Chodiaci problém

28.

Pozerala som sa na nepríjemnú scénu pred sebou. Dean s Warrenom stáli vedľa seba a uprene pozorovali jeden druhého. Warren sa na Deana díval posmešne a jednu ruku mal natiahnutú ku mne. V druhej ruke mu plápolal malý oranžový plamienok. Aj jeho zelené oči nebezpečne žiarili. Dean sa zúrivo mračil a v jeho sýto zelených očiach sa blýskal hnev. Ruky mal zovreté v päste a tetovanie na ruke sa hýbalo, menilo tvary, zväčšovalo sa a zasa zmenšovalo. Na Warrenovi som nevidela žiadne tetovanie. Domyslela som si, že bude teda ,pravdepodobne, Praeditus. Aspoň to tak podľa plamienku v jeho ruke vyzeralo.

Inštinktívne som sa k nim rozbehla, lebo napätie medzi nimi by sa dalo krájať. Bežala som neobvykle pomaly, takmer akoby som sa ani nehla z miesta, a mala som nepríjemnú predtuchu, že sa do seba tí dvaja pustia a ja ich nestihnem zastaviť. Desila ma skutočnosť, že tí dvaja vyzerali ako dve strany jedného zrkadla. Zdesenie pretrvalo, ked Warren s úškľabkom štekol niečo smerom k Deanovi, ktorý sa prikrčil a vyceril zuby ako nejaké zviera. Tušila som, čo bude nasledovať. Dean provokácii nedokázal odolať.

Dobehla som k nim práve v momente, keďsa v Deanovej ruke nečakane zajagala ostrá čepeľ. Krátky meč bol neprirodzene čierny s akýmsi strieborným nápisom na čepeli. Úplne sa hodil k jeho tmavému zovňajšku. Skočila som k nemu, aby som ho zastavila, ale schmatla ma známa ruka a strhla na druhú stranu. Zovretie Warrenovej ruky bolo príliš silné a ja som vystrašene skríkla, zatiaľ čo Dean prebodával Warrena nenávistným pohľadom. To, že sa ma Warren dotkol, ho naštvalo ešte viac. Skončila som uväznená za jeho chrbtom a každý môj pokus o útek bol odmenený silným buchnátom do brucha. Pri každom buchnáte Dean hlasno zavrčal a stískal krátky čierny meč tak silno, až mu obeleli hánky. Chcela som mu naznačiť, že je všetko v poriadku a poslať ho preč, aby sa Warrenovi neplietol pod nohy, ale ignoroval ma. Upieral zúrivý pohľad len na môjho väzniteľa a pripravoval sa na útok. Ten sa len vyškieral a hral sa s plamienkom vo svojej dlani. Znova som sa pokúsila vybehnúť vpred a postaviť sa medzi nich, ale spod nôh mi vyrástli dlhé konáre a obmotali sa mi okolo nôh aj rúk. Ten stisk bol ešte silnejší ako Warrenove ruky a poľahky ma pripútal k zemi. Vrčala som a metala sa, ale s konármi to ani nehlo, a ja som sa mohla len prizerať, ako sa Warren s krutým úsmevom otočil k Deanovi, ktorý sa naňho zúrivo vrhol s rukou, v ktorej zvieral krátky meč, vysoko zdvihnutou nad hlavou. Začala som jačať, aby prestali, ale ani jeden z nich si ma viac nevšímal. Vrhli sa do divokého merania svojich síl a ja som sa mohla len prizerať. Onedlho sa ozval Deanov bolestný výkrik a mne sa zdesením zasekol hlas v hrdle. Krv mi stuhla v  žilách, keď sa môj väzniteľ začal divoko smiať a ja som zazrela malý červený potôčik pretekajúci pomedzi jednotlivé trsy riedkej trávy.

Zobudila som sa s trhnutím poriadne zadychčaná a Dean sa skláňal nado mnou. Držal ma za plecia a vyzeral znepokojene. Chvíľu mi trvalo, kým som si spomenula, čo robil so mnou v izbe, a uvedomila si, že jeho smrť bol len môj sen. Od úľavy som sa takmer rozplakala.

,,Dean?", zmohla som sa len na slabé vzdychnutie. Hlasno vydýchol a prebodol ma zlostným pohľadom:,,Čo sa ti, preboha, snívalo? Vystrašila si ma!" V jeho zlostnom pohľade však bolo vidieť aj starosti, čo ho zmietali. Pomaly som sa pohla a chytila som ho za ruky, ktorými ma držal za plecia. Jeho pohľad v okamihu zmäkol. Keby som nebola ešte stále mimo zo svojho sna, zasmiala by som sa nad tým, aký vplyv som mala zrazu ja naňho.

,,Veľmi zlý sen.", odvetila som a stisla som jeho ruky. Ešte raz hlasno vydýchol, vyšvihol sa do sedu a vytiahol do sedu aj mňa. Vyslobodil svoje ruky z môjho zovretia a chytil ma okolo pása. Privinul si ma k sebe.

,,S tým sľubom som to myslel vážne, tak už prestaň panikáriť.", povedal pokojne s náznakom posmešku. Ovinula som mu ruky okolo krku a odfrkla som:,,Ako vieš, že sa týkal toho?"

Potichu sa zasmial. Celý sa aj so mnou zatriasol:,,Domyslel som si... Kričala si moje meno."

Oblial ma rumenec a bola som naozaj rada, že sme sa objímali spôsobom, pri ktorom mi nevidel do tváre. Zovrela som kúsok jeho trička v dlani a nespokojne som zamrnčala. Zasmial sa ešte hlasnejšie a pošteklil ma na bokoch. V mihu som ho pustila, odsotila ho a uštedrila mu buchnát do ramena. Neprestal sa smiať, schmatol ma za ruku, stiahol späť k sebe a vlepil mi letmý bozk na ústa. Vďaka tomu som sčervenala ešte viac.

,,Idiot...", zamrmlala som. Bola som predsa stále ešte rozrušená z toho nepríjemného sna a on sa tváril, akoby to bola nejaká komédia. Pred pár hodinami bral ešte všetko vážne. Ale jeho smiech bol ako liek na nervy a netrvalo dlho, musela som sa usmiať aj ja. Ešte zopár krát ma pošteklil a nakoniec ma znovu zovrel v náručí.

,,Budem musieť ísť domov.", šepol mi do vlasov. Musel mať plné ústa mojich vlasov, keďže som bola rozstrapatená ako po náročnom žúre. Aj on mal na hlave primeraný výbuch. Možno zaspal aj on a zobudil ho môj krik zo sna.

Nespokojne som zaprotestovala:,,Nemám nič proti tomu, keď tu zostaneš."

Odtiahla som sa a pozrela som sa naňho. Usmial sa, ale pokrútil hlavou:,,Chceš, aby ma tu našla tvoja rodinka?"

Zdvihol jedno obočie a mne došlo, že by to asi nebol najlepší nápad. Mal pravdu, musel ísť domov.

Čoskoro pridám aj ďalšie pokračovanie... Enjoy!