Chodiaci problém

56.

Počuli sme po ulici prejsť každé auto aj každého chodca, aké veľké bolo ticho, ktoré medzi mnou a jeho otcom nastalo. Pomaly usrkoval z vína a obdivoval obrazy na stene jeden za druhým, akoby ich nikdy predtým nevidel. Ja som len potichu sedela a obdivovala prsty na svojich nohách.

,,Prečo ste sa sem prisťahovali, ak sa smiem spýtať?", prerušil po nejakej chvíli ticho Deanov otec. Najprv som sa naňho pozrela nechápavo, akoby po mne chcel vedieť tajnú ingredienciu do najlepšieho receptu na svete. Nakoniec som sa rozhodla povedať to narovinu. Bol to predsa Deanov otec. A ak toho vína vypije viac, než by potreboval, aj tak na to pravdepodobne zabudne.

,,Pozeráte správy?", spýtala som sa tajomne. Nechcelo sa mi hovoriť všetko od začiatku a vedela som, že by sa na to spýtal.

,,Áno, v priebehu dňa si pozriem aspoň jedny.", nechápavo prikývol. V priebehu dňa a ak zostane aspoň chvíľu triezvy, zabudol dodať.

,,Takže ste videli aj reportáž o prípade niekoľkonásobnej vraždy mladých študentov v lese?", položila som ďalšiu otázku s jedným zdvihnutým obočím. Chvíľu uvažoval.

,,Áno, myslím, že si spomínam. Prežilo len jedno dievča.", odvetil nakoniec. Bingo.

,,Práve sa s ním rozprávate.", smutne som sa naňho usmiala. Najprv ma nepochopil, došlo mu to až po chvíli. Chápavo prikývol.

,,Naozaj si nedáš?", pozdvihol svoj pohár s červenou tekutinou. Aké milé, že by sa so mnou podelil, ale alkohol by mi s týmto problémom aj tak nepomohol. Znovu som odmietla a on dodal:,,Určite ti priatelia chýbajú."

Zabodla som pohľad späť na svoje prsty na nohách. Ani si nevedel predstaviť, ako mi chýbajú. A vlastne možno vedel. Prišiel predsa o ženu a o jedného zo synov. Ach, Hailey, ako veľmi by som ti chcela porozprávať o tom, čo všetko sa tu deje!

,,Možno sa s nimi zasa stretnem, možno ešte skôr, než stihnem mať ďalšie narodeniny.", neúprimne som sa zasmiala a pokrčila plecami. To už sám nepochopil. Zmätene zdvihol obočie a znovu si odpil z pohára. Už mu v ňom veľa nechýbalo. Vyčkávala som na moment, kedy narazí na dno. Bola som zvedavá, či si pôjde doliať alebo pohár odloží.

,,Prečo? Alebo skôr ako?", zaujímal sa s neskrývanou zvedavosťou, ktorá bola vidieť na jeho očiach, ktorými ma prebodával. Ako sa tak na mňa pozeral, mohla som si ho dôkladne prezrieť a dospieť k záveru, že sa naňho Dean takmer vôbec nepodobá. Nič zo svojej krásy nezdedil po otcovi.

,,Pretože sa to ešte neskončilo.", odvetila som tajomne a pokrčila plecami, akoby na tom ani nezáležalo. Chápavo vzdychol a upokojujúco sa na mňa usmial.

,,Podľa toho, čo som o tom počul... Je mi naozaj ľúto, že si mala to šťastie stretnúť jedného z tých nešťastníkov.", poslednýkrát si odpil a pohár zostal prázdny. Nastala chvíľa pravdy, ale alkoholik, ktorého som stretla predtým, odolal a položil pohár na drevený stôl medzi nami. Fľaša zostala schovaná v skrinke. Zaujímalo by ma, ako to Dean docielil. A možno jeho metódy radšej ani nechcem poznať.

,,Mne bolo zo začiatku ľúto len to, že ma nezabil hneď. Takto je to neznesiteľné. Neviem, kedy to príde.", informovala som ho, a ani som nevedela, prečo som mu to vlastne povedala, ale odľahlo mi, keď to vyšlo z mojich úst. Áno, ľutovala som, že ma nezabil hneď. Takto vystavím riziku ďalších ľudí a moju vlastnú dušu to taktiež len pomaly trhá na kusy. Vedieť, že celkové zrátanie príde, ale nevedieť kedy, je ako zlikvidovať bombu, kde sú oba drôty červené a vy musíte prestrihnúť len jeden s nádejou, že trafíte ten pravý, a čakať, či príde výbuch alebo vyslobodenie. A po prestrihnutí vám terorista zavolá a oznámi naozaj vtipnú správu, že oba drôty sú spúšťačmi časovača a vy sa naisto hrniete do záhuby. A nie je cesty, ktorou by ste mohli uniknúť výbuchu, pretože všetky východy sú zablokované. Presne tak som sa cítila. Budem tej bombe musieť čeliť, či sa mi to bude páčiť alebo nie. Nemohla som sa s tým však zmieriť. Dokiaľ bola táto téma uzavretá, dalo sa odkloniť myšlienky iným smerom, ale akonáhle niekto túto tému otvoril, moja myseľ si znovu spomenula na to, čo sa musí nevyhnutne stať, a automaticky ma začala oblievať panika. Celé moje vnútro kričalo a pomaly klesalo na dno nekonečného mora. Cítila som sa bezmocná. Ako šváb .

,,Môžeš si byť istá, že ťa Dean ochráni.", snažil sa ma povzbudiť z brehu na okraji môjho hlbokého mora strachu. Z hĺbky, v ktorej som sa nachádzala, som ho sotva počula. Možno ak by pozostával len zo strachu o môj vlastný život, no hustotu môjho mora zväčšovali aj obavy o ten Deanov. Až nakoniec začínala byť voda tak zhustnutá samým strachom, že pripomínala skôr priesvitný pohyblivý piesok. Takmer som sa nedokázala hýbať, ani kričať. Lebo pred strachom nebolo žiadneho úniku, rovnako ako neexistovala úniková cesta pred Warrenom. No veta, ktorú Deanov otec práve vypustil z úst, ma prekvapila oveľa viac ako opätovné objatie môjho strachu. Tomu som bola v poslednej dobe vystavená aj tak až príliš často. Možno by som si naň už mala zvyknúť. Budem to aj tak potrebovať, až budem stáť smrti tvárou v tvár. Ale späť k Deanovmu otcovi. Nemal by sa báť, že príde aj o posledného člena rodiny? Nemal by sa na mňa skôr hnevať, že by o neho mohol prísť práve kvôli mne, než ma presviedčať o Deanovej sile? Nahlas som sa zasmiala, akoby povedal nejaký naozaj kvalitný vtip. Ako naozaj dobrý vtip mi to nakoniec aj prišlo.

,,Viem, že Dean je dosť silný, ale... Vy sa nebojíte, že by ste ho mohli stratiť?", spýtala som sa trochu nechápavo.

,,Môj syn je Stigmat. Každý deň som pripravený na to, že sa nemusí vrátiť domov. Som s tým už zmierený. Navyše, je to tvrdohlavý chalan, takže aj keby som ho od toho chcel odhovoriť, nepodarilo by sa mi to. A popravde, som rád, že mu na niekom zasa začalo záležať, aj keď ti to veľmi nezávidím.", vysvetlil stále s úsmevom na tvári, no tento úsmev nebol ani zďaleka úprimný. Bolo mu ľúto, čo sa jeho deťom stalo. Nečudovala by som sa, ak by začala jeho alkoholická kariéra práve preto, že cítil vinu. Ak by v ten večer zasiahol, možno by jeho manželka ešte žila, jeden z jeho synov by bol Stigmat, ale bol by doma, a druhý syn by zostal človekom a nemusel by teraz žiť so skutočnosťou, že musel zabiť vlastnú matku, aby ochránil brata, po ktorom sa zľahla zem a pravdepodobne je už dokonca mŕtvy. Aj ja by som sa na mieste Deanovho otca rozhodla utopiť vinu a žiaľ v alkohole, ak by som len sedela v kresle a tvárila sa, že celý tento príbeh odohrávajúci sa za mojím chrbtom sa v skutočnosti vôbec nedeje. Oveľa horšia ako bezmocnosť je práve nečinnosť.

,,Čo presne mi nezávidíte?", zaujímalo ma, pretože takých vecí by sa dalo nájsť hneď niekoľko. Prikývol, akoby som mu potvrdila teóriu, že nič neviem.

,,Dean tu nebude tak dlho ako iní normálni chlapi a určite nikdy nebude normálny. A ver mi, život s jedným z nich nie je jednoduchý. Ja som to mal ešte o trochu jednoduchšie, než zomrela, keďže ona nebola Stigmat. Ale ty...", vysvetlil a smutne sa zahľadel na prázdny pohár na stole. Človek by s pomyslel, že je rovnako prázdny, ale láska k jeho synovi tam predsa stále bola. Aj keď hovoril, že je s tým už zmierený, nikoho by neoklamal. S ničím sa nezmieril. Bál sa o Deana. Ale nemohol sa mu stavať do cesty, lebo Dean by mu to aj tak nedovolil. Oboch mi bolo ľúto. Obaja radšej potichu trpeli, svojím vlastným spôsobom, a aj keď obaja trpeli pre rovnakú vec, nedokázali to ťahať spolu.

,,Ale ja aj tak stále neviem, či prežijem. Je ešte príliš skoro na to, aby sme si z tohto robili starosti. Budem s Deanom tak dlho, ako budem môcť, to je jediné, čo viem a čo chcem.", dokončila som spôsobom, aký nečakal, ale očividne ho môj krátky monológ potešil, pretože sa na mňa spokojne usmial a chápavo prikývol. Nebojte sa, dám na vášho syna pozor, za každú cenu. Nedovolím, aby zomrel príliš skoro. Má pred sebou ešte dlhé roky.