Chodiaci problém

37.

Vyšli sme z ošetrovne. Dean celý obviazaný a ja neopísateľne zmätená. Dean mi vysvetlil, že ak si ešte stále nikto nič nevšíma, ešte nie je koniec. Vraj je to určite práca Praeditusa. Toho sme už však zabili a jeho účinok mal dávno skončiť. Čo podľa Deana znamená, že sa v budove alebo jej okolí nachádza ešte niekto ďalší s rovnako silnou schopnosťou. Dozvedela som sa, že Praeditusovia a Stigmati sa veľmi líšia svojimi schopnosťami, tak ako sa líšia normálni ľudia svojimi talentami. Stigmati sú spravidla silnejší ako Praeditusovia, ale ak je Praeditus dostatočne schopný, dokáže ovládnuť vôľu aj situáciu. Čo sa stalo v tomto prípade. Pôvodca však nie je ten, ktorého Dean zlikvidoval.

Napadlo ma, že asi preto Dean používa pri všetkom oheň. Bude to musieť byť to, v čom vyniká on. Aj to mi zaraz pripomenulo tú noc, kedy som plamene medzi mláčkami krvi vidieť nechcela. Už po tisíci raz. Naozaj sa na seba mohli tak podobať? Tie oči a schopnosti... Povahy však mali až príliš odlišné. Dean povedal, že jeho brat zmizol. Warren sa prisťahoval do mesta, kde som žila. Mohla to byť len náhoda, alebo bolo naozaj možné, že som sa dala dohromady s bratom svojho takmer vraha? Možno by som sa mala Deana spýtať, či nemá nejaké rodinné fotografie.

Potriasla som hlavou, aby som tie myšlienky zahnala, ale vynorila sa vo mne ďalšia otázka. Ak som sa presťahovala do Warrenovho rodného mesta, mohlo by to vysvetliť tie správy? Mohlo by to dokonca naozaj osvetliť, či bol tento útok jeho práca. Chcela som utiecť čo najďalej, a pribehla som ešte bližšie. Malý denníček ma zatlačil v zadnom vrecku džínsov, akoby chcel pripomenúť sám seba. Ak tam bolo napísané naozaj niečo, čo by mi mohlo pomôcť ujasniť si to, budem si to musieť prečítať čo najskôr.

Dean rýchlo prešiel k dverám triedy, ktorá sa nachádzala najbližšie k nám. Nakukol cez okienko dovnútra, aby sa presvedčil, že tam niekto je, a potom sa napriahol a celou silou do dverí vrazil päsťou.

,,Zošalel si? Mám ťa obväzovať znova?", zvrieskla som a pribehla k nemu. Neošetrovala som ho predsa preto, aby si následne rozbil hánky o nejaké posraté dvere. Nevenoval môjmu nadávaniu žiadnu pozornosť. Založil si ruky na prsiach a zatváril sa nesmierne zamyslene. Ja som si založila ruky v bok a nepokúšala sa tváriť sa, že m jeho ignorácia neprekáža. Nakoniec sa ku mne otočil a víťazoslávne sa usmial, akoby chcel povedať:,,Aha! Ja som to hovoril!" Kývol rukou k dverám, aby som sa pozrela dnu. Poslúchla som a zazrela cez okienko triedu plnú žiakov. Dean v tom momente začal nezastaviteľne vrieskať a spievať. Keby to bolo v inej situácii, zasmiala by som sa nad jeho spevom, ale keďže to očividne patrilo k jeho objavu, trpezlivo som čakala, čo sa bude diať, s kamennou tvárou. Očakávala som, že sa všetci vo vnútri miestnosti pozrú našim smerom a budú chcieť vedieť, čo znamená ten rozruch za dverami, ale nestalo sa vôbec nič. Nikto ani len nežmurkol. Všetci sa sústredili na výklad učiteľa a nevenovali dianiu na chodbe najmenšiu pozornosť.

,,Musíme vypadnúť. Ten niekto je ešte stále v budove alebo niekde v blízkosti školy. Je zvláštne, že ešte nič nepodnikol. Má nás ako na dlani.", podotkol a konečne prestal robiť hurhaj. Keď som sa mu pozrela do tváre, všimla som si, že je zmätený. Bola som si istá, že premýšľa nad tým, čo to má všetko znamenať. Náš pravý nepriateľ nás nechal bojovať s Poľovníkom a všetko pozoroval zo svojho úkrytu. Niečo na tom pekne smrdelo a obaja sme si to uvedomovali. Hlavným cieľom sa v tej chvíli stalo dostať sa preč z tak uzatvoreného terénu, ktorý mal nepriateľ očividne pod palcom. Prikývla som a chytila som ho za ruku skôr, než som si stihla uvedomiť, čo robím. Nenamietal, ale neprestal sa tváriť vážne. Jeho mračenie mi neposkytlo žiadnu istotu, zato stisk jeho ruky bol viac ako tisíc slov obsiahnutých v jednej vete. Aj on prikývol, otočil sa na päte a rozutekal sa po chodbe so mnou ako príveskom. Mala som čo robiť, aby som mu stačila. Napoly ma za sebou tiahol až dokiaľ sme sa nedostali ku vchodovým dverám. Celú cestu k nim sa nič nestalo. Stále nás všetci ignorovali, ale nedialo sa nič iné. Žiadny ďalší útok. Ale aj tak po mne sykol ,,Nezastavuj!" vždy, keď som od únavy spomalila. Srdce som cítila až v kolenách a s dychom som vôbec nestíhala, ale on ma ťahal ďalej, najprv von z budovy, potom cez školskú bránu von z areálu a ďalej po ulici smerom domov. Nezastavili sme sa ani na sekundu. V boku ma pichalo sto ihlíc a nohy mi začali vypovedať službu. Energiu k behu som ťahala až z päty, ale aj tak som sa mu onedlho musela vytrhnúť a zastať. Bolo to už len kúsok od jeho domu, ale aj tak na mňa podráždene zagánil a vyčítavo si založil ruky v bok.

,,Ja už naozaj nevládzem...", zadychčane som zdvihla ruky na svoju obranu. Aj tak som mala pocit, že už netreba utekať. Nikto nás neprenasledoval, a prečo by to aj robil, keď mal v škole takú príležitosť zaútočiť, a neurobil to? Jeho výraz trochu zmäkol a súhlasne prikývol, akoby to znovu prehodnotil a prišiel k rovnakému záveru ako ja.

Pľúca mi išlo znova rozďaviť. Napadlo ma, že som už vyčerpala denný limit vyhradený pre šport. Viac som už naozaj nepotrebovala. Skvelá náhrada za hodinu telesnej výchovy. Nikdy som nebola na šport a nikdy asi nebudem. No pri útekoch o život, ktorých sa v mojom živote objavuje v poslednom čase viac než dosť, by sa mi aká-taká kondička zísť mohla.

Pred Deanovým domom parkovala strieborné auto. Dean si ho premeral len krátko a otočil sa ku mne. Nemenovaná návšteva? Alebo možno prestal jeho otec piť a mohol si preto znovu sadnúť za volant. Spýtať sa na to Deana by bola hlúposť, aj keď by ma to zaujímalo. Možno sa predsa vrátil jeho stratený brat a ja by som mohla mať o niečo väčší pokoj v duši. Vyzeral však, že dokonale vie, kto je návštevou, a tak som ten nápad zamietla pod koberec. Znovu ma chytil za ruku a potiahol ma smerom ku môjmu domu, teraz už nie behom, ale pokojným krokom. Nenamietala som. Ešte nejakú chvíľu bude trvať, než sa moji rodičia vrátia z práce, a ak sa Ben neulial z ďalšej prednášky na vysokej škole, taktiež nebude doma.

Vchodové dvere však neboli zamknuté, takže niekto doma predsa bol. Aj tak som vtiahla Deana dnu a stále sa držiac za ruky sme vošli. Hneď som započula zvuk televíznych novín. Pokynula som Deanovi, aby sa vyzul, urobila som to isté a viedla som ho do obývačky. V strede miestnosti stál Ben, tvárou otočený k obrazovke televízora a ruke s ovládačom natiahnutým pred seba. Pridal hlasitosť a na chvíľu o nás zavadil pohľadom. Bolo mi zvláštne, že nič nehovorí, dokiaľ som nezaregistrovala meno bývalého mesta, v ktorom sme bývali. Pristúpila som k Benovi a zahľadela sa na obrazovku rovnako ako on. Dean zostal stáť obďaleč. Šokovane som pozerala na svoju tvár vedľa fotografie dievčaťa, ktoré som veľmi dobre poznala.

,,...okolnosti smrti nie sú doteraz známe. Výsledky pitvy neukázali na nijaký priamy kontakt zo strany útočníka, je však jasné, že za týmto činom sa niekto skrýva. Polícia a vyšetrovatelia sa domnievajú, že ide o pokračovanie prípadu spred niekoľkých týždňov, kedy útok prežilo len jedno dievča. Vyšetrovatelia sa budú snažiť s preživšou skontaktovať a objasniť viac. Na mieste činu neboli nájdené takmer žiadne stopy, vrah však zanechal odkaz, podľa ktorého vyšetrovatelia spájajú tento prípad s poslednými smutnými udalosťami tohto mesta. Odborníci vylučujú použitie noža alebo akéhokoľvek ostrého predmetu. Viac o tomto prípade vám budeme hlásiť vo večerných správach,", moderátorkin hlas sa ozýval miestnosťou ako úder zvona. A záber kamery prešiel z tváre dievčaťa na zvyšok jej tela. Ruky aj nohy mala pokryté do mäsa vyrytými písmenami. Zdvihol sa mi žalúdok. To dievča bolo mojou rivalkou. Nik sa o Warrena nesnažil tak ako ona. Ani ja nie. A aj tak som ten nevyslovený súboj vyhrala ja. Mala som jej závidieť, že si nevybral ju. Teraz však bola mŕtva, aj keď ju odmietol. Aj po tom, ako som vyhlásila, že všetkých zabil Warren, verila, že to tak nemohlo byť.

Písmená na jej rukách a nohách boli príliš malé, aby som ich dokázala prečítať, na jej odhalenom bruchu však boli veľké a dobre čitateľné. Detinská krátka veta. Pre mňa celkom jasná. Pre vyšetrovateľov nezmyselná.

Kočka, Šach...

,,Zahráme si hru", povedal, keď ma nechal v lese s mŕtvolami. Až príde sem, povie ,,Mat". Nezostáva mi veľa času. Je späť a je len otázkou času, kedy zaklope na moje dvere. Jedno ako veľmi by sa to polícia snažila vyriešiť, som mŕtva. To by ale nebolo to najhoršie. Koľko ľudí bude musieť ešte zomrieť, než to skoncuje so mnou? Koho si vyberie nabudúce? Najhoršie bolo, že som s tým nedokázala nič urobiť. Nevedela som a neviem, kto bude ďalšia padlá šachová figúrka na mojej strane. A nie som dosť silná, aby som niektorú z nich ochránila.

Prepadla ma panika a bezmocnosť. Zahmlilo sa mi pred očami. Miestnosť zhltla tma a ja už som len počula, ako sa ku mne Dean vrhol volajúc moje meno a Ben zúrivo vytáčal telefónne číslo.