nenechať svoju myseľ zahrávať sa so mnou. Nemala dôvod panikáriť. Bol to len klavír. Len ja a klavír, a nič viac.

Napriahla som ruky pripravená začať hrať, ale v poslednej sekunde, milimeter nad povrchom kláves, som stuhla a nedokázala pokračovať. Do očí sa mi nahrnuli slzy a moje prsty neboli schopné ísť bližšie, ani vylúdiť hocijaký zvuk z môjho malebného nástroja. Ukradol mi schopnosť hrať rovnako, ako mi ukradol priateľov. Hailey zomrela, lebo som chcela hrať práve jemu.

Vzlykla som a nechala svoje ruky padnúť pozdĺž tela. V žiare mesiaca som znovu ukázala svoju bezmocnosť a slabosť.

,,Prečo si prestala?", ozvalo sa za mnou a ja som v okamihu prestala vzlykať. Nemusela som sa ani otočiť, aby som vedela, kto to bol.

,,Čo tu robíš?", spýtala som sa potichu a zostala som otočená k oknám. Zdvihla som hlavu, aby som videla na mesiac.

,,Hraj.", povedal takmer šeptom a ja som ho chcela počúvnuť. Zdvihla som ruky späť nad klávesy. Nebola som slabá. S ním nie. S ním som bola v bezpečí, lebo on príde vždy, keď sa budem v úzkych. To pri neho som chcela hrať. To pre neho som mala a potrebovala hrať. Zatvorila som oči, môj dych sa ustálil a ja som sa dotkla kláves. Izbou sa rozľahol zvuk klavíra.

Clair de Lune pre teba, mesiac.