Chodiaci problém

2.

      Budem rada, ak môj príbeh akokoľvek ohodnotíte, takže ťuknite na tú peknú hviezdičku, alebo mi tu nechajte nejaký komentár, aby som vedela, či má cenu pokračovať. Som amatér, takže za gramatické aj štylistické chyby sa ospravedlňujem a za každé prečítanie a každý vote predom ďakujem.                           Simsisoo

      Všetko išlo celkom dobre. Sam s April ma celý deň sprevádzali, ukazovali mi školu, predstavili mi nespočetné množstvo deciek, ktorých mená som si nemala šancu zapamätať a tak som sa tým ani neobťažovala. Zelenookého chlapca, ktorého meno som sa ešte nejako nestihla dozvedieť, som sa po zbytok vyučovania snažila ignorovať tak, ako ho ignorovali aj ostatní. Akoby ani neexistoval.  Napadlo ma, že keby sa rozhodol jednoducho odísť aj behom vyučovania, nikto by ho tam nedržal.

      Dievčatám z našej triedy vyučovanie skončilo, chlapci mali ešte dve hodiny telesnej výchovy. Mali byť vonku na školskom ihrisku a hrať futbal. Ja, Sam a April sme stáli na kraji ihriska a sledovali, ako sa rozcvičujú. Normálne by som hneď po vyučovaní šla domov, aj tak som tu už nemala čo robiť. Ale chcela som... upevňovať vzťahy so svojimi dvomi novými kamarátkami? Dobre, hlúpa výhovorka. Chcela som vidieť zelenookého čudáka hrať týmovú hru. Nevedela som si to predstaviť. A zároveň som mohla upevňovať tie spomínané vzťahy. Sam s April boli fajn a bola som rada, že sa ma ako novej spolužiačky ujali práve ony. Zdvihla som hlavu a zadívala som sa na nebo. Keby na nom nebolo slnko zakryté hustými bielymi oblakmi, bolo by horúco. V bielom voľnom ramienkovom tričku a čiernych šortkách mi bolo celkom príjemne. Sam mala na sebe krátke letné šaty, žlté s bielymi kvietkami. April mala voľné čierne šaty s bielymi pásikmi na rukávoch a číslom 81 v prostriedku. dlhé dopolovice stehien a vyzerali skôr ako veľký basketbalový dres. Pozrela som sa na spolužiakov. Prechádzala som pohľadom z jedného na druhého. Nemusela som hľadať dlho. Vlastne som nemusela hľadať vôbec. Zelenooký čudák bol vzdialený od všetkých ostatných, len tam tak postával a hľadel do zeme.

      Ostatní chlapci sa na učiteľov povel rozdelili do dvoch družstiev, bolo ich presne šesť v každom, ak sme počítali aj čudáka. Tí, ktorým zostal čudák, nevyzerali práve nadšene, že s ním musia hrať, ale on si to vôbec nevšímal. Zostal stáť na mieste až dokiaľ sa nerozohralo. Potom sa zúrivo rozbehol po lopte. Ako som si myslela, nehral týmovo. Kašľal na svojich spoluhráčov a útočil sám. Zdvihla som obočie, keď som videla, ako šikovne kľučkoval pomedzi protihráčov a razil si cestu k bránke. Pohľad ani len nezdvihol od lopty. Obzrela som sa na Sam a April. Obe mali ústa otvorené dokorán, keď vykopol a zasadil prvý gól.

,,Je to vôbec možné? On hrá? Vždy tam len tak pobehoval, tváril sa že s tým nemá nič spoločné!", prekvapene si založila ruky v bok April a Sam len krútila hlavou.

,,Kto by to bol do toho mimoňa povedal?", zasmiala sa. Musela som súhlasiť. Ostatní z jeho týmu by mu neprihrali, keby sa dostali k lopte, takže som čakala, že tam bude len pobehovať alebo dokonca stáť. Koho by napadlo, že by si vystačil na výhru aj sám? Protihráči si ledva udržali loptu, a keď im ju už zobral, vyzeralo nemožne vziať mu ju. Strelil ďalší gól a jeho spoluhráči nevyzerali nadšení jeho sólovou hrou. Preutekal okolo nás a nachvíľu o mňa zavadil pohľadom. Bol zamračený a čierne vlasy sa mu lepili na čelo.

,,Mimochodom, ako sa volá?", spýtala som sa stále ho pozorujúc. Nemohla som ho predsa stále prezívať zelenookým čudákom. Sam sa na mňa otočila, že mi odpovie, ale vtedy sa spustil krik. Otvorila som oči dokorán, keď čudákovi zobrali loptu a jeden z menej presných hráčov do nej kopol celou silou. Jeho nepresnosť bola čisto ironická. Lopta sa totiž rútila šialenou rýchlosťou rovno medzi moje oči. Napadlo ma, že ak sa trafí, prinajlepšom ma len zloží k zemi, ak nebudem mať tú smolu a nenarazím hlavou do niečoho tvrdšieho ako je školský trávnik, pozabudnúc na to, že za mnou sa nachádzala skalka, pri najhoršom mi zlomí nos a spôsobí otras mozgu. Chcela som sa jej uhnúť, ale zamrzla som na mieste. Nestíhala som reagovať. Sam s April uskočili a pravdepodobne čakali, že urobím to isté. Ja som sa len dívala na rýchlo sa približujúcu futbalovú loptu. Zdalo sa mi to ako večnosť, no v skutočnosti to celé trvalo niekoľko desiatok sekúnd. V jeden moment som očakávala tvrdý náraz, v druhom som ležala na zemi. Nestihla som si ani všimnúť ako. Náraz na zem ma donútil zatvoriť oči, ale necítila som, že by ma lopta trafila. Uskočila som? Keď som otvorila oči, zistila som, že nie, neuskočila. Ale ani ma netrafila lopta. Dívala som sa do páru veľkých zelených očí vykúkajúcich spod čiernych neposlušných pramienkov vlasov. Musel ma zraziť k zemi na poslednú chvíľu. Ležal na mne ľakťami opretý o zem. Bol tak blízko, že som na tvári cítila jeho prerývaný dych. Už sa nemračil, vyzeral skôr trochu preľaknuto. Určite však nie tak preľaknuto ako som musela vyzerať ja. Srdce mi bilo ako o život a moje schopnosti hýbať sa poklesli na ešte absolútnejšie minimum, než predchvíľou. A tak som sa zmierila so skutočnosťou, že budem schopná akurát tak dívať sa mu do očí až dokiaľ sa zo mňa nepostaví.