Chodiaci problém

14.

Zasa ju pridávam neskôr ako som pôvodne plánovala, ale tu je. A nová sa už pripravuje. Príjemné čítanie! :)                               Simsi
     
      Vošla som do triedy zhrbená, rozstrapatená a s obrovskými fialovými kruhmi pod očami. Celkovo som bola maximálne unavená. Hneď ako som prišla od Deana domov, len som pozdravila oca a Bena a hodila sa na posteľ v mojej izbe. Chcela som ísť rovno spať, a taktiež sa mi podarilo zaspať, ale na moju smolu som sa ani nie po pol hodine zobudila, a zrazu sa obtiažnosť zaspávania nastavila na najťažšiu úroveň. Tak som si prekontrolovala e-maily. Od Anonyma neprišla žiadna nová správa. Prišla mi pozvánka na Klavírny večer, ale tú som ani neotvorila. Vždy mi chodili pozvánky na klavírne udalosti a žiadosti o účasť na väčšine z nich. Moje prsty už určite vyšli z cviku. Nevedela som si ani predstaviť, že by som niekde znovu hrala. Nakoniec som sa rozhodla kresliť, a kreslila som až do štvrtej ráno, kedy som stratila vedomie nad papierom. O šiestej ráno som sa zobudila s papierom nalepeným na čele a celá špinavá od ceruziek. A absolútne nevyspaná.
      Teraz ma bolelo celé telo a hrozilo, že sa každú chvíľu zosypem. Naozaj som mala pocit, že len tak bez varovania stratím vedomie v najnečakanejšej chvíli. Naviac ma trápila neprestajná tupá bolesť v hlave, kvôli ktorej som sa len s ťažkosťami udržiavala na nohách. Kruhy pod očami nezakryla ani tuna make-upu, ktorú som na seba naštvane naplácala, keď som s hrôzou v tvári stála zoči-voči svojmu odrazu v zrkadle. Neštvala som sa ani s oblečením a hodila na seba prvé legínsy a priliehavé tričko s krátkymi rukávmi, ktoré som našla.
      Šmarila som tašku vedľa svojej lavice a knihy na stôl a prudko som sa zviezla na stoličku. Z toho dopadu ma zabolel zadok, ale v tej chvíli som to bola schopná odignorovať.
,,Cath, cítiš sa dobre?", s obavami ma sledovala Sam. April stojaca pred našou lavicou tiež nahodila starostlivý výraz.
,,Myslím, že skôr nie.", vzdychla som a položila som hlavu lícom na lavicu. Zaregistrovala som, že sa k nám trom niekto priblížil a v hlase som spoznala Adama.
,,Prečo si nezostala doma?", spýtal sa a položil mi jednu ruku na plece. Skoro som ju automaticky striasla, ale ovládla som sa.
,,Nechcem vymeškávať.", vysvetlila som a s hlavou stále položenou na chladnom dreve som sa ohliadla na Deanove miesto. Ešte tam nebol. A bolo aj otázne, či vôbec príde, keďže včera takmer nemohol chodiť.
,,Tak tu radšej niekde odpadneš?", ozvalo sa spoza mňa a ja mne sa na moment zastavilo srdce. Ten hlas bol Deanov. Prešiel okolo našej lavice a zastal kúsok od nás s taškou na pleciach, aby som naňho dobre videla. Oprel sa o lavicu a s vážnou tvárou ma pozoroval. Zamračila som sa naňho a uštipačne som prehodila:,,Áno, presne tak, uhádol si." Jeho výraz sa vôbec nezmenil.
,,Ja na teba dávať pozor nebudem.", povedal nakoniec po asi minúte ticha a Adam s April a Sam si vymenili nechápavé pohľady. Žeby mal pocit, že mi je za včerajšok dlžný opateru? Ani Sam ani April v každom prípade nemali ani poňatia o tom, že som s ním včera bola, takže vôbec nechápali, prečo by na mňa mal dávať pozor. Teoreticky som to nechápala ani ja, ale hlboko vo mne som bola rada, že ma neignoroval. To bolo to jediné, čo ma zaujímalo.
      Ale nechcela som mu dať najavo, že by mi jeho pozornosť chýbala, a tak som odvrkla:,,Taktiež sa ťa o to nikto neprosil." Chlad v mojom hlase, akým sa mi to podarilo povedať, prekvapil jeho aj mňa samú. Jeho prekvapenie síce trvalo len chvíľu, ale zreteľne tam bolo. Nevedela som pochopiť, prečo sa mi srdce rozbúchalo vždy, keď jeho kamennú tvár vystriedala hocijaká emócia. V tom momente som nevedela, či mám mať radosť z toho, že som ho vykoľajila, alebo mám ľutovať, že som ho odbila. Rozhodla som sa hodiť to za hlavu a vôbec sa tým nezaťažovať.
,,Fajn.",odfrkol, otočil sa mi chrbátom a vyrovnane odkráčal ku svojej lavici úplne vzadu. Trochu agresívne hodil tašku na zem, sadol si, na hlavu si vyhodil kapucu čiernej mikiny a hlavu si položil do rúk na lavici. Vyzeral, akoby sa rozhodol hodiť si šlofíka. Otočila som sa späť dopredu. Všetci traja na mňa zvedavo hľadeli, čakajúc vysvetlenie. Dean totiž nikdy v triede s nikým dobrovoľne nekomunikoval. A už vôbec debaty nezačínal.
      Pretočila som očami a nevenovala som im pozornosť. Sam vystrúhala urazenú grimasu a April rozhodila rukami na znak rezignácie. Keď zazvonilo na hodinu, aj Adam sa zmieril so skutočnosťou, že dnes nezískajú žiadne informácie.
      O malú chvíľu dvere rozrazila dejepisárka a s ladnosťou postrelenej kačice sa doteperila ku katedre. Takmer okamžite začala s výkladom nového učiva a tak som neochotne zdvihla hlavu z lavice a otvorila som si zošit, aby som si niečo z jej rečnenia zapísala. Spolu so zošitom na dejepis som vytiahla aj svoj skicár a otvorila som ho na stránkach, ktoré som vytvorila v noci. Podľa toho, ako som si ho zapamätala, som prekreslila obraz Deanovej mamy, ktorý ma včera tak fascinoval. Nebol taký dokonalý ako originál a niečo mu stále chýbalo. Niečo na tom obraze bolo tak jedinečné, že sa to nedalo okopírovať ani napodobniť.
      Obzrela som sa jeho smerom. Stále mal tvár zaborenú v rukávoch mikiny. Učiteľku úplne nevnímal. Možno si dal naozaj toho šlofíka. Chvíľu som ho hypnotizovala pohľadom, a ked sa mi zahmlilo pred očami a znovu sa ozvala tupá bolesť v hlave, otočila som sa späť k učiteľke. Priložila som si ruky na spánky a začala som ľutovať, že som nezostala doma. Bolo mi naozaj príšerne. Oči sa mi začali zatvárať a monotónny hlas našej dejepisárky mi situáciu vôbec neuľahčoval. Musela som sa veľmi premáhať, aby som udržala oči otvorené.
        Nakoniec som celé vyučovanie nejako prežila, aj keď s ťažkosťami. Dean celé vyučovanie preležal v tej istej polohe, podľa čoho som usúdila, že spal. Tak veľmi som mu závidela, že ho ignorujú aj učiteľky. Keby som zaspala ja, bolo by z toho zle. Preto som každú vyučovaciu hodinu triasla hlavou ako idiot, aby som sa prebrala, naťahovala si viečka, aby som ich udržala otvorené, a všemožne sa snažila neupadnúť do kómy. Sam sa mi snažila pomôcť a navrhla, že by som mohla ísť na ošetrovňu a tam si oddýchnuť, ale ja som to nemienila vzdať, a tak jej nezostalo nič iné, len do mna nemilosrdne štuchnúť vždy, keď som už vyzerala byť mimo vnímania. Nakoniec zazvonilo posledný krát a ja som sa s úľavou zvalila na lavicu. Rozhodla som sa, že vynechám obed, takže zatiaľ čo sa celá trieda hrnula ku dveriam, ja som zostala v triede. Nanešťastie nie sama. Zostal tam aj Dean, stále ešte zotrvávajúci vo svojej pôvodnej polohe s kapucou na hlave. Otočila som si stoličku smerom k nemu, sadla si a oprela bradu o susednú lavicu, aby som ho mohla chvíľu pozorovať. Spod kapuce síce bolo vidieť len pár pramienkov jeho čierných vlasov, ale mohla som sa kochať aj jeho postavou. Svaly na chrbte mal napäté. Prechádzala som po ňom pohľadom, až dokiaľ neprevalil hlavu zo svojich rúk a nestretli sa nám pohľady. Vypleštila som naňho oči, ale neodtrhla som od neho zrak. Dívali sme sa jeden druhému priamo do očí. Nebol zamračený, ale jeho pohľad nebol ani prívetivý. Pozeral sa na mňa úplne neutrálne. Znamenalo to, že možno celú tú dobu nespal. Teraz, keď tam len tak sedel s hlavou položenou na lavici a díval sa na mňa, mi prišiel pekný. Možno až sladký. Naozaj by nebol k zahodeniu, keby bol priateľskejší a prístupnejší. Prebodávali sme sa pohľadom dobrých päť minút, než sa pohli jeho pery.
,,Prečo na mňa tak pozeráš?", zavrčal a zmraštil čelo. Fajn, teraz už sa mračí.
,,Pre nič.", odvetila som a prudko som sa postavila zo svojej stoličky. Okamžite ma zasiahla bolesť do hlavy, a tak som rýchlo prešla k oknu s rukami znovu priloženými na spánky, aby som nadobudla rovnováhu. Aj on vstal a postavil sa k oknu kúsok odo mna stále sa mračiac. Nevšímala som si ho a pozorovala som školský dvor, po ktorom prechádzalo pár domov sa náhliacich študentov. Ked som zbadala, ako jeden menší žiak spadol, spomenula som si na Deanove zranenia a otočila som sa k nemu.
,,Čo tvoja noha?", spýtala som sa a prezrela som si jeho tvár. Dve menšie ranky nad hornou perou a obočím sa už zacelovali a menšia modrina na lícnej kosti nebola až tak veľmi viditeľná. Prestal mraštiť čelo a pokýval hlavou.
,,V pohode.", odpovedal stručne a odvrátil odo mna pohľad. Prikývla som a tiež som pokračovala v pozorovaní dvora.
,,Ten môj včerajší výpad ma mrzí.", povedal nečakane. Prekvapene som sa zadívala na jeho profil. Povedal si práve, že ťa to mrzí? Tak to ma podržte...
,,To je... v poriadku.", vykoktala som omámene a v taške mi začal zvoniť mobil. Preutekala som späť k lavici, zohla som sa k taške a chvíľu som sa v nej prehrabovala, než som našla svoj mobil. Cinkol len krátko, takže som dostala správu. Prešla som aj s ním späť k oknu a tento krát som sa postavila bližšie k Deanovi. Odomkla som mobil. Otvorila som správu a zamrazilo ma. Bolo mi zle aj bez toho, ale po prečítaní tej správy sa mi zdvihol žalúdok. Bolo to horšie než len únava a bolesť hlavy. Akoby v jednej sekunde vysali všetok vzduch v miestnosti a ja som dýchala tak plytko, že moje pľúca nedostávali dostatočné množstvo kyslíka.
      Zachrčala som a takmer som pustila mobil z ruky.
Tak jeho to mrzí. Aké tajomstvo to pred tebou chce tak veľmi skryť, čo myslíš?   W.
     Warren. Znovu. A má moje číslo. A vie, čo sa tu teraz deje. Problém bol v tom, že som si nedokázala vysvetliť, ako je to možné. Mobil sa mi nakoniec predsa len vyšmykol z rúk a s tresnutím dopadol na zem. Zovrelo mi hrdlo a nemohla som sa poriadne nadýchnuť. S mojou celkovou únavou a bolesťami hlavy to mohlo skončiť len jedným spôsobom. Vystrašene som sa začala rozhliadať na všetky strany, prechádzala som očami každý milimeter okolia. Môj mobil cinkol znova. Otvorila som správu roztrasenými rukami.
Rozhliadať sa nemusíš, Kočka. Aj tak ma tu neuvidíš.   W.
      Dean nahodil výraz plný obáv a chvíľu ma len tak pozoroval, ako som sa snažila chytiť dych. Ale márne. Pred očami sa mi zotmelo a ja už som tomu nemohla viac vzdorovať. Zatvorila som oči a kolená sa mi podlomili. Nebola som schopná udržať ich v inej, než v želatínovej forme. Cítila som sa, ako by som v nich naozaj nemala žiadne kosti, ktoré by ma podopierali. Nevidela som nič, ale cítila som, ako sa blížim k podlahe. Ešte som nestratila vedomie úplne. Očakávala som tvrdý náraz na zem, ale miesto toho ma zpredu zachytili dve silné ruky a moja hlava spočinula na celkom vypracovanej hrudi. Podľa vône som vedela, že ma Dean zachránil pred tvrdým dopadom na podlahu našej triedy. Znovu ma zachránil.
      Chcela som sa ho spýtať, či náhodou nehovoril, že na mňa nebude dávať pozor. Ale nedokázala som sa pohnúť, ani otvoriť oči. A tak som len padla do jeho náručia a zverila mu za seba zodpovednosť. Počula som, že vyslovuje moje meno, ale slabla som čím ďalej, tým viac, a než som stihla nejako reagovať, stratila som nad sebou kontrolu. Stratila som vedomie.