Chodiaci problém

42.

,,Robíš si srandu? Nikdy som o ničom takom nepočul.", potriasol hlavou a prudko sa načiahol po denníku. Chvíľu mu oči lietali po riadkoch a napokon sa na mňa zahľadel s vážnou tvárou:,,Nikdy som nebol v noci v jej izbe." Povedal to, akoby sa ho Adamova sestra snažila usvedčiť z ťažkého zločinu.

Prikývla som:,,Na začiatku je tvoj opis, ale myslím, že ďalej už vystupuje niekto iný."

Aj on prikývol a potichu si niekoľkokrát za sebou zopakoval slovo melior. Tváril sa pri tom, akoby nechtiac zjedol kúsok citróna.

Nakoniec zdvihol oči ku mne:,,Mám nápad." Odhodil denník a ja som po ňom reflexívne chňapla, inak by sa odrazil od okraja postele a spadol na zem. Zachytila som ho. Zamračila som sa na Deana s očakávaním, že mi svoj nápad vysvetlí. Najprv nepochopil, len sa zdvihol z postele a napravil si tričko. Mal ho celé špinavé a na niektorých miestach roztrhané. O fľakoch od krvi a obviazaných rukách ani nehovorím. Cez jeden obväz mu krv dokonca presakovala. Rodičia sa na to síce nespýtali, ale určite si toho všimli. Automaticky som sa pozrela na svoju posteľ, kde predchvíľou ležal. Naozaj som mu mohla byť vďačná za špinavé návlečky. Prasa.

Napadlo ma, že dnešný deň bol až neprirodzene dlhý vďaka všetkému, čo sa zomlelo. A ešte ani zďaleka nekončí. Keď som sa nepostavila z postele a ďalej naňho nechápavo civela, došlo mu, že by ma mal o svojich zámeroch oboznámiť. Chytil ma za ruku a vytiahol ma na nohy. Nepotreboval na to veľa sily.

,,Navštívime Medveďa.", oznámil, stisol moju ruku a vybral sa k dverám. Zaprela som sa nohami o podlahu a zastavila ho:,,Počkaj! Ja nemôžem odísť."

Otočil sa mi tvárou v tvár a pokrčil nos. Potichu zanadával. ,,Výsluch a tvoji rodičia.", zamrmlal chápavo. Prikývla som a kútikom oka som sa pozrela na naše spojené ruky. Stále ma nepustil. Sladké prasa.

,,Kto je Medveď?", spýtala som sa. Na to som bola naozaj zvedavá. Predsa mal Dean nejakých kamarátov?

,,Medveď je Praeditus. Žije sám a vie sa dostať k akýmkoľvek informáciám. Možno bude vedieť, čo znamená Melior. A ak nie, tak nám to zistí.", veľmi slabo sa pousmial. Ledva to bolo vidieť. Zdvihla som jedno obočie:,,Prečo ho voláš Medveď?"

,,Lebo je to samotár a žije v podzemí ako vo svojom brlohu. Vyjde von možno jedenkrát za niekoľko mesiacov. Spoznal som ho, keď som sa tam raz pri bitke prepadol a vlastne ani neviem jeho skutočné meno.", uškrnul sa a dodal:,,Ale už veľakrát mi pomohol."

Nedôverivo som zdvihla jedno obočie:,,Ako môže všetko vedieť, keď je stále zatvorený v tom svojom brlohu?"

,,Je to dobrý hacker, blázon do počítačov. Jeho technika je špičková, keďže si môže ako Praeditus vytvoriť úplne čokoľvek, ale na sociálnych sieťach sa s ním neskontaktuješ a mobil nepoužíva, takže tam musíme zájsť osobne.", pohladil ma palcom po chrbte ruky.

,,Môžeš tam skočiť zatiaľ čo ja budem mať výsluch.", navrhla som a on bez premýšľania pokrútil hlavou a pristúpil ku mne bližšie. Nečakane mi daroval frčku do čela. Odskočila som od neho.

,,Ty ma vôbec nepočúvaš, kočka, keď ti niečo hovorím!", pokrútil hlavou a založil si ruky v bok. Nechápavo som sa spýtala:,,Prečo?"

,,Lebo som ti predsa už povedal, že sa od teba nepohnem ani na krok.", znovu pokrútil hlavou, akoby som bola malé dieťa, ktorému jeden úkon treba zopakovať viackrát, a aj tak ho urobí zle. Zamračila som sa naňho a tiež som si založila ruky v bok, aby vedel, že ma urazil. Nepatrne sa mu zdvihol kútik úst. Vyvrátila som oči v stĺp a otočila sa mu chrbtom.

,,Budú tu so mnou rodičia a polícia.", odvetila som a cítila, ako ku mne zozadu pristúpil. Oblapil ma rukami okolo pása a schoval si tvár v záhybe môjho krku. Cítila som na ňom jeho dych. Vždy urobí niečo takéto, aby som mu prestala oponovať. A vždy sa mu to podarí.

,,Snažíš sa ma zbaviť?", zamrlal a pošteklil ma tým. Potlačila som smiech kúsnutím do jazyka a len som sa usmiala tak, aby o tom nevedel.

,,Áno, odhalil si ma.", stála som ako socha a snažila sa ovládnuť všetky fyzické aj chemické reakcie, ktoré vo mne svojím dotykom vyvolával. Zimomriavky mi behali po celom tele a on si toho určite všimol. Stisol ma pevnejšie a jednou rukou mi zašiel pod tričko. Okamžite som vtiahla brucho, na ktorom spočinula jeho ruka, aby necítil moje šunky.

,,Naozaj ma chceš provokovať?", zavrčal mi do ucha a posunul ruku vyššie. Do tváre sa mi na hrnula krv. Pritisol sa ku mne ešte bližšie a jeho ruka sa posunula ešte o kúsok vyššie. A moja sebakontropa to nevydržala. Červená ako paradajka som sa vymanila z jeho zovretia a udrela som ho do brucha.